Viera Strnisková bola nenahraditeľnou osobnosťou slovenského divadla i filmu vďaka svojmu štýlu, ale aj charakteru. Zomrela v sobotu večer vo veku 83 rokov.
„Celý život bola nezávislá. Slúžila umeniu, divadlu bola oddaná celou svojou mysľou, nepoznala nič iné,“ vyjadril sa o nej jej brat, divadelný režisér Vladimír Strnisko.
Viera Strnisková na snímke z rodinného archívu.
Intelektuálka
Pripomína, že nemala ľahký život, no nikdy sa naň nesťažovala. „Je to výnimočný prípad v slovenskej kultúre, jej vzdelanie ďaleko presahovalo bežný priemer, bola neobyčajne sčítaná hlavne v poézii,“ dodáva.
Početné televízne inscenácie jej síce prisúdili najčastejšie podobu dedinskej ženy, ona bola však v pravom zmysle slova intelektuálka. „Jej blízkymi priateľkami boli Zora Jesenská či Magda Husáková-Lokvencová,“ spomína Strnisko.
„Bola nielen dobrá herečka, ale aj čestný človek, báječná mama a babka,“ spomína dcéra Jana, ktorá po nej zdedila divadelnú profesiu.
Jej mama podľa nej rada hrala vo všetkom aj v rozprávkach. V duši zostala zájazdovou herečkou. „Keď nemala veľké príležitosti v Bratislave, išla za úlohami do Spišskej Novej Vsi. To divadlo sa jej páčilo ako akási zmenšenina národného,“ hovorí.
Nenávidela azda len rozhovory s novinármi, za svojho života ich dala minimum, svoje súkromie si strážila.
Išla svojou cestou
Narodila sa v roku 1929 v Hlohovci. Jej cesta k herectvu nebola priamočiara. Najprv skúšala „seriózne“ povolania, začala študovať na Filozofickej i Lekárskej fakulte UK, no napokon zvíťazilo divadlo.
V 50. rokoch putovala Slovenskom s Dedinským divadlom, dva roky strávila v angažmáne v Kolíne, neskôr dostala veľké úlohy vo zvolenskom divadle. Tam sa stretla s Pavlom Hasprom, ktorý sa neskôr stal na istý čas jej umeleckým i životným partnerom. Spoločne pôsobili v Nitre, kde bola Nezvalovou Manon Lescaut či Lízou z Obchodníka s dažďom.
Po príchode do Bratislavy sa v roku 1962 zaradila medzi piliere slovenského ženského herectva v SND spolu s Máriou Bancíkovou, Máriou Kráľovičovou, Máriou Prechovskou či Evou Kristínovou.
„Išla svojou cestou – nepoznala patetické polohy deklamácie, hoci mala rada poéziu. Smerovala vedome k dramatizmu, k tragickosti, k psychologicky zložitým charakterom. Jej herectvo nepatetickým tragizmom mapovalo ženské osudy v krízových situáciách,“ napísal o nej divadelný teoretik Ladislav Lajcha.
Univerzálna matka
V mysliach divákov zostáva možno najvýraznejšie ako Mara Malecká z Tajovského Ženského zákona, Ilčíčka zo Živého biča či ako susedka z milovanej inscenácie Rysavá jalovica.
Stala sa takmer univerzálnou predstaviteľkou matiek – hrala Matku v Lorcovej Krvavej svadbe, v Matkinom poli Čingiza Ajtmatova, Tajovského Mamku Pôstkovú, matku antinacistickej bojovníčky Marušky Kudeříkovej v českom filme ...A pozdravuji vlaštovky i matku víl v rozprávke Soľ nad zlato.
Za hlavnú postavu v dráme Matka Barča Ivana získala v roku 1969 cenu za najlepší herecký výkon na 6. medzinárodnom televíznom festivale Zlatá Praha.
Zraniteľná, ale nie pasívna
Vieru Strniskovú si však nemožno predstavovať len so šatkou na hlave.
Keď v 60. rokoch mohli naše divadlá hrať aj súdobý svetový repertoár, stala sa krehkou Blanche du Bois v Električke zvanej túžba Tennesseeho Williamsa; hrala v Sartrovej hre Diabol a pán Boh, v Millerových Salemských bosorkách, bola aj pani Borkmanovou v Ibsenovej hre John Gabriel Borkman.
V 60. rokoch nakrútila aj niekoľko filmov – Námestie svätej Alžbety, Smrť prichádza v daždi, Rok na dedine, Prípad pre obhajcu, Zmluva s diablom, Medená veža a iné.
„Dostalo sa jej cti, že v Hubačovej komédii Stará dobrá kapela mohla byť idolom mužskej generácie,“ spomína Lajcha. Jej významným filmom bola snímka nakrútená podľa hry Ivana Bukovčana Kým kohút nezaspieva (1986).
Na prelome 80. a 90. rokov účinkovala v niekoľkých inscenáciách v Spišskej Novej Vsi. Stvárnila tam neopakovateľnú Amandu z Wiliamsovho Skleneného zverinca, Dojku z Romea a Júlie, Varvaru z Dostojevského besov či Claire v Dürrenmattovej Návšteve starej dámy.
Medzi jej posledné úlohy patrili tie v televíznych filmoch a seriáloch – Dlhá krátka noc a Ako divé husi. Pracovala aj pre rozhlas a dabing, bola aj známou recitátorkou
„Táto jemná, lyrická herečka cudnej vnútornej krásy a pokory si uchovala svoj štýl s tragickým názvukom zoči-voči mužskej časti súboru,“ končí Ladislav Lajcha jej profil v knihe Silueta generácie venovanej osobnostiam činohry SND.
