LADISLAV SNOPKO sa stal šéfom Slovenského inštitútu v Prahe vlani vo februári. Minimálne funkčné obdobie sú tri roky, v minulých dňoch ho po pol druha roku odvolali.
Do funkcie vás vymenovala vláda Ivety Radičovej, verili ste, že aj po návrate Roberta Fica vydržíte až do konca funkčného obdobia?
„V ročenke ministerstva zahraničia sa objavil medzi jeho najúspešnejšími podujatiami náš cyklus XXL pohľadov na slovenské výtvarné umenie. V ministerskom bulletine sa ako jedna z hlavných prezentácií uvádzala výstava k storočnici sochára Rudolfa Uhra. Minister Lajčák v rámci veľkého koncertu pre všetkých ambasádorov v Košiciach uviedol projekt, na ktorom participoval aj pražský Slovenský inštitút spolu s Visegrádskym fondom. To boli signály, že aj keď nie som z politického tábora, ktorý je pri moci, budem môcť naplniť svoju misiu, že záleží na tom, aby sa v Slovenskom inštitúte presadzovala kvalita, že ide v prvom rade o vec.“
Každý, kto pozná vaše pôsobenie v oblasti kultúry, predpokladal, že činnosť inštitútu výrazne zmeníte.
„Môj pohľad na prezentáciu slovenskej kultúry je pohľadom človeka, ktorý sa nezameriava na konzumnú kultúru, teda na to, čo sa vie predať samo bez podpory verejných zdrojov. Veľmi rýchlo som nadviazal spoluprácu s divadlom Archa, palácom Akropolis, Knižnicou Václava Havla, ktorá dokonca niektoré svoje kmeňové projekty realizovala v priestoroch inštitútu. Myslím, že viaceré spoločné akcie spĺňali predstavy českej i slovenskej strany o prezentácii našej kultúry.“
Kedy ste zaregistrovali signály, že by ste mohli predčasne skončiť?
„Začiatkom leta sa objavili avíza, že budem odvolaný, že v hre sú adepti, ktorí majú blízko k prezidentovi a vládnucej garnitúre. Veril som však, že ak by sa k niečomu naozaj schyľovalo, tak minister zahraničia ako skúsený diplomat a kultivovaný človek sa so mnou stretne. Aj preto, že tu zohrá úlohu tiež kolegialita ku mne ako k bývalému ministrovi kultúry. Nič také sa nestalo, odvolali ma počas jeho dovolenky a on sa ani neobťažoval mi to povedať. Zistil som, že za slušnou fasádou sa podľa mňa skrýva neslušný človek.“
Aké sú oficiálne dôvody vášho odvolania?
„Nič nebolo uvedené, môže to súvisieť s kontrolou, ktorá sa udiala neštandardným spôsobom. Jedného dňa som stretol v inštitúte človeka, z ktorého sa vykľul kontrolór. Keď som si pýtal od neho poverenie na kontrolu, začal mi rozprávať, ako si mám plniť svoje úlohy. Práve vtedy prebiehala u nás vernisáž Milana Bočkaya. Pozval som ho, nech sa ide zoznámiť s autormi a že je tam aj Ludvík Vaculík. Nepoznám, odvetil spôsobom, akože neotravujte ma s tým. Vôbec nerozumel predmetu kontroly – kultúre a jej hodnotám. Je desivé, že kontrolu, ktorá má posudzovať reálne výsledky a ich obsah, realizujú ľudia, ktorí o skutočnej kultúre a jej hodnotách nemajú ani potuchy. Navyše tá kontrola, tak ako prebehla, bola v rozpore so zákonom. Teda vlastne neplatná.“
A čo teda zistila?
„Napríklad moju komunikáciu s médiami bez súhlasu ministerstva. Konkrétne išlo aj o dve päťminútové vyjadrenia pre Rozhlas a televíziu Slovenska a pre SME k storočnici Dominika Tatarku, ku ktorej sme aj my v inštitúte pripravili dôstojný program. Nemôžem nespomenúť, že kvôli Tatarkovi som mal problémy aj počas normalizácie, keď mi ŠtB vyčítala, že sa s ním kamarátim.“
Ale to asi nebol hlavný tromf kontroly?
„Nie, tým bolo tvrdenie, že som bol aktívnym členom štábu Karla Schwarzenberga v prezidentských voľbách.“
A boli ste?
„Nie, nech mi ukážu pracovnú zmluvu s jeho štábom. Neexistuje. Pripomínam, že ja som sa vyjadril aj k Zemanovi, keď som sa postavil proti mediálnemu tvrdeniu, že Zeman predstavuje pre Česko rovnaké nebezpečenstvo ako kedysi Mečiar pre Slovensko. To som bol teda aj členom Zemanovho štábu? V každom prípade to vyzerá tak, že Schwarzenberg sa stal hlavným dôvodom môjho odvolania. Je pravda, že sme spolu sledovali výsledky volieb, a je pravda aj to, že keď sa ma novinári pýtali naňho, povedal som, že v politike som mal troch veľkých priateľov, mužov, ktorých si vážim – Havla, Langoša a Schwarzenberga, ktorého by som doprial každej krajine za prezidenta.“
Nemrzí vás spätne niektorý z tých výrokov?
„Určite nie. S kniežaťom som priateľ vyše dvadsať rokov a budem aj naďalej. Mať problémy s vládnucou mocou kvôli nemu či Tatarkovi dokáže vo mne vyvolať pocit hrdosti. Tvrdili, že som ako diplomat zasahoval do politiky cudzieho štátu. V Česku však nik neprotestoval. Tak čo je dôvodom ich tvrdenia?“
Aký bude osud vašich dlhodobejších projektov?
„Netuším. V niektorých však budem pokračovať aj naďalej. Už som spomínal XXL pohľadov na slovenské výtvarné umenie, cyklus, na ktorom sa podieľa asi pätnásť špičkových teoretikov zo Slovenska aj z Česka. Od začiatku roka výstavy recenzuje najrešpektovanejší český odborný časopis Ateliér. Doteraz žiadne výstavy slovenských inštitútov sa v periodiku takéhoto typu inde vo svete neobjavili. Na pražskom veľtrhu Svet knihy sme s jeho riaditeľkou pani Kalinovou vymysleli cenu Dunaj na Vltave za preklad slovenských autorov do češtiny, vedenie veľtrhu ju chce udeľovať každý rok. V spolupráci s vydavateľstvami pripravujeme českú a slovenskú literárnu cenu, ďalej projekt Genius loci, kde sa každý mesiac k výročiu Cyrila a Metoda prezentovali najvýznamnejšie slovanské archeologické lokality. Tých projektov je veľa. Niektoré v spolupráci s ministerstvom kultúry. Ja totiž ministra Maďariča napriek našej odlišnej politickej príslušnosti považujem za človeka, ktorý rozumie svojej práci.“
V Prahe ste založili akýsi klub kultúrnych inštitútov a centier krajín V4.
„Bolo to fórum, kde sme vytvárali stratégiu spoločného postupu. Tam som zistil, že Maďari, Poliaci, ale hlavne Česi sú v prezentácii svojej kultúry oveľa ďalej ako my. Napríklad České centrá sú síce v rezorte zahraničia, ale majú právnu subjektivitu, vďaka čomu môžu žiadať o granty z rôznych zdrojov. Slovenské inštitúty sú v praxi len oddeleniami veľvyslanectiev. V tomto vidím zásadný problém, prezentácia kultúry predsa nemôže byť ovplyvňovaná úradníkmi, ktorí sú inertní voči kultúre. Rezort zahraničia by mal len zabezpečiť diplomatickú garanciu pre inštitúty, no ich činnosť by malo moderovať ministerstvo kultúry. V budúcnosti sa tomuto problému budem zodpovedne venovať. Aj preto, lebo cítim dlh voči svojej ministerskej minulosti, v rámci porevolučnej reformy kultúry sme sa mu dostatočne nevenovali. V súčasnosti je Slovensko v úrovni oficiálnej prezentácie svojej kultúry na jednom z posledných miest v Európe a vedenie ministerstva zahraničia nie je schopné nájsť riešenie.“
Aký je rozdiel v slovenskom vnímaní Prahy medzi návštevníkom a človekom, ktorý v nej pracuje?
„Žil som v domnienke, že Prahu dobre poznám, v 70. a 80. rokoch som ju často navštevoval v rámci organizovania projektov prevažne z alternatívnej, režimom len tak-tak trpenej kultúry, alebo aj priamo z tej zakazovanej. No až teraz, keď som tam začal žiť, som si uvedomil, ako sa Praha zmenila, najmä za posledných dvadsať rokov.“
Ako?
„S úžasom som zistil, že Slovákov, ktorých je v Prahe obrovské množstvo, tam už prijímajú ako domácich. V rádiu uvedú reláciu ’Hráme co je české, to je hezké’ a Žbirka začne spievať svoj Biely kvet. Nielen on, ale aj Habera, Müller, Kirschner či ďalšie kapely sa stali neoddeliteľnou súčasťou aj českej kultúry. Príkladov je veľa. Spomínaní, ale aj ďalší umelci stelesňujú pojem pražskí Slováci. A to sa prenáša aj do bežného života, o takých dvadsať rokov bude Praha možno dvojjazyčným česko-slovenským mestom.“
Toto leto vám asi veľa radosti neprinieslo.
„Našťastie, kompenzoval mi to bohatý kultúrny život v Prahe a stretnutia s úžasnými ľuďmi. A potom festival Pohoda. Jeho vyvrcholenie mi prinieslo obrovskú morálnu vzpruhu práve v čase, keď som sa vyrovnával s atakmi ministerstva zahraničia – na záver festivalu, počas rannej ekumenickej bohoslužby katolícky kňaz Anton Srholec, evanjelická farárka Anna Polcková a kňaz cirkvi bratskej Daniel Pastirčák celebrovali omšu venovanú pravde a strachu z inštitúcií, teda aj ministerských, ktoré podobu pravdy menia a nihilizujú.“
