MILANA ZELINKU asi bude donekonečna pokúšať, aby čo najvierohodnejšie vystihol povahy, spôsob života a životné príbehy východniarov. On - „západniar“, ktorý medzi nimi žije už desaťročia ako „pristaš“. Tak sa volá aj jeho najnovšia novela, ktorú vydal Slovenský spisovateľ.
Na Tetu Anulu, s ktorou ste sa stali víťazom Anasoft litery 2008, voľne nadväzujú vaše ďalšie knihy Rudenko a najnovšie Pristaš.
„Rudenka som písal ako 68-ročný a mal som pocit, že som ním povedal všetko, čo som chcel. Je to kniha, ktorou som vypovedal to, ako sa v živote všetko reťazí. Že aj ľudia, ktorých vnímame negatívne pre ich extrémne povahy, nie sú len čiernobiele postavy. Ak by sme vedeli všetko, čo v minulosti prežili, tak by sme to ich prekročenie hraníc dokázali pochopiť a istým spôsobom ich správanie ospravedlniť. V reálnom živote však takéto informácie chýbajú a namiesto pochopenia prichádzajú tragédie.“
Lenže toho šibalského Zelinku, ktorý si vie utiahnuť sám zo seba, ale aj pozabávať sa na postavičkách zo svojho okolia, ste v sebe nadlho nezapreli. Pustili ste sa do ďalšej novely Pristaš, v ktorej ste čitateľa vzali na výlet do minulosti v Papíne, kam ste sa priženili.
„Keď som písal v minulosti knihy, v ktorých som dej zasadil práve tam, niektorí kritici, ale aj bežní ľudia mi hovorili, že je to dobrý a verný obraz východoslovenskej dediny. Ale iní tvrdili, že tie postavy nie sú povahovo východniari. Vtedy som sa pokúšal pozrieť sa na tých ľudí zvnútra ako tí spisovatelia, ktorí sa tam narodili - Patarák, Pankovčín alebo Chuda. Musel som si však priznať, že ich poznám len zvonku. Knihu som najprv nazval Cudzí človek.“
Ako ste to vyriešili?
„Cez mladoženáča Štefana Relicha ako rozprávača som chcel byť pravdivý v tom, že som sa pozrel na východoslovenskú dedinu, ktorú som si nazval Tinkovce, zvonku. Nechcel som predstierať, klamať, ale pozerať sa tak, ako to vidím a poznám zo svojho pohľadu prisťahovalca - pristaša. Týmto spôsobom som sa chcel dostať k povahám aj k hlbším kvalitám a vlastnostiam. V tomto som chcel byť pravdivý. Keď už nie som schopný vystihnúť povahy ľudí zvnútra, tak som zvolil radšej takýto postup.“
Máte pocit, že sa to podarilo?
„Myslím, že som do svojho rozprávania vložil taký korektný a úprimný vzťah. Úprimný vzťah k ľuďom, s ktorými som žil. Kto si tú knihu prečíta, mohol by aj pochopiť, že mám ľudí rád. Že mám rád východniarov, že mám rád Papínčanov...“
Kým v Rudenkovi dominovali muži, v Pristašovi je ústrednou postavou žena - svokra Anna Málková. Ženy vás v živote asi dosť ovplyvnili. Boli inšpiratívne a silné?
„Boli. A komplikované. To vyplývalo zo zložitosti ich života. Ak sa pozrieme na postavu Anny, tak pochopíme, že prevzala mužské opraty, pretože veľmi mladá ovdovela. Keby mala muža, ktorý by bol povahovo silnejší, bola by určite iná, pretože by sa mohla stiahnuť do pozície ženy. Mňa ženy a ich osudy veľmi zaujímajú. Keby som mal s nimi robiť rozhovor, tak moja prvá otázka by bola: Čo znamená byť ženou? To som sa pýtal aj svojej manželky. Odpovedala, že je to veľa starostí, sebaobetovania a veľa bolesti. Aj teraz sa snažím zachytiť osud ďalšej výnimočnej ženy.“
Znova niekto z vašej minulosti?
„Nie. Oslovil ma príbeh výnimočnej ženy, ktorú v Cíferi poznali pod menom Frajlenka Hološka. Príbeh známej výšivkárky Márie Hollósyovej.“
