Juraj Šulík s Blankou (vľavo) a Evou pri verejnej generálke 18. septembra. Dnes o 19.00 h premiéra Túžob z ulice v Štúdiu 12 na Jakubovom námestí. FOTO SME – PAVOL FUNTÁL
Povedzte, aké bolo prvé stretnutie?
Prišli podkutí informáciami, že režisér musí byť slávny, že musí mať scenár, oni sa budú musieť naučiť úlohu, a tú budú potom memorovať na javisku. Keďže som nebol slávny, neprišiel som so scenárom a nemuseli sa nič učiť, boli sklamaní. Postupne sa prelomili ľady a pochopili, že divadlo, to nemusí byť len napísaný text, ale že to môže byť aj ich vlastný príbeh posunutý do inej roviny. Preto hovoria o svojich túžbach, ktoré sme rozvinuli do divadelného tvaru. Nebolo to však pre nich jednoduché. Keďže túžbu je v podstate možné definovať aj jedinou vetou, spočiatku sme sa ďalej ani nedostali.
Teraz, po troch mesiacoch práce máte dobrý pocit?
Celkový dojem zo všetkých je úžasný. V určitom momente začali byť naozaj úprimní. Spočiatku si hľadali cestičky, ako tú svoju pravdu nepovedať. V istej chvíli sa to však zlomilo a všetci rozprávali, čo mali na srdci. A z toho sa už dalo urobiť predstavenie. Každý z nich prešiel cestou nedôvery voči mne, potom si ma začali oťukávať – čo všetko asi môžu povedať? – až sa napokon otvorili. Otázkou stále zostáva, do akej miery. Ich príbehy sú veľmi bohaté, nemohli rozprávať o všetkom a predstavenie by ani všetko pojať nemohlo.
Neviem si predstaviť, že by mohli hovoriť len o svojich túžbach.
Keď mali definovať túžby, paradoxne hovorili o svojich trápeniach. Pozitívne sa v ich živote zároveň spája s niečím nepríjemným. Tým, že v sebe objavili tieto dva protipóly, mohli začať o veciach rozprávať z rôznych uhlov pohľadu.
Nemali ste z práce s bezdomovcami obavy?
Nie. Povedal som si, to sú moji rovnocenní partneri. Vedel som, že námetová látka bude bohatá. A určili sme si poriadok: nechodiť na skúšky opitý, byť disciplinovaný a tolerantný. Tieto tri veci boli niekedy v riadení skúšky dôležitejšie ako nejaký režijný zámer. Tým, že sa zbavovali svojich neduhov, chodili na skúšky načas a učili sa byť voči sebe tolerantní, začali medzi sebou komunikovať a vytvárať predstavenie.
Spoločné očakávania režiséra a hercov?
Tri mesiace skúšania pre ľudí, ktorí nikdy nehrali divadlo, je veľmi krátka doba. Bojím sa, že diváci budú sklamaní. Prostredníctvom médií po verejnej predpremiére sa o všetkom príliš hovorilo a teraz môže nastať opačný efekt. Diváci totiž zistia, že pred nimi stoja iba ľudia, ktorí úprimne hovoria svoj text. Aspoň dúfam, že na premiére sa duch úprimnosti nevytratí.
Znášajú dobre, že sú zrazu mediálnymi hviezdami?
Niektoré veci sa ich dosť dotkli. Napríklad, že o nich rozprávali ako o alkoholikoch či narkomanoch. Oni sú len ľudia sociálne slabší, ktorí nemajú kde bývať. Časopis Nota bene predávajú, aby nemuseli žobrať. Sú hrdí a chcú, aby sme ich brali ako normálnych členov spoločnosti. Zároveň však boli aj šťastní, ľudia sa teraz pri nich na ulici pristavujú a komunikujú s nimi.
Pomáha im, že hrajú divadlo?
Toto divadlo nebolo robené ako terapia, hoci ňou čiastočne je už to, že prichádzajú na iné myšlienky, uvažujú inak o svete. Ak sa objavil problém, neanalyzovali sme ho, prešli sme ďalej, k jeho divadelnému spracovaniu. Predovšetkým chceme, aby vznikla tradícia divadla bezdomovcov. Hoci slovo bezdomovec nemám rád. Aby existovalo ako súčasť Nota bene. Uvažujeme aj o výtvarných a hudobných workshopoch. Skrátka – chceme týmto ľuďom dať všetky možnosti, ktoré máme my ostatní.
MILADA ČECHOVÁ
