Najskôr vznikla nová realita, realita nespavosti. Obrazy do seba nezapadajú, film poskakuje. Detaily sú odrazu obrovské a jasné, kvapky na okennom skle, prebleskujúce spomienky, posolstvá nevedomia, krv na bielej látke. V nasledujúcom okamihu stojí auto, prevrátené na ceste: Wil Dormer zaspal za volantom. Už nemôže hovoriť, slová už nedržia pokope, telo si nasilu vydobýja pokoj, pár sekúnd mikrospánku. Zato vrah nespí a je dokonale čulý. Šesť dní a nocí bez spánku v šedom svetle polnočného aljašského slnka, to nemôže vydržať nikto.
Nakoniec film dospeje až k tranzu – v obrazoch, zvukoch, tvári a pohyboch Al Pacinovho Willa Dormera. Will Dormer je policajný detektív z Los Angeles, veterán. Vyslali ho na Aljašku, na ďaleký sever a zároveň ďaleký západ. Má unavenú tvár, už keď tam priletí ponad rozoklané ľadové pláne, na malom lietadle. Mladí kolegovia, ktorí študujú jeho prípady v policajnej škole, si o ňom hovoria, že je legenda, ale len on vie, čo to naozaj znamená: túto únavu z toho, že už všetko videl, tú silu, s ktorou sa musí vždy znovu naštartovať, a každý ďalší prípad, ďalšia brutalita, ďalší páchateľ sa stále viac podobá na všetkých predošlých. Energia nepriateľov je sústredená na to, aby zbúrala jeho pomník a našla hoci aj pradávnu chybu, na ktorej by sa všetko zosypalo. On pritom aj v polospánku tuší, že je lepší ako ostatní.
A potom urobí, novú, smrteľnú chybu. Chybu, aká sa môže stať, lenže Will Dormer sa rozhodne ju ututlať. Vražda dievčaťa, ktorú má spolu s miestnymi kolegami policajtmi vyriešiť, je preňho dvojitá hra. Musí totiž zároveň zamiesť aj vlastné stopy. Len jeden človek to všetko vie, a pretože to všetko vie, je jasné, že je vrahom. Ostatní to nevidia, vidia len muža, ktorý poznal obeť, autora kriminálok zo susedného mesta, možno trochu čudáka, trochu neprirodzene a sladkasto milého, ale určite nie podozrivého číslo jeden. Hrá ho Robin Williams, celkom tak ako hrá svojho sentimentálneho hrdinu, napríklad v Dobrom Willovi Huntingovi. Je to v každom prípade dôstojný protihráč detektíva Dormera, ktorý ho celý čas podceňuje, až mu hrozí, že tú partiu nakoniec definitívne prehrá.
Spánok pritom stále neprichádza. Dormer nespí druhú noc, nespí tretiu ani štvrtú. Polnočné svetlo svieti tlmenou žltou cez žalúzie, číslice na digitálnom budíku svetielkujú jedovatou zeleňou. Žiadna lepiaca páska nevie utesniť medzierky, cez ktoré si svetlo vždy nájde cestu. Je to svetlo poznania, pred ktorým Will Dormer uteká? Deň po dni má väčšie a väčšie oči, hlbšie a hlbšie posadené, líca sivšie a vpadnutejšie.
Insomnia je úplne zmyselnou skúsenosťou. Magické miesto, kruté svetlo a hlodajúca dilema do seba perfektne zapadajú. Christopher Nolan sa už vo svojom predchádzajúcom filme pohyboval na hraniciach vnímania, a teraz, vo svojom treťom filme dospel k suverenite, pri ktorej sa už nemusí so svojimi obrazmi predvádzať.
Insomnia pôvodne pochádza z Nórska, režisér Erik Skjoldbjaerg z neho už raz urobil sugestívny triler. Hollywood nakoniec vždy zaňuchá dokonalú látku, odkiaľkoľvek by pôvodne bola. Aj režiséra, ktorému po dvoch nezávislých pokusoch dá do rúk hviezdy, čo sú ochotné prekročiť svoj tieň.
