Sezóna 2012/2013 bola pre slovenské divadlo v znamení odchodov viacerých významných umeleckých osobností.
V posledný augustový deň spoločnosť zasiahla ďalšia smutná správa, keď odišla herečka Viera Strnisková (30.10.1929 – 31.8.2013).
Kľukatá cesta na prvú scénu
Rodáčka z Hlohovca pritom neprišla k divadlu priamo. Pôvodne študovala medicínu, neskôr prestúpila na filozofickú fakultu. Až nakoniec nadobro presedlala na divadlo.
Po krátkych angažmánoch v Štúdiu Novej scény, Dedinskom divadle a v českom Kolíne dlhšie zotrvala v divadlách vo Zvolene (1953 – 1957) a v Nitre (1957 – 1962).
Tu získala cenné herecké skúsenosti a vytvorila niekoľko výrazných hereckých postáv. Bola zvolenskou Katarínou v Shakespearovom Skrotení zlej ženy či titulnou Ibsenovou Norou.
V Nitre zas zaujala ako Angela v Karvašovej Polnočnej omši alebo titulná Manon Lescaut v Nezvalovej hre. Od roku 1962 až do odchodu do dôchodku v roku 2004 pôsobila ako popredná herecká osobnosť Činohry Slovenského národného divadla.
Citlivá i prísna
Fyziognómia ju nepredurčila k postavám naiviek, vždy bola dramatickou herečkou. Či vo vážnom, alebo komediálnom repertoári. Strniskovej herectvo bolo vysoko analytické, so zmyslom pre racionalitu, psychologický detail a prienik k postave.
Jej herecká plastickosť jej umožňovala vytvárať rôznorodé postavy. Od tragických hrdiniek až po figúry s črtami grotesky a paródie.
Najmä v šesťdesiatych rokoch dostávala príležitosti v postavách rozporuplných žien zmietaných citom. Taká bola aj jej Blanche vo Williamsovej dráme Električka zvaná túžba (1964). Jemnými hereckými prostriedkami, bez zbytočnej teatrálnosti, vedela vystihnúť tragiku ženy, ktorá sa dostala nad priepasť života.
Zo svetového repertoáru sa stretávala s autormi, akými boli Ibsen (John Gabriel Borkman, Peer Gynt), Miller (Po páde, Salemské bosorky), Sartre (Diabol a Pán Boh), O'Neill (Cesta dlhého dňa do noci), Ajtmatov (Matkino pole) či Casona (Dom so siedmimi balkónmi).
Bola však aj výbornou interpretkou klasickej i pôvodnej československej drámy. Tu vytvárala buď postavy prísnych dominantných žien (Ženský zákon), či naopak krehkých stvorení, ktoré sa nenápadne snažia vydobyť si miesto v spoločnosti (Líšky, dobrú noc!; Sonatína pre páva; Romeo a Júlia na sklonku jesene).
V divadle hrala 60 rokov. FOTO - TASR
Mala chuť hrať, tak cestovala
Za dobrými úlohami neváhala cestovať aj mimo Bratislavy. Napríklad v košickom divadle v roku 1971 vytvorila titulnú postavu Medey v Jeffersovej adaptácii antického mýtu. Svoju túžbu hrať a byť na scéne naplno prejavila, aj keď na ňu dramaturgia domovského divadla zabúdala a k veľkým hereckým príležitostiam sa dostávala len minimálne.
Preto od druhej polovice osemdesiatych rokov pravidelne hosťovala v divadle v Spišskej Novej Vsi. Tu jej ponúkali široké spektrum postáv, ktoré ju v SND z rôznych dôvodov obišli. Z celej série spišských výkonov spomeňme len Dojku v Romeovi a Júlii, Matku v Bačovej žene alebo Amandu v Sklenenom zverinci.
Nezabudnuteľné matky
Strniskovej charizmatické herectvo divákov oslovovalo nielen z divadelných javísk, ale množstvo postáv vytvorila aj v rozhlase, televízii a vo filme. Aj tu stvárňovala dva kontrastné typy charakterov – jednoduché submisívne ženy a hašterivé despotické matky.
Práve matky boli pre jej kariéru osudové. Za stvárnenie hlavnej postavy v dráme Júliusa Barča-Ivana Matka dokonca získala hlavnú hereckú cenu na 6. medzinárodnom televíznom festivale Zlatá Praha.
Nezabudnuteľné sú však aj jej výkony matiek v Živom biči, Ežovi Vlkolínskom či v Námestí svätej Alžbety.
Každé Vianoce si diváci môžu zaspomínať na jej umenie dokonale vystihnúť typ prísnych či komediálne ladených sedliačok pri reprízach televíznych inscenácií Kuba, Rozmajrínu, Škriatka či Rysavej jalovice.
Autor je divadelný publicista
Autor: Karol Mišovic
