KRZYSZTOF PENDERECKI má svoj kalendár plný, ale jeden deň si pre Košice našiel. Prinajmenšom v Poľsku má povesť najlepšieho žijúceho skladateľa. Čoskoro oslávi osemdesiate narodeniny, no cíti sa vraj na päťdesiat.
Svoje diela si veľmi často sám dirigujete, nedôverujete interpretáciám iných?
„Na začiatku dirigenti moje diela odmietali, stávalo sa, že im nerozumeli, a to aj preto, že som používal špecifickú formu zápisu. Začal som si ich teda dirigovať sám. Mal som však šťastie a neskôr ich urobili aj veľkí svetoví dirigenti.“
Veľa mladých autorov je frustrovaných z toho, že nenachádzajú priestor na uplatnenie svojich väčších diel. Nie je súčasná klasická hudba priveľmi uzavretá?
„V umení je to tak, že iba tí najväčší majú šancu a zaberajú miesto iným, ktorí sú možno talentovaní, ale nie až tak. Takto to však bolo vždy. Keď začal písať Beethoven, všetci začali brať jeho hudbu, nie niekoľko desiatok jeho súčasníkov. Najdôležitejšie je pre kariéru urobiť prvý dobrý krok.“
Ten váš bol aký?
„Ja som poslal v roku 1959 do varšavskej skladateľskej súťaže tri diela a získal som všetky tri ceny. Začalo sa o tom, prirodzene, veľmi písať. Potom som zložil Pašie podľa sv. Lukáša, ktoré sú považované za najväčšiu skladbu od Bachových čias. Jednoducho treba napísať niečo dobré. Sú však aj skladatelia, ktorí majú smolu, píšu do zásuvky, môžu to byť aj veľkí skladatelia, ale objavia ich až po smrti alebo vôbec. V tomto neplatia žiadne zákony. Umenie závisí aj od trhu, ten, kto sa stane populárnym, dostane jednoducho viac možností.“
Keď ste sa odvrátili od avantgardného obdobia, bolo to hlavne z vlastných umeleckých dôvodov alebo kvôli divákom?
"Nie, aj moja avantgardná hudba bola populárna a hraná. Ibaže v dielach z tohto obdobia som za desať či dvanásť rokov napísal všetko, čo som chcel. Musel som sa už posunúť inde. Mal som priveľa nasledovníkov, ktorí ma kopírovali a nechcel som dookola počúvať to isté. Mojim prvým dielom napísaným v štýle neoromantizmu bola 2. symfónia z roku 1980. Aj táto fáza však trvala len dva či tri roky."
Počúvate rád nejakých autorov?
„Vyrastal som na Bachovi a Monteverdim, dnes už na inú ako vlastnú tvorbu nemám veľmi čas. Je mi to ľúto povedať, no všetci veľkí skladatelia - Bartók, Šostakovič, Stravinskij - už umreli. Ale možno ich len nepoznám.“
Teší vás, ak vašu hudbu použijú vo filme režiséri ako David Lynch či Martin Scorsese?
„Môj vydavateľ aj ja na to často dávame súhlas. Myslím, že sú isto ľudia, ktorí nikdy nepočuli moju hudbu v koncertnej sále, ale poznajú ju z filmu a aj to je istý rozmer popularizácie.“
Videli ste niektoré z nich?
„Videl som Osvietenie Stanleyho Kubricka, je to mimoriadny film, a aj Exorcistu. Netreba si však myslieť, že je v nich niektorá z mojich symfónií celá. Vo filmoch používajú len moje motívy, dve, tri minúty, možno len niekoľko desiatok sekúnd.“
Nikdy by ste neprijali ponuku napísať hudbu priamo k filmu?
„Nie, lebo to vás automaticky prehodí na druhú stranu. Existuje nepísaná hranica medzi tými, ktorí skladajú vážnu hudbu a tými, čo robia iba pre film. A tam by som sa nechcel ocitnúť.“
Vašu skladbu si upravil aj gitarista britskej skupiny Radiohead. Ako sa pozeráte na také spolupráce?
„Veľmi sa teším, že sa o moju tvorbu zaujímajú hudobníci, ktorí sú známi medzi mladými ľuďmi. Moju skladbu zahral na gdanskom letisku pred 50-tisícovým davom. Ja som nikdy nemal toľko poslucháčov v koncertnej sále.“
Vo vašich dielach skúmate súperenie medzi profánnym a sakrálnym.
"Za námety svojich opier si beriem univerzálne témy. Bol som vychovávaný v náboženskej rodine, kde bolo najdôležitejšou knižkou Písmo sväté. Dve tretiny mojich sakrálnych útvarov vychádzajú z neho."
Je to, vravíte - dobré libreto?
"Tam možno nájsť všetko. Krásnou sakrálnou poéziu sú napríklad Žalmy, ktoré poznáme ako Dávidove, hoci vznikali počas stoviek rokov. Pieseň piesní je veľká poézia."
Ako vidíte dobro a zlo?
"Diabol je veľmi zaujímavý, často atraktívnejší ako Pán Boh, vidíme to v literatúre aj vo výtvarnom umení, nevieme, kto zvíťazí, často aj diabol."
Kritici označujú vaše dielo za nekončiaci sa rozhovor s bohom. O čom sa s ním rozprávate?
„Ja s ním bojujem. Neprijímam všetko to, čo hovorí cirkev. To absolútne nie. Boh je potrebný pre každého človeka, no každý si musí nájsť svoje individuálne videnie. Ja si tiež hľadám vzťah k bohu na svoj spôsob.“
Aj hudbou?
„To je môj meč, ktorý mi v boji pomáha.“
Všetci veľkí skladatelia 20. storočia nie sú mŕtvi
Krzysztof Penderecki sa v Košiciach predstavil aj ako dirigent.
„Všetci veľkí skladatelia sú mŕtvi,“ povedal pred koncertom v rámci podujatí Európskeho hlavného mesta kultúry v Košiciach Krzysztof Penderecki. Vzápätí svoj výrok mierne skorigoval s tým, že ako človek úplne ponorený do vlastného tvorivého procesu nemá čas na sledovanie diania na hudobnej scéne.
Poľský autor patril na prelome 50. a 60. rokov 20. storočia k predstaviteľom radikálnej avantgardy, čo mu otvorilo dvere do západnej Európy.
Polymorphia, jedno z Pendereckého sonoristických diel z tohto obdobia, zaujalo gitaristu Radiohead Jonnyho Greenwooda natoľko, že skladateľa nedávno požiadal o spoluprácu. Koncerty na open air festivaloch a nahrávka pre vydavateľstvo Nonesuch so známym poľským súborom súčasnej hudby Aukso Orchestra priniesli Pendereckého dielam nové a mladé publikum.
Ako však skladateľ sám povedal, za avantgardou pomerne rýchlo zatvoril dvere. „Pri komponovaní nemôžete stále začínať odnikiaľ. Dá sa len pokračovať,“ vysvetlil svoje rozhodnutie pre dialóg s tradíciou.
V tomto duchu sa niesla aj dramaturgia košického koncertu, ktorý sa v Dóme svätej Alžbety symbolicky začal i skončil hudbou Poľského rekviem.
Vo violončelovej verzii Koncertu pre violu sa predstavil vynikajúci Rafal Kwiatkowski, ktorého umenie možno obdivovať na viacerých Pendereckého nahrávkach. Mladí hudobníci z poľského Beethoven Academy Orchestra ma pod vedením charizmatického skladateľa najviac zaujali koncentrovaným a zaujatým výkonom v orchestrálnej verzii 3. sláčikového kvarteta.
„Slovo modernizmus pre mňa nič neznamená, nereprezentuje žiadnu špecifickú hudobnú kvalitu,“ povedal mi v rozhovore skladateľ.
V zrkadle tohto tvrdenia, mimochodom, takmer identického s názormi Igora Stravinského, možno Pendereckého dielam sotva niečo vytknúť. Brilantné narábanie s nástrojmi, (neo)štýl a emócie ľahko identifikovateľné ako skladateľove, no súčasne príznačné pre poľskú školu, forma vypointovaná majstrom klasickej drámy.
Všetci veľkí skladatelia 20. storočia nie sú mŕtvi, Penderecki je jedným z nich. Jeho rozsiahle dielo, patriace do kánonu európskej kultúry 20. storočia, umožňuje rôzne interpretácie tohto statusu.
Andrej Šuba, hudobný publicista
Autor: Andrej Šuba
