Umenie neopakuje viditeľné, ale robí viditeľným. Aj túto zmenu maľby od mimezis k experimentu, abstrakcii a neskôr ku konceptualizácii obrazu v umení 20. storočia, formulovanú švajčiarskym maliarom Paulom Kleeom, si môžeme pripomenúť návštevou výstavy v bratislavskej Galérii 19.
Od svojho vzniku tu predstavuje už šiesteho člena Skupiny A-R, združujúcej umelcov okruhu analytických tendencií, Igora Minárika. Jeho výstava Metamaľba vznikla v kurátorskej spolupráci s Mariánom Mudrochom.
Igor Minárik (1948) sa od vstupu na tzv. neoficiálnu výtvarnú scénu po ukončení VŠVU začiatkom normalizácie vyjadruje predovšetkým maľbou. Podobne ako generačne a názorovo blízki autori okruhu tzv. Filovej školy, ku ktorej sa ako absolvent legendárneho oddelenia výstavníctva Rudolfa Filu na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave hlási, uvažuje o možnostiach a limitoch tohto média a hľadá spôsob, ako ho posúvať, prekračovať a formulovať vlastné pozície tvorby.
Jedinečný spôsob, ktorý si Minárik na ceste hľadania individuálneho tvorivého výrazu zvolil, by sme mohli charakterizovať ako trpezlivosť hľadania. Jeho obrazy detailne prepracovaných kryštalických, zdanlivo chaotických či naopak systematicky a precízne usporiadaných farebných štruktúr a línií, pokrývajúcich plochu obrazu v akomsi horror vacui, odkazujú na abstrakciu, ale nájdeme v nich aj ohlas dadaizmu či surrealizmu.
Minárikove maľby bez rámov sú bránou do jeho sveta, ktorý analyzuje a rozoberá na najmenšie možné častice. Pokorne a s dávkou askézy, ktorú si sám pre seba stanovil a obmedzil aj viac-menej jednotným komorným formátom obrazov. Jeho hĺbkovým analýzam a existenciálnym úvahám o chode tohto sveta však nechýba prvok radosti z hry.
Ten pociťuje aj divák, ktorého obrazmi, opticky vystupujúcimi zo stien do priestoru, vťahuje do svojho sveta a umožňuje mu podstupovať podobné dobrodružstvo, aké zažíval v intimite ateliéru. Jeho obrazy sa dajú vnímať ako vizuálne puzzle, ktoré na seba navzájom nadväzujú, dopĺňajú sa a vytvárajú jednotlivé, i keď neúplné časti postupne vytváraného metaobrazu, toho, čo je za nimi a na čo odkazujú.
U mnohých výtvarníkov každej doby zohrávajú dôležitú úlohu denníky, ktoré ich dielo obohacujú o nové, často nečakané rozmery. U Minárika je jeho tvorba vizuálnym denníkom, do ktorého nás necháva nahliadnuť. Od istého času ich totiž pomenúva takmer výlučne dátumami dní, týždňov či mesiacov, počas ktorých vznikali.
Výstava Igora Minárika, maliara, dlhoročného pedagóga, džezmana, milovníka hudby, literatúry a prírody ponúka dvojnásobný, intelektuálny aj vizuálny zážitok.
Autor: Daniela Čarná, autorka je historička umenia
