Nesmiete sa pýtať na spoluprácu s Nickom Caveom a na skupinu Einstürzende Neubauten. To boli dve podmienky rozhovoru. Bolo jasné, že BLIXA BARGELD (54) sa nechce baviť o minulosti, ale o súčasnosti a varovali nás, že má trochu správanie „divy“. Úvod rozhovoru bol síce naozaj dosť nezvyčajný, ale nakoniec sme sa dozvedeli všetko, čo nás zaujímalo.
Tento sólový projekt už robíte dosť dlho, ako vlastne vznikol?
„Ja jem hrozno. A druhá odpoveď znie Na mojej saláme je paštéta. To mi odporučila dcéra. Robieval to aj John Cage – vyšiel na pódium s vopred pripravenými odpoveďami, hoci netušil, aké otázky dostane. Môj sólový projekt vznikol pre festival poézie v Haagu. Nemám príliš rád čítanie básní posediačky, tak som si vymyslel vlastnú verziu. Na pódiu mám iba mikrofón s výstupom do štyroch efektových pedálov, ktoré sú spojené s mixpultom môjho zvukára. S týmto vybavením naživo vytváram slučky, nič nemám vopred pripravené. Všetko stojí na hlase a manipulácii s ním. V rámci týchto obmedzení sa snažím vytvoriť niečo vkusné, avantgardné aj zábavné zároveň.“
Do akej miery máte vopred pripravený koncept celého večera?
„Päťdesiat percent je pripravených spôsobom, akým si zabávač chystá stand up predstavenie. Niektoré časti sú rutinné – napríklad mám jeden konkrétny príbeh, ktorý som našiel v magazíne Spiegel. Ide z bodu A do bodu B, zvukár presne vie, ktorý efektový pedál použijem, aj očakávanú dĺžku tejto časti. Ale ako sa čistý príbeh zmení na hudbu, to každý večer vyznie trochu inak. Môžem použiť nemčinu aj angličtinu.“
Okrem vystupovania sólo ste sa v posledných rokoch zamerali na duá. Urobili ste albumy s elektronickým experimentátorom Carstenom Nicolaiom aj s talianskym skladateľom Tehom Teardom.
„Nejde o žiadny špeciálny zámer, prišlo to prirodzene. Carstena poznám roky, zavolal mi už krátko po páde Berlínskeho múru a poslal svoje nahrávky, či niečo neurobíme, podobné to bolo s Tehom. Keď sa objaví niekto s niečím zaujímavým, som otvorený spolupráci. Dlho som na takéto projekty nemal čas. Fungoval som v skupinách The Bad Seeds a Einstürzende Neubauten, dvakrát ročne sme šli na turné, popritom nahrávali. “
S Nicolaiom vás spája záujem o vedu, ako ste sa dali dokopy s Teardom?
„On robí najmä soundtracky a raz mi zavolal, či nechcem zložiť pesničku do filmu. Ešte predtým sme spravili hudbu pre divadelnú hru a tiež sa nám to páčilo, takže album bol logickým pokračovaním. Nechcel som však robiť kompozície, ale pesničky. On pre ne zvolil komornú klasickú hudbu, je to veľmi intímne, minimalistické. To sú všetko veci, ktoré mám rád.“
Kde s tým koncertujete?
„Na najrôznejších miestach v Taliansku, kde je dlhá tradícia festivalov, sú na námestiach takmer v každom mestečku. Ale väčšinou sme v divadlách – teraz v septembri sa napríklad chystáme do Berlína, do Prahy či Atén, na budúci rok sa rysuje turné.“
Kedy máte pocit, že sa vám vystúpenie najviac podarí?
„Keď do istej miery stratím nad sebou kontrolu, no zároveň som schopný doviesť celú vec do konca. Čas strávený na pódiu plynie inak. Keď vstúpite na pódium, opúšťate bežný čas a musíte s tým vedieť narábať. Ak to dokážete, super, ak sa v tom stratíte, máte problém. Keby som počas vystúpenia stál hodinu na črepine, mal by som veľkú ranu, ale pravdepodobne by som bolesť necítil. Moje telo to jednoducho dokáže, už má veľa skúseností, čo robiť na pódiu. Keď nie som schopný otvoriť si kanály a nechať všetko plynúť cez seba, nedokážem vystupovať.“
Keď si porovnáte tieto sólové improvizácie s tradičnými pesničkami, je to pre vás osobnejšia forma rozprávania príbehov?
„Narábam s rovnakými parametrami. Samozrejme, štýl sloha-refrén je jednoduchšia štruktúra, ale v zásade postupujem stále rovnako – vytvorím si systém, chvíľu ho dodržiavam a potom poruším.“
Aj my porušíme pravidlo. Je pravda, že Einstürzende Neubauten v 80. rokoch hrali v Československu?
„Pamätám si to veľmi dobre. Boli sme eskortovaní policajtmi a vojakmi na hranice. Najskôr nás zavreli do autobusu a obkľúčili so psami, aby sa k nám nik nedostal. Písal som na papieriky odkazy a hádzal ich fanúšikom. Po páde železnej opony mi jeden vrátili. Stálo na ňom: Oni sa neboja nás, ale vás. Išlo o akciu nemeckého mierového hnutia. Mali to byť dva koncerty, v Mníchove a v Plzni. Ten prvý sa konal, ale zrazu sa prestalo hovoriť o druhom. My a skupina Die Toten Hosen sme však na ňom trvali, tak nás tam zaviezli. Pred nami mali vystúpiť režimom tolerovaní muzikanti. Keď vyšli na pódium, diváci ich zahádzali rôznymi predmetmi, čo dalo policajtom zámienku. Takže to, čo ste počuli, je pravda.“
Pozn. Rozšírenú verziu rozhovoru nájdete v najbližšom vydaní časopisu .týždeň
Autor: Juraj Kušnierik
