ONDREJ ŠTEFÁNIK chcel debutovať románom, no pri písaní ho hlavná postava začala unavovať, tak si dal pauzu. Urobil dobre, počas nej nielen vznikla zbierka poviedok Pštrosí muž, ale opäť si obľúbil románového hrdinu a dopísané Bezprsté mesto sa zapáčilo aj porotcom ceny Anasoft litera.
Hľadali ste vhodnú tému na román, alebo téma bola najskôr a tá si vyžiadala žáner?
„Do literatúry som sa votrel mimovoľne, bez cieľavedomého hľadania vhodnej témy. Téma bola odrazu prítomná alebo ma nejakým spôsobom posadla už dávno, len dlhšie trvalo, kým začala parazitovať na mojom voľnom čase a potrebovala sa siloumocou prejaviť v nejakej viditeľnej forme, napríklad v rozsiahlejšom texte. Musel som niečo o tom napísať, a to tak, aby ma to aj bavilo. Román som začal písať ešte pred zbierkou poviedok.“
Čo vás zastavilo?
„Nevedel som sa rozhodnúť medzi viacerými dejovými alternatívami v jeho pokračovaní. Dal som si od románu dlhšiu pauzu aj preto, že hlavná postava ma začala unavovať, nemal som s ňou zľutovanie. Šiel som radšej na vidiek a napísal som tam poviedkovú knihu Pštrosí muž, ktorej štýl aj témy mi v tom období sadli viac, i keď v niečom sú príbuzné, ak nie totožné s Bezprstým mestom. Navyše v poviedkach nemusíte toľko času tráviť s postavami, sú to vzťahy nakrátko.“
Je to súčasný mestský román s detektívnou zápletkou. Bola pre vás prioritná, alebo „len“ pozadím na vytvorenie množstva zaujímavých postáv s ich úspechmi a sklamaniami?
„Dej je závislý od zápletky, ktorá má vplyv najmä na konanie hlavnej postavy. Detektívna zápletka je svet, v ktorom hlavná postava žije. Pre ortodoxných fanúšikov žánru môže byť označenie detektívka dôvodom na rozhorčenie. Upozorňujem, že je to tantrická detektívka.“
Vaša invencia, hutnosť a vysoké tempo rozprávania vyvolávajú pocit, že píšete rýchlo a ľahko. Je to tak?
„Nemám čas písať pomaly. Sadnem si k písaniu len vtedy, keď sa mi chce a mám akotak jasno v tom, o čom idem písať. Potom to ide celkom rýchlo. Písaniu však predchádza uvažovanie, a to je prerušované detským džavotom, telefonátmi a jedením. Keď píšem, mám vypnuté zvonenie a deti uväznené v detskej izbe. Niekedy píšem tak rýchlo, že sa mi podarí zabiť myšlienku úplne iným významom, a to navyše takým prvoplánovým, až ma to desí. To je daň za rýchle písanie. Niečo napíšem a potom zistím, že je to také úbohé, nechcene komické a nečitateľné, že niekoľkostranový text sa už ani neoplatí prerábať, ale rovno skrátiť do aforizmu, zasmiať sa na ňom a potom navždy vymazať.“
Mali ste vopred pevnú kostru románu, alebo ste sa často nechali strhnúť aj na neplánované cesty?
„Niektorí autori nemajú slobodnú vôľu, píšu v hypnóze a nevedia posúdiť, či sa nechali strhnúť na plánovanú alebo neplánovanú cestu. Sú len nástrojmi vyššej formy spisovateľského bytia či božskej imaginácie. Títo autori netvoria organizovane, netvoria v čase, tak ako ho poznáme, ale čas ohýbajú v prospech dokonalosti literárneho diela. Nie sú schopní po dopísaní diela povedať, či sa držali pôvodného plánu, alebo pevnej kostry. Nie sú si istí, či tú knihu vôbec napísali oni. Chvíľu po vydaní knihy sa mi zdalo, že je to aj môj prípad.“
A nie je?
„Nie. Od pôvodnej predstavy som sa počas písania nevzdialil. I keď samotná predstava by možno vystačila na krátku esej, prípadne na pár statusov, ale tá téma sa chcela vyčerpať čo najviac a v tristostranovom románe mi neostávalo nič iné, ako sa nechať strhnúť a zistiť, čoho všetkého sú literárne postavy schopné, ale to bez vážnejších zásahov do nosnej témy alebo bez fatálneho vplyvu na to, ako skončia. Bavilo ma to.“
Do akej miery ovplyvňuje vaše písanie myšlienka na čitateľa?
„Pod slovom čitateľ si neviem predstaviť nič konkrétne, je to abstraktný pojem, niečo neznáme a vzdialené, a preto k tomu pristupujem s pokorou, ale bez programovej empatie. ’Myšlienka na čitateľa’ ma však nezanedbateľnou mierou motivuje na napísanie textu a najmä na pokus o jeho vydanie.“
A ako na vás vplývajú reakcie odbornej kritiky?
„Pri oboch knihách som bol ostrej kritiky ušetrený, skôr som sa dočkal vlažnej pochvaly, tá na mňa vplýva pozitívne. Mám rád aj nadinterpretácie, v ktorých sa o knihe všeličo zaujímavé dozviem.“
Dá sa v skratke porovnať kreativita v reklame a literatúre?
„V skratke sa dá porovnať rozdielom niekoľko tisíc eur. Asi preto, že tvorba sloganu niekedy trvá dlhšie ako napísanie novely. Rozdiel je aj v počte videní. Dá sa porovnať aj v tom, že kreativita v reklame je tímový výkon na rozdiel od literatúry. A to, čo idete ľuďom v reklame povedať, o tom nerozhodujete vy. Dostanete zadanie. Na vás je len, ako to poviete.“
Kreativita pod tlakom?
„Je to ťažká práca, byť kreatívny pod silným tlakom všetkých okolností, ktoré nevyhnutne ovplyvňujú tvorbu kampaní. Reklama aj literatúra sú formou komunikácie. Až na to, že reklama rýchlejšie reaguje na antropologické zmeny, ktoré v našej evolúcii prebiehajú. Literatúra si ide svojím ležérnym tempom. Dosiaľ som však nevidel ani jeden film nakrútený na motívy reklamného šotu. Na pláži ľudia nečítajú reklamný leták ani nečakajú v rade na jeho pokračovanie. No pokiaľ človek na ležadle pre vás nie je mierou úspechu či spokojnosti, tak môžu byť vaše kreatívne ambície naplnené rovnako, ako pri písaní knihy.“
Píšete paralelne viac vecí naraz? Ako koordinujete písanie s prácou v reklame?
„Napísal som len dve knihy. Povedzme, že som ich písal paralelne. Ako copywriter som denne písal viac vecí naraz. Písanie nereklamných textov s prácou v reklame sa koordinuje dovolenkami, príčetnou partnerkou, vitamínmi a energetickými nápojmi.“
