KNIHA TÝŽDŇA / MAĽOVANIE / MILOVANIE
Rudolf Fila, „najlepší kunsthistorik medzi maliarmi a najlepší maliar medzi kunsthistorikmi“, o sebe rozpráva nerád, zato sa bravúrne pohybuje naprieč storočiami, dejinami, disciplínami a osobnosťami
Rozhovory so známymi osobnosťami politického, spoločenského či kultúrneho života sa v poslednom čase stali obľúbeným žánrom tej ľahšej, populárnejšej, ale i vážnej literatúry. Oral history, „dejiny ústne vyrozprávané“, svedecké výpovede priamych účastníkov, aktérov historických udalostí dnes bohato využívajú ako pramenný materiál historické vedy i vedy o umení. Tento žáner stojí niekde na pomedzí memoárovej (autobiografickej a spomienkovej) spisby a monografických opusov, pre ktoré je vždy vzácnym zdrojom nielen faktov a informácií, ale hlavne konfrontácie názorov i spôsobov premýšľania spovedanej osobnosti.
Maliara, pedagóga a vskutku polymúzickú osobnosť nášho umenia sa podujali vyspovedať dvaja teoretici: historička umenia Barbara Bodorová-Haruštiaková a literárny vedec Peter Zajac, ktorý má za sebou na tomto poli výrazné dielo ozvláštnené občasnými únikmi do spriaznených disciplín, napríklad výtvarného umenia. Výsledkom je kniha Maľovanie / Milovanie s podtitulom Rozhovory s Rudolfom Filom (Vydavateľstvo Michala Vaška).
Ich spoločné debaty sa odohrali v časovom rozpätí od 4. októbra 2010 do 9. februára 2011 v bratislavskom ateliéri umelca. Rozhodne boli partnermi poctivo-zaujatými „objektom“ svojich interview, vystupovali ako osobnosti znalé, rozhľadené tak v autobiografických, ako aj v širších spoločensko-kultúrnych i umeleckých súvislostiach, pohybovali sa medzi voľným rozhovorom a akademicky exaktne a stroho formulovanými otázkami.
Človek rozhovoru
Rudolfa Filu (1932, Příbram na Morave) vari netreba umenia znalej verejnosti predstavovať. Ale predsa: je jednou z najvýznamnejších postáv slovenského maliarstva druhej polovice 20. storočia, dlhoročný a uznávaný umelecký pedagóg, ktorý si vždy dokázal ubrániť svoju vnútorne slobodnú predstavu umenia. Fila je však aj „človekom rozhovoru“, ako ho definovali sami autori. S miernym nadsadením by sa dalo povedať, že vždy rovnako dobre vládol štetcom i slovom (v našich podmienkach je to absolútne unikum), o čom svedčia viaceré knihy, ktoré napísal, početné eseje, rozhovory, katalógové texty, vernisážové prejavy či publikované úvahy alebo postrehy (naposledy v knižnom výbere Cestou, Petrus 2003 – Cena Dominika Tatarku).
Aj preto v jeho okolí často zaznieval bonmot, že je „najlepším kunsthistorikom medzi maliarmi a najlepším maliarom medzi kunsthistorikmi“. Ale vážne – počúvať, čítať, resp. rozprávať sa s Filom o umení bol vždy zážitok. A jedným dychom treba podotknúť, že sa orientuje nielen vo svojej domovskej disciplíne – výtvarnom umení a maliarstve, v jeho dejinách i jemu konvenujúcej súčasnosti, ale rovnako dobre aj v literatúre, najmä poézii, a v hudbe. Gro knihy tvoria, prirodzene, Filove úvahy o umení, pričom o sebe rozpráva nerád, zato sa zas bravúrne pohybuje naprieč storočiami, dejinami, disciplínami, osobnosťami. Vidí a vie, čo iní nevidia a nevedia. A vždy sa o to rád podelí.
Sigmunda Freudová
Autorom knihy treba rozhodne poďakovať už za to, že vznikla, i keď možno – obrazne povedané – v hodine dvanástej. Každé zaznamenané, autentické svedectvo veľkej osobnosti je vždy neopakovateľné (veď koľko možných rozhovorov s inými osobnosťami vôbec nevzniklo...) a neoceniteľné pre budúce generácie i budúcich bádateľov (nech to vyznie akokoľvek pateticky, ako historička umenia viem, čo to znamená).
Filovi patrí úcta za intelektuálnu výdrž, sústredenie i námahu, ktorá nebola samozrejmosťou. Tam, kde sa pamäť dostávala niekedy do úzkych, mu rovnocenne nielen vo faktoch, ale aj v komentároch a trefných postrehoch sekundovala manželka, reštaurátorka Dorota Filová (a jej alter ego „Sigmunda Freudová“). Z rozhovorov, ktoré si vzácne zachovávajú svoj bezprostredný, hovorový, dodatočne veľmi neštylizovaný charakter (a, mimochodom, nevyhýbajú sa ani slepým uličkám) vznikol tak nielen farbistý, ale aj veľmi ľudský príbeh jedného života v umení. Rozprávanie o láskach a neláskach, výberových príbuznostiach, práci, tvorbe a pedagogickom poslaní, kolegoch a žiakoch, ktorý nezakrýva pochybnosti, presvedčenia, ale ani radikálne súdy o dnešnom stave umenia civilizácie, okorenené štipkou provokácie a humoru, typickej irónie a sebairónie.
A čo ešte? Hľadanie odpovede na večnú otázku: „Načo nám je umenie“? Úsmev, vernejšie akýsi messerschmidtovský úškľabok nad súčasným stavom vecí, filovské mávnutie rukou nad márnosťou a márnivosťou tohto sveta ako bonus na záver.
Autor: Katarína Bajcurová
