Spolupracovala s najväčšími hviezdami módneho biznisu. Geniálny Alexander McQueen jej pred očami vystrihol z kusu látky kabát, vie, ako to chodí u Stelly McCartney či u Toma Forda. Slovenka KATARÍNA RIMARČÍKOVÁ má dnes už svoju vlastnú módnu značku v Paríži a v Londýne o móde prednáša študentom.
Ako ste sa dostali do Paríža? Bola to viac náhoda či sen?
Dlho som žila v Londýne a pracovala pre tie známejšie mená módneho biznisu. Ale počas celého štúdia mi profesori aj dizajnéri hovorili, že som dobrá návrhárka, že mám vlastné nápady a mala by som robiť vlastné veci. Vedela som, že to nebude ľahké, no o Paríži som bola presvedčená. Je úplne iný ako Londýn – milujem na ňom najmä to, s akou vážnosťou berie umenie, históriu, módu. Kamarátka mi povedala, že jej rodičia tam majú prázdny byt a ja som nemala nad čím váhať.
Aký z toho máte pocit po siedmich rokoch, teraz, keď už máte vlastnú značku?
Sú za tým drina, peniaze, skúsenosti, odhodlanie, dlhé noci bez spánku a neustále pochybnosti či to, čo robím, je dobré a či to mám robiť ďalej. Talent je iba veľmi malá časť, keď chcete vlastnú značku. Musíte byť aj dobrým manažérom. Poznám ľudí, čo mali obrovské šťastie, že boli na správnom mieste, aj takých, čo sa dostali na vrchol vďaka peniazom a vplyvným rodičom. Ja som v dnešnom svete možno naivná, lebo verím, že tvrdá práca prinesie odmenu. Energia a láska, ktorú do vecí a vzťahov dávate, sa vráti. Stále to opakujem aj svojim študentom.
Čo ich ešte učíte?
Moja pozícia v Londýne je špecifická – mám nachádzať a určovať víziu budúcich módnych návrhárov, nachádzať spojenie medzi umením a módou, zmazávať medzi nimi hranice. Vyberám si zo študentov magisterského stupňa a potom spolu robíme na veciach, ktoré sú neobvyklé. Vlani sme napríklad robili úžasnú kolekciu, ktorú sme odprezentovali ako performance tanečníkov. Malo to ohromný ohlas a do 24 hodín sa nám ozval Nick Knight a navrhol nám spoluprácu, lebo pochopil, že je to niečo úplne nové a iné.
Z kolekcie Death Becomes Her.
Čo vám dala práca vo veľkých módnych domoch u svetoznámych návrhárov?
Napríklad – keď som sa prvýkrát v štúdiu stretla s Alexandrom McQueenom, pred mojimi očami hodil na figurínu kus látky a vystrihol z nej kabát, ktorý bol neuveriteľný! A urobil to úplne sám. Bol to génius. Moja úcta k nemu bude trvať navždy. Nie všetko je však na práci pre veľké značky perfektné – treba sa vedieť podriadiť. Je to o rešpekte a tvrdej práci. Málokedy niekto vidí, ako trebárs u McQueena maká dvadsať stážistov dvadsať hodín denne a že sa tam potí krv, aby bolo všetko dokonalé. Je to o oddanosti a o viere v kvalitu a vo filozofiu návrhára. Je to tímová práca, lebo to sa skrátka nedá robiť inak. Aj preto som z práce na Slovensku sklamaná – nevidím tu iniciatívu a oddanosť. Možno mám privysoké štandardy, lebo som sa učila u najlepších.
Čím vás Bratislava sklamala?
Spočiatku som bola nadšená – pred rokom ma oslovili ľudia zo zahraničia, ktorí tu chceli rozbehnúť projekt na podporu talentovaných návrhárov a mňa to úprimne potešilo. Je to moje mesto a mala som chuť vrátiť mu niečo späť z toho, čo som tu dostala. Rozbehli sme teda platformu Phoenix a otvorili ateliér CarteBlanche v Cubicone, ktorý ponúka svetových dizajnérov aj výborných domácich tvorcov. Tešila som sa, že pozveme ľudí z časopisov, no zrazu mi môj tím povedal, že tu to tak nefunguje – že keď im niečo nedáme alebo im za to, že prídu a napíšu o nás rovno nezaplatíme, tak nikto nepríde. Bol to pre mňa šok. Vonku sa reportéri z časopisov zhŕknu, keď sa niečo nové otvorí a chcú vedieť o tom, čo sa deje.
Nie je to skôr tak, že doma nikto nie je prorokom?
Ale ja nevravím o tom, že by ma tu ľudia mali velebiť. Ide o to, že tu akoby nikoho netrápilo, že by bolo fajn vedieť viac.
Kto za to môže?
Nie som si celkom istá, no je to aj o sebavedomí. Tu sa ženy boja byť samy sebou, lebo musia patriť do nejakej škatuľky, aby sa cítili bezpečne. Preto tu vládne taká uniformita v obliekaní. Boja sa byť alternatívne, individuálne a zdá sa mi smutné, že nevedia robiť vlastné rozhodnutia, slepo nasledujú trendy, kúpia si kabelku Prada, len aby niekam zapadli. Môžu si pritom kúpiť niečo, čo sa im skutočne páči, niečo, k čomu majú vzťah, alebo veci, ktoré majú aj inú hodnotu – nesú v sebe zodpovednosť a udržateľný vývoj.
Nie sú to len nejaké trendy slovíčka – niečo ako bio a eko v stravovaní?
Určite nie, len ľudia sa tých pojmov ešte často boja alebo si ich spájajú s vyššou cenou. Je to však niečo, čo musíme riešiť či sa nám to páči alebo nie, lebo sa to týka našej budúcnosti. Prírodné materiály nie sú bezodné a masová výroba lacných a nekvalitných odevov spôsobuje ich nedostatok vo svete, čo má za následok napríklad používanie chemických postrekov na rýchlejší rast bavlny, a to opäť vedie len k zvyšovaniu cien. My pritom máme možnosť výberu a mali by sme na seba brať aj zodpovednosť.
Z kolekcie Love will Tear us Apart.
Nie je u nás problém skôr v tom, že náš malý trh nedáva našim návrhárom priestor?
Nie je to tu ľahké. Videla som, ako si veľa žien napríklad diktuje, čo presne od návrhára chce. Mnohí si dokážu zarobiť akurát keď robia v januári bálové šaty – a to je otročina, nie je to o tom, že dizajnér je sám sebou. Na druhej strane – my sme dizajnéri, my by sme mali veci meniť, byť vizionármi.
Akú úlohu má v módnom biznise remeslo – to, že človek dokáže šiť a pozná materiály?
Veľmi živo si pamätám, keď moja mama v Bratislave učila šperk, ktorý tu bol vtedy považovaný za remeslo. Až keď som prišla do Londýna, uvedomila som si, že vo svete je to umenie. Chcem tým len povedať, že za remeslo sa netreba hanbiť. Akurát včera som to hovorila študentom – aké nesmierne dôležité je poznať materiály. To je must! To je náš nástroj. Keď akokoľvek talentovaný dizajnér nepozná do hĺbky vlastnosti materiálov, tak nič dobré neurobí. Môže navrhnúť skvelú kolekciu, ale keď vyberie zlé látky, bude to príšerné.
A šitie?
To je to isté – som presvedčená, že každý módny návrhár by si tým mal prejsť. Ak potom máte vlastnú značku a pošlú vám faktúru, tak viete, čo za tým je. Ja som svojimi rukami robila na najjemnejších šatách aj kožených taškách a keď prídem do svojej produkcie a vysvetľujem krajčírkam, ako to má byť urobené, ony okamžite pochopia, že tomu rozumiem a nemôžu ma nijako oklamať.
Z kolekcií Kataríny Rimarčíkovej.
Je snom návrhára robiť vysokú módu určenú iba na móla alebo nositeľné veci do ulíc?
Je iba na návrhárovi, aby sa dokázal zaradiť, ohodnotiť a zistiť, na čo má vlohy, inštinkt, ako vie fungovať. Haute Couture síce vyzerá krásne, je to ako sen, fantazijný svet, no v prvom rade sú to dnes obrovské peniaze. Keď chce Dior urobiť dvadsaťminútovú šou, tak len jej zorganizovanie stojí asi pol milióna eur. Nehovoriac o tom, že urobiť jedny šaty môže trvať aj mesiac a prácu dvadsiatich krajčírok. Pre mladého dizajnéra je to však nereálne.
Pre čo ste sa rozhodli vy?
Ja robím malé limitované kolekcie pre malú klientelu, ktorá to vie pochopiť – môžem si však dovoliť dať do toho dušu a naozaj kvalitné materiály. Navyše, keď robíte pre veľké módne domy, znamená to, že ste 19 hodín v štúdiu, dostanete aké – také peniaze, ale vycucajú vás. Robíte pre značku, čo zarába obrovské peniaze, ale čo máte z toho vy? Pre mňa to nie je život.
Móda podľa vás nie je o peniazoch. Platí to aj na Slovensku?
Áno. Móda totiž nie je o tom, že by mal človek kupovať veľa vecí, skôr naopak – mal by si premyslieť, čo potrebuje, čo chce a čo sa mu hodí. Potom by mal investovať do vecí, ktoré za to stoja. Nie som bohatá, ale keď sa niekedy pozriem na ženy idúce z práce v kabáte H&M, ktorý je totálne zničený, príde mi to tak, že voči sebe nemajú žiaden rešpekt. Že si ho kúpili len preto, lebo bol lacný a na cestu domov stačí. Je to o tých správnych kusoch – keď máte niečo naozaj dobré, dá sa to skombinovať aj s vecou z H&M, ale musíte vedieť ako. Napokon, najväčší luxus je ten, ktorý tomu venujete. Čas, ktorý strávite sama so sebou a na to má každý. S kamarátkami sme prišli na trik – keď je niečo pre vás veľmi drahé, skúste si to vydeliť 365 dňami a zistíte, že vás to vyjde možno na pár centov – ale koľko radosti a dobrého pocitu, dobrej emócie vám to prinesie? Prečo by to malo byť len o tom, že potrebujeme oblečenie?
