Rumunský film Pozícia dieťaťa nezvíťazil na Berlinale iba preto, že je obrazom korupcie v postkomunistickej spoločnosti.
„Mama, a kúp mi kvapky do nosa. Zelený Olynth. Iný ako zelený mi nekupuj, rozumieš?“
Barbu má asi tridsaťpäť rokov a práve spôsobil dopravnú nehodu, zabil pri nej chlapca z jednoduchej rodiny. Pri vyšetrovaní ochorel, a keď mu mama namiesto zelených kvapiek do nosa prinesie modré, veľmi sa nahnevá. Akoby iné starosti nemal.
Rumunský režisér Calin Peter Netzer si vo filme Pozícia dieťaťa zvolil veľmi provokujúcu cestu. Skoro vôbec nerieši, čo dopravná nehoda spôsobí na strane obeti. Rozvíja filmové cvičenie o tom, ako sa strana vinníka zbavuje zodpovednosti za spôsobené nešťastie, pretože vie využiť kontakty aj mechanizmy, ktoré v rumunskej spoločnosti fungovali za socializmu a evidentne aj dnes. Sám Barbu možno ani nie je taký šikovný, ale jeho mama áno.
Miesta, ktoré by iní filmári preskakovali, pretože by si mysleli, že príbeh zdržujú, Netzer naopak zvýrazňuje. Pomaličky prechádza každým banálnym stupňom vyšetrovania, až kým nevytvorí komplexný obraz o korupcii.
S Pozíciou dieťaťa zvíťazil vo februári na festivale Berlinale. Svet by mu mohol gratulovať, že udržuje nadvládu rumunskej kinematografie (minimálne v našom regióne), pretože rumunskí filmári zas raz ukázali, ako využiť témy z postkomunistickej éry. Lenže to by bolo málo.
Vyšetrovanie syna a praktické zásahy matky do jeho priebehu poslúžili Netzerovi na to, aby ukázal vzťah medzi mladíkom a jeho mamou. Ona by bola stále rada prítomná a dôležitá v jeho živote, on sa snaží oslobodiť, ale sám nevie, či to chce.
Kto už mal tridsať alebo deti, bude sa možno v kine nepokojne a nepohodlne vrtieť, lebo takto obnažený konflikt sa len zriedkakedy filmári odvážia nakrútiť. Obžaloba zúčastnených strán nadobúda plastickú formu vďaka jednoduchým dialógom o kvapkách do nosa. Rozhodnúť, čie správanie je patologickejšie, sa už tak ľahko nedá, na to by bol potrebný samostatný súd. Dlhý proces v tomto prípade urýchli chvíľa, keď sa v Barbuho rodine začne uvažovať, či je správne navštíviť rodinu obete.
Takže Calin Peter Netzer vedel, kedy tento motív (ten, čo sa na začiatku javil tak trestuhodne zanedbaný) vytiahnuť a použiť ako rozhodujúci dôkaz. Stal sa z neho pozoruhodný experiment, pri ktorom sa dá hádať, či sú mama a syn schopní opustiť svoje pozície.
