Hoci od druhej svetovej vojny uplynulo 68 rokov, s narastajúcim odstupom prináša nové, donedávna nemysliteľné témy, hrdinov i príbehy.
V tomto roku do našich kín prichádza niekoľko filmov z 2. svetovej vojny. Už sme videli 4 dni v máji Achima von Borries, na jeseň nás čaká francúzska dvojica Ticho na mori a Tu na Zemi.
V jeden septembrový týždeň mali premiéru dve vojnové drámy, obe nazvané menami hlavných postáv, ale úplne odlišné. Česko-slovensko-holandská Colette Milana Cieslara a austrálsko-britsko-nemecká Lore.
Nie strach, ľahostajnosť
Druhý celovečerný film Austrálčanky Cate Shortlandovej (Salto do života) je adaptáciou románu Dark Room, mimoriadne úspešného debutu britskej spisovateľky Rachel Seiffertovej s austrálskymi a nemeckými koreňmi. Dospievajúca Hanelore je najstaršie z piatich detí nacistického dôstojníka. V románe má 12 rokov, vo filme je staršia. Spolu s bratmi-dvojčatami, mladšou sestrou a najmladším bratom – bábätkom ako deti hrdinu nepoznali nič iné len život na výslní, v rodičovskej láske, hojnosti a všadeprítomnej ideológii.
No všetko sa razom zmenilo. Vodca je mŕtvy. Najskôr museli s nervóznymi rodičmi náhle opustiť dom a presťahovať sa na vidiek. Potom odišiel otec, aby sa vydal do rúk spojencov. Vraj je zločinec. Onedlho ho nasledovala i matka. Ešte predtým nakázala Lore, aby odprevadila súrodencov k babičke. Deväťsto kilometrov cez krajinu, ktorá práve prehrala vojnu.
Film neponíma situáciu len ako príbeh o putovaní či dospievaní, obraz povojnového Nemecka, ale predovšetkým ako úplný koniec jedného sveta či života – a začiatok nového. Hľadí akoby detskými očami, priznanou nepokojnou rozhýbanou ručnou kamerou, ktorá sa stáva priamym aktérom pomerne statických scén, kde sa toho zdanlivo deje veľmi málo.
Vzďaľuje sa a približuje, zvedavo nazíza, občas sa postáv priam dotýka, obracia sa hore nohami, vrhá tiene, ohýba konáre a vlní steblá. Spolu s hudbou a ruchmi vytvára takmer surrealistický snový pocit, pričom základnou emóciou nie je ohrozenie, strach ani napätie, ale zmätenosť, rezignácia, ľahostajnosť, i napriek vrcholiacemu letu chlad, nedôvera, šok po strate všetkých hodnôt aj istôt a pomalé, nesmelé odhodlávanie sa na hľadanie nových. Lore sa učí prijímať zodpovednosť.
Refrén farby zrazenej krvi
Krajina je do veľkej miery odľudštená a pustá, prevládajú v nej modrá farba vody a neba, zelená farba trávy a machu, bielosivá hmla, ale aj farba zrelých obilných klasov, ktoré nemá kto zožať.
Jedným z refrénov je farba zrazenej krvi. S priamymi hrôzami vojny sa deti stretajú málo alebo ich nedokážu vidieť, či rozlíšiť. Lore a jej súrodenci sa v žiadnej situácii nedokážu naplno oddať smútku, rovnako ako po zavŕšení cesty nenájdu šťastie a radosť. Stretnutie s tajomným Thomasom v dievčati prebudí dosiaľ nepoznané pocity, čo Lore privádza do ešte väčšieho zmätku.
Aj po hereckej stránke dominujú ženy. Hlavnú postavu presvedčivosťou a podmanivosťou obdarila dvadsaťročná Saskia Rosendahl. Výrazný expresívny výkon Ursiny Lardiovej obohatil rolu matky o rozmer antickej drámy. Bez glorifikácie, ospravedlňovania či vysvetľovania.
Režisérka sa vyhýba akémukoľvek náznaku sympatií. Následkom toho je síce film plný najrôznejších odtienkov všemožných pocitov a nálad, ale diváka necháva takmer bez citu. Len záver, v ktorom sa Lore konečne vzbúri, predstavuje svetielko nádeje.
Lore
Nemecko - Austrália - Veľká Británia 2012. 108 minút.
Réžia: Cate Shortland.
Účinkujú: Saskia Rosendahl, Nele Trebs, Phillip Wiegratz, Ursina Lardi a ďalší.
