V poslednom čase je jeho rozprávanie čoraz viac inšpirované históriou, dôkladne pátra v tej slovenskej i v kronike svojej rodiny. „Pamäť je ako tá odlupujúca sa omietka na obálke knihy Dom hluchého,“ hovorí PETER KRIŠTÚFEK. A presne tak ho baví rozprávať.
Fakt, že sa Dom hluchého (Marenčin PT) dostal do finále Anasoft litery, má okrem iného za následok, že ku knihe, ktorá vyšla vlani, sa stále musíte vracať, besedovať o nej. Pritom bežná prax je zrejme taká, že po dopísaní a vydaní diela je autor už mysľou pri ďalšej rozpísanej knihe. Je to príjemné, náročné alebo aké takto „živiť starú knihu“?
„Je to trochu namáhavé – ale mám opakovanú skúsenosť, že čím viac rozprávate o niečom, čo ste vytvorili, tým viac sa dozvedáte o skrytých súvislostiach, ktoré ste tam podvedome vložili. Takže je to dobrodružstvo ďalšieho objavovania. Výzvou je hovoriť o knihe vždy trochu inak. A veľmi zaujímavé sú pre mňa dojmy bežných čitateľov. Pri Dome hluchého často vyúsťujú do rozprávania ich vlastných bizarných rodinných príbehov.“
Ako trojnásobný finalista Anasoft litery s týmto pocitom máte skúsenosť. Bolo to rovnaké či iné pri Šepkárovi a Blížencoch a protinožcoch?
„Nebaví ma kráčať po vychodených cestách, preto je každá z tých kníh úplne iná. A s tým súvisí aj rozdielny prístup k prezentácii. Zo satirického románu prečítate vtipnú pasáž a máte okamžitú reakciu, s intímnejšími Blížencami je to ťažšie.“
Dom hluchého sprevádza čitateľa našimi dejinami od 30. do 90. rokov minulého storočia. Dá sa povedať, že základom bol príbeh vášho starého otca, vojenského letca. Stretávali ste sa v reakciách na román s názorom, že je to kniha o vašej rodinnej histórii?
„Často. Dom hluchého je síce inšpirovaný našou rodinnou históriou, no prevažujú v ňom iné príbehy. Môžem priznať, že Adam Trnovský má viacero mojich názorov na svet. Zásadný rozdiel je však v tom, že sa príliš nechá vliecť udalosťami.“
Vymysleli ste si rozprávača príbehu, vymysleli ste si mestečko Brežany. Je takéto vymýšľanie na pozadí faktov ľahšie ako pri knihách, ktoré sú čistou fikciou? Sú teda základné skutočné fakty na vymýšľanie či domýšľanie inšpirujúce, alebo skôr limitujúce?
„Dom hluchého nie je literatúrou faktu ani historickým románom v pravom zmysle slova. Na rozprávanie som potreboval slobodu. Brežany však nesú všetky znaky a vývojové fázy ktoréhokoľvek západoslovenského mestečka – tie absurdné, aj tie bolestivé. Písaniu prechádzalo dlhé štúdium a sú teda presne ukotvené. Len som dal prednosť samotnému príbehu pred otrockým rešpektovaním reálií – a tak som sa vyhol aj nekonečnému handrkovaniu na čítačkách a besedách, či sa to, či ono práve vtedy a práve takto v Nitre, Topoľčanoch, Trenčíne alebo v Modre dialo. Hovorím: stalo sa to presne takto – v Brežanoch.“
Súvisí s tým aj rozprávanie v prvej osobe, ktoré ste si, zdá sa, obľúbili?
„Prvá osoba ponúka ďalšiu formu slobody. Môžete sa mýliť, dodatočne opravovať, byť nepresný, na čosi zabudnúť, niečo vynechať, iné ignorovať – ako to robí bežný smrteľník. Pamäť je ako tá odlupujúca sa omietka na obálke Domu hluchého a presne tak ma baví rozprávať.“
Ako sa spätne dívate na svoje knihy, urobili by ste teraz niečo inak, trebárs aj na základe ohlasov čitateľov či odbornej kritiky?
„Kniha je pre mňa definitívne uzavretá odchodom do tlačiarne. Už sa k nej nevraciam. Môžem len napísať ďalšiu, možno lepšiu knihu.“
Vaše knihy získali viaceré ocenenia, čo je iste príjemné. Každá cena však nastavuje latku čoraz vyššie. Na niekoho to môže pôsobiť zaväzujúco až zväzujúco.
„Samozrejme, že je to záväzok. A zaväzuje ma okrem iného k tomu, aby som sa neopakoval.“
Momentálne je už „na spadnutie“ ďalšia kniha Atlas zabúdania. O Blížencoch a protinožcoch ste sa vyjadrili, že je to vaša prvá vážna kniha, Dom hluchého ste zasa charakterizovali ako svoju najklasickejšiu knihu. Dá sa nastávajúca kniha charakterizovať tiež nejakým prívlastkom?
„Atlas zabúdania čiastočne vychádza z Domu hluchého a vznikal popri ňom. Hovorí konceptuálnym spôsobom o slovenskej histórii, od roku 1914 po 2014, každý rok jeden krátky text vyjadrujúci atmosféru a pocit doby. Sú v ňom veci, na ktoré sme zabudli, museli alebo chceli zabudnúť, a na ktoré si nevieme spomenúť. List, telegram, denníkový záznam, správa, báseň, rozhovor, poviedka... Je odrazom môjho zberateľstva a zároveň literárnou hrou. Je to kniha-predmet, napodobňujúca atlas, ktorá okrem klasickej podoby vychádza aj v dvoch bibliofilských limitovaných edíciách. To je veľmi dôležité práve v dnešnej dobe, keď nás zaujíma len ’účelnosť’ a ’predajnosť’, a zabúdame na krásu.“
Hlasovanie o Cenu čitateľov SME na kultura.sme.sk sa končí v utorok 24. septembra o 12.00 h.
