Temnú a záhadnú Personu nakrúcal Ingmar Bergman s hravosťou a v šťastí. Týmto filmom sa začal jeho dlhoročný vzťah s Liv Ulmannovou, z ktorého vzniklo množstvo filmov a dcéra Linn.
Kultový film Ingmara Bergmana Persona z roku 1966 je o herečke Elisabet Voglerovej v strednom veku, ktorá odrazu prestane dôverovať slovám a odmietne komunikovať s ľuďmi. Na ostrove je mladšia Alma jej opatrovateľkou a prakticky jej jediným kontaktom so svetom.
Liv Ullmannovej priniesla slávu paradoxne rola herečky, ktorá za celý film povie len asi štrnásť slov, z ktorých väčšina je ach, nie či nič.
„Tento film je veľmi smutný, temný, čierny v mnohých ohľadoch. Nič z toho nezodpovedalo tomu, ako sme sa v tom období na ostrove Fårø mali,“ spomína Ullmannová v knihe Ketila Bjørnstada Cesty života.
„Boli sme ako malé deti. Hrali sme sa. Vlastne som celkom nevedela, o čom celý film je. Ale riadila som sa intuíciou a Ingmar sa na mňa úplne spoliehal,“ opisuje Ullmannová.
Liv je Ingmar
Ullmannová mala vtedy len dvadsaťpäť rokov, ale cítila, že ona je vo filme Ingmarom. Kým dovtedy sa vo svojich filmoch často projektoval do herca Maxa von Sydowa, od Persony to bola práve Ullmannová, kto začal reprezentovať jeho úzkosti, ale aj vášeň po živote. Známy režisér ju v súkromnom rozhovore oveľa neskôr označil za svoje stradivárky.
Persona
- Švédsko, 1966, 85 min
- Scenár, réžia, producent: Ingmar Bergman
- Kamera: Sven Nykvist
- Hudba: Lars Johan Werle
- Hrajú: Bibi Andersson, Liv Ullmann, Margaretha Krook, Gunnar Björnstrand
Bergmanovým priamym stimulom pre tento film bola jeho skúsenosť z operácie, pre ktorú na niekoľko hodín stratil vedomie, pričom zažil istý pocit úľavy. Scenár napísal počas deviatich týždňov liečenia. Do filmu sa snažil vložiť svoje zážitky z hranice medzi existenciou a neexistenciou.
Inšpirovali ho však aj samy herečky. Podľa jednej ich spoločnej fotografie si uvedomil podobnosť priateliek a dostal nápad nakrútiť s nimi film.
Kritici dodnes hovoria o jeho výnimočnom pohľade do ženskej psychiky, Ullmannová to však v knihe uvádza na pravú mieru.
„Použil z nás len to, čo mohlo zobraziť jeho životný príbeh. Videl, ako veľmi sa jedna druhej podobáme a aké ohromujúce je, že dvaja celkom rozdielni ľudia môžu by zároveň jedným človekom a splývať.“ Famóznym záberom z filmu je práve ten, v ktorom sa polovice tváre oboch herečiek spájajú do jednej.
Zvláštnym spôsobom sa tento film spája aj so Slovenskom. Počas svojej návštevy na Artfilme v Trenčianskych Tepliciach v roku 2008 si Ullmannová zaspomínala, že boli práve s Bibi Anderssonovou na dovolenke kdesi na Slovensku v rámci svojej cesty po tejto časti Európy, keď ich dal vyhľadať švédsky veľvyslanec so súrnym odkazom od režiséra Ingmara Bergmana, že s nimi chce točiť.
Herečka si na Moste slávy zavtipkovala, že keby ju vtedy nenašli, možno by bola doteraz na Slovensku. „Bola som mladá a hľadala som lásku,“ smiala sa.
Ullmannová sa však vrátila a lásku našla práve vo vzťahu s o dvadsať rokov starším mužom, ktorého predchádzala povesť diabolského režiséra. Správy mala z prvej ruky, keďže jej najlepšia priateľka Bibi Andrerssonová bola jeho vtedajšou partnerkou a nakrútila s ním v tom čase už takmer desať filmov.
Bergman Liv stretol už rok predtým na ulici, keď prišla za svojou priateľkou Bibi do Štokholmu. Vraj už vtedy mal oči len pre Liv a okamžite jej ponúkol menšiu rolu vo filme.
Bibi od začiatku s istou nevôľou cítila, že Liv môže byť ešte slávnejšia ako ona. Neskôr však lásku medzi režisérom a jeho novým objavom podporovala.
FOTO - PROFIMEDIA
Zakódovaný film
Vizuál filmu je taký výrazný až extrémny, že sa dá identifikovať pomaly podľa jediného záberu. Bergman podľa vlastných slov išiel v tomto filme tak ďaleko, ako mohol, a robil totálne slobodne. Nakrútil film s piatimi účinkujúcimi, ale len dve herečky v striedmych kostýmoch a totálne bez mejkapov sú v ňom skutočne dominantné.
„Persona mi zachránila život. Bola pre mňa dôležitým bodom: po prvý raz som sa nestaral, či bude výsledok komerčným úspechom, alebo nie,“ tvrdil Bergman.
Už samotný začiatok necháva diváka napospas jeho dohadom. Svetlá filmovej premietačky sa striedajú s obrazmi akoby vyskočenými zo surreálnych Buňuelových filmov. Film sa mal najprv volať Kúsky kinematografie, ale nakoniec sa našiel divácky atraktívnejší názov.
Fenomenálna filmová teoretička Susan Sontagová bola presvedčená, že Bergman chcel, aby film zostal pre diváka sčasti zakódovaný. Ako príklad uvádza scénu, v ktorej vidíme Elizabet ako vstupuje do izby Almy ako prízrak a pohladí ju po vlasoch.
Druhé ráno sa Alma pýta, či prišla do jej izby v noci a Elizabeth zakrúti hlavu, že nie. Filmom prechádzajú viaceré snové vízie, medzi ženami cítime možno aj jemné erotické napätie. Nie je zrejme náhodné ani to, že krstné meno ošetrovateľky Alma znamená po španielsky dušu.
Hoci film nebol medzi úzkym výberom nominovaných na Oscara, kritici ho dodnes považujú za jeden z najdôležitejších snímok 20. storočia. Keď v roku 2012 robil British Film Institute zoznam top päťdesiatich filmov všetkých čias, Persona obsadila sedemnáste miesto.
Tento film bol však úspešný pre Bergmana aj osobne. Ostrov Fårø sa mu počas nakrúcania tak zapáčil, že si na ňom vzápätí postavil dom a obklopil ho múrom. Liv Ullmanovú doňho nechal doviezť súkromným lietadlom a zavrel ju tam tak, že mohla navštevovať prakticky len svojich rodičov.
„Áno, súhlasila som. Stala som sa súčasťou jeho asketického života,“ zverila sa knihe Cesty života. Ako však zároveň dodáva, ich svetová sláva prišla až vtedy, keď sa ako partneri rozišli.
FOTO - PROFIMEDIA
