Muž hľadá dokonalú krásu, žena zas dokonalý vzťah. Putujú nekonečnými krajinami aj nekonečnými predstavami, len aby sa k svojim túžbam priblížili. Ako sa to s nimi môže skončiť, o tom rozpráva režisérka IVANA ŠEBESTOVÁ, ktorá – ako inak – túži po dokonalom filme. Šesť rokov pracovala, aby nakoniec dokázala, že neľahkú a hlbokú tému možno premyslieť a emotívne vyjadriť aj v osemnástich minútach. Jej animovaný film Sneh sa premieta od štvrtka, pred španielskym celovečerným filmom Snehulienka: Iný príbeh.
Ako na vás pôsobí zasnežená krajina? Má nejaký vplyv na to, ako vnímate okolitý svet?
„V Tatrách sa mi na jar stáva čosi zvláštne. Väčšinou tam nikdy nie je ticho, fúka vietor, šumí potok alebo šelestia stromy, ale na jar, keď sa ešte neroztopí sneh, kosodrevina je pokrytá a potok zamrznutý, vtedy tam ticho je. Pozerám sa okolo seba a pýtam sa: Čo je divné? Všetko sa mi zdá akési magické, a to ticho ma upokojuje.“
Prečo ste si vybrali práve sneh, aby ste ilustrovali to, ako nám ilúzie zakrývajú realitu?
„Sneh vytvára na povrchu čosi krásne a zakrýva, čo je pod ním škaredé. Čítala som o snehovej vločke, že pri vzniku je každá symetrická. Kým sa dostane na zem, všeličo ju poznačí. Vietor, chemické zloženie vzduchu, zmeny teploty. Takže keď dopadne, už nie je dokonalá. Muž z môjho filmu hľadá dokonalú vločku, nechce pripustiť, že neexistuje, alebo že sa prosto roztopí. Pritom zmyslom života je, že príde jar. Tá krásna snehová pokrývka sa musí roztopiť, aby vzniklo čosi nové. V jari je život.“
Nielen muž hľadá vo vašom filme čosi dokonalé, ale aj žena. Ona zas sníva o dokonalom mužovi, o dokonalej láske. Prečo sa v živote zameriavame na nezmysly?
„Asi za to môžu naše túžby. Priveľmi sa na ne upíname a pritom strácame schopnosť vidieť pravdu.“
Tieto úvahy sú vo vašom filme spojené s východnými tradíciami a váš príbeh sa pomaly presúva k tibetskej hore Kailáš. Ako ste sa k takému čomusi dostali?
„Nepamätám si presne, kedy a ako sa to stalo, ale veľa som čítala o východných filozofiách a zapamätala som si práve myšlienky o túžbe. Hovorí sa, že až keď sa zbavíme túžby, môžeme získať to, po čom túžime. Vtedy sa pred nami môže otvoriť realita a my pochopíme, že môže byť rovnako krásna ako náš sen.“
To je dosť provokujúca a dráždivá myšlienka. Vy si viete predstaviť, že by ste sa vzdali túžob?
„Je to zvláštna vec. Myslím si, že my, bežní Európania to nie sme schopní pochopiť, nechceme to prijať. Najmä, keď sa to takto zjednodušene povie. Európsky prístup k životu nás núti pýtať sa: Môžem sa vzdať túžby? Veď to by som potom zostal v nečinnosti a nič by som už neurobil! Ale to asi nie je ten správny výklad. Film Sneh je takou mojou vlastnou odpoveďou na to, čo to asi môže znamenať. Vzdať sa túžby.“
Pritom film Sneh rozpráva o mužovi a žene, ktorí žijú v Európe.
„Snažila som sa o kontrast dvoch svetov a aby to bol film z prostredia, ktoré máme zažité, len presne nevieme povedať, kde to je. A tá exotika? Tá je len taká knižná.“
To znamená?
„Napríklad pri zobrazovaní Japonska som vychádzala z tradičných drevorezov - ale to je stále len také Japonsko, aké poznáme z kníh. Nie je to naozajstné Japonsko. Aké je naozaj, to my nevieme. Aj všetky ostatné krajiny sú v našich očiach len také, aké sme ich schopní vidieť a pochopiť z diaľky.“
Pred piatimi rokmi ste boli v kine s filmom Štyri, nostalgickým príbehom o láske a osude. Ten ste tvorili štyri roky, Sneh šesť. Zmenili ste odvtedy technológiu alebo spôsob práce?
„Technológia mi zostala tá istá. Použila som plôškovú animáciu a každá postava je akoby dvojrozmernou bábkou, zloženou z niekoľkých častí. Pri filme Štyri som všetky pohybové fázy snímala fotoaparátom, pri Snehu som ich vytvárala v počítači.“
Má na film nejaký vplyv to, že ručnej práce je menej?
„Často počúvam, že digitálna animácia je jednoduchšia, ale to nie je pravda. Počítač je iba nástroj, tak ako sú pri papieri nožnice. Ak ho chcem využiť správne a naplno, stojí to veľa času a energie. Nič neurobí sám, spraví len to, čo mu zadám. Áno, niekedy mi chýba dotyk s papierom, držať v rukách nožnice je akosi reálnejšie. Prechod z analógu na digitál mi však umožnil, že mám animáciu viac pod kontrolou a že môže byť plynulejšia.“
Ašpirujete pritom na dokonalý film? Tak ako vaše postavy hľadajú dokonalú vločku a dokonalú lásku?
„Ach! Veď práve, či toto náhodou nie je moja vábnička! Viem, že dokonalý film neexistuje, ale stále sa oň snažím. Závidím tým, čo vedia k tvorbe pristúpiť s ľahkosťou, a nejde im o to, aby urobili čosi dokonalé. Uspokojuje ich samotná akcia tvorby. Aj ja viem, že už samotný proces je cieľom, ale neviem si pomôcť - výsledok mi nie je ľahostajný.“
Ani vo filme Štyri, ani v Snehu ste sa nebáli zmyselnosti a erotiky. Ste hádam ešte otvorenejšia ako mnohí vaši kolegovia z hraných filmov.
„Nemohla som sa vyhýbať erotike, keďže Sneh je o túžbach, láske a naše túžby sú aj erotické. Možno, že ja v animovanom filme to mám jednoduchšie, pretože je štylizovaný, a to mi dáva možnosti poňať telesnú lásku poeticky. V hraných filmoch by to možno vyznelo umelo alebo vulgárne. Na druhej strane, tak sa mi zdá, že dnes, keď je erotika všade a je zobrazovaná naturalisticky, aj ten animovaný film popritom pôsobí pravdivejšie.“
Hudbu k Snehu vytvorila skupina Longital, kde hrá jedna žena, jeden muž. Bol to pre vás test, ako ho budú ľudia vnímať?
„Nebol to zámer, ale bolo zaujímavé počúvať, čo hovorí Shina a čo Dano Salontay. Veľa sme sa spolu rozprávali, už vtedy, keď bol Sneh len v scenári. Nie preto som ich však oslovila. Vybrala som si ich, pretože ich hudba mi pripomína veľké priestory, putovanie po šírych, zasnežených rovinách a stepiach. Je v nich niečo východné aj niečo, čo pripomína putovanie. To sa k atmosfére filmu hodilo.“
Citujete v ňom aj z básne Ivana Štrpku Myslím na sneh: „Je na všetkom. Sneh je utopista, ktorý sa uskutoční...“ V ktorej chvíli ste sa pre ňu rozhodli?
„Poznala som ju už dávno, ale keď som na ňu natrafila pri rozmýšľaní o Snehu, zrazu som z nej bola celá preč. Až pri nej som si uvedomila, že o tom je môj film. O životodarnej vode odmäku.“
Naposledy sme mali nekonečnú zimu. Tešíte sa na ďalšiu?
„To bola naozaj nekonečná zima! My sme vtedy film práve dokončovali a ten koniec sa neustále posúval. Stále to vyzeralo, že už to bude, a ešte stále to nebolo. A do toho ten sneh, ach! Dialógy sme nahrávali práve v čase kalamity, produkčná zvážala hercov do štúdia v metrových závejoch. Želali sme si len jedno, aby sa už všetko skončilo. Zimu mám však rada. Rada sa lyžujem, len posledné roky som na lyže práve pre Sneh nemala čas.“
