Po filmoch Boxer a smrť a Kým sa skončí táto noc sa tak trochu tvorivo obetoval v boji za lepšie podmienky pre svojich kolegov.
BRATISLAVA. Je zvláštne, že jedna z najväčších osobností našej kinematografie sa k réžii dostala len náhodou.
Peter Solan chcel byť lekárom a keby ho po dlhšej chorobe a mnohých absenciách nenútili opakovať ročník, zrejme by ním aj bol. Lenže on sa nahneval a cestou zo školy stretol kamaráta, čo sa šiel práve prihlásiť na novú filmovú školu v Prahe.
A je zvláštne, že práve taký „náhodný“ študent mal taký jasný názor na to, ako má film vzniknúť, vyzerať, pôsobiť.
Na ten názor potreboval sebavedomie aj odvahu, pretože Solan odmietal komfortné schematické postupy. Keď bral do ruky kameru, netváril sa, že nevidí šeď, špinu a necíti smrad.
Náhodou alebo nie sa v rovnakom čase s podobným postojom objavili podobní solitéri Barabáš, Hollý, Uher, Grečner, a tak zrazu v slovenskej kinematografii vznikla nová vlna. Solan cítil, že to, čo ich spájalo, bola etika.
„Presvedčenie, že by sme nemali nič kamuflovať, a vo všetkom, čo robíme, hovoriť len pravdu,“ povedal v knihe Antonína J. Liehma Ostře sledované filmy.
V dráme Boxer a smrť hral hlavnú úlohu Štefan Kvietik. FOTO - SFÚ
Keď za rohom čakali mladí
Za svoje filmy musel Solan veľa bojovať. Prvým vrcholom jeho tvorby bola dráma Boxer a smrť z roku 1962. Mladý Štefan Kvietik hral väzňa z koncentračného tábora, ktorý sa stal psychologickou hračkou v rukách nemeckého veliteľa - kým ho ich spoločné boxerské tréningy nevyprovokovali na revoltu.
Po sedem rokov schvaľovanom filme Prípad Barnabáš Kos (1964) dospel k ďalšiemu vrcholu, filmu Kým sa skončí táto noc. Bola to štúdia ľudského správania v nočnom podniku, predstavy hostí o zábave a nových známostiach sa rozpadali skôr, ako by sa k nim vôbec priblížili.
Scenárista Tibor Vichta nechal priestor na improvizáciu a herci presne nevedeli, čo kameraman Vincent Rosinec z diaľky nakrúca.
Solan s filmom vycestoval na festival v Locarne, čo bol vtedy pre slovenskú kinematografiu veľký úspech. Doma už však čakala nová generácia - Elo Havetta, Dušan Hanák, Juraj Jakubisko, Dušan Trančík a spolu s nimi ich nové témy, ich nová energia.
„Koncom 60. rokov sa Solan angažoval vo vedení FITESu, čo bol zväz, kde sa filmári mohli brániť pred zásahmi moci a reformovať kultúrnu politiku,“ hovorí šéfredaktor časopisu Kino-Ikon Martin Kaňuch. „Solan bojoval za zlepšenie podmienok pre nastupujúcich tvorcov a tým trochu obetoval svoju vlastnú tvorbu.“
Stano Dančiak a Marián Labuda vo filme Kým sa skončí táto noc. FOTO - SFÚ
Úvahy zo súdnej siene
„Tradičné kino má jednu veľkú výhodu: je tam teplo a tma, je možné sa tam v zime ohriať, držať sa za ruku a bozkávať. Toto sa nesmie podceňovať,“ hovoril Solan v knihe Ostře sledované filmy. Liehmovi vtedy tvrdil, že sa mu nepáči nástup televízie a že v nej sleduje jedine tak šport, najmä futbal.
Pre televíziu však nakoniec pracoval a dosť. Veľa sa venoval prípadom zo súdnej siene a nakrútil filmy Sedem svedkov, ... a sekať dobrotu (inšpirovanú prípadom českej spisovateľky Lenky Reinerovej, ktorú komunisti neopodstatnene zadržiavali) a pozoruhodnú Malú anketu (1968).
V tom čase sa hovorilo o nežiaducich účinkoch liekov, ktoré užívali ženy počas tehotenstva, rodili sa tzv. conterganové deti s deformáciami.
V Malej ankete Solan so scenáristom Petrom Karvašom rozvinul prípad matky, ktorá jedno také svoje dieťa po deviatich rokoch namáhavej starostlivosti zabila.
Bol to originálne nasnímaný film, s pestrým využitím kontaktného zvuku, skrytej kamery aj jemnej mystifikácie – aj to súviselo s etikou.
„Pre Solana bol film nástrojom, ktorý odhaľoval jedinečnosť a nesamozrejmosť ľudského konania a rozhodovania sa,“ hovorí Martin Kaňuch. „Záležalo mu na otvorenom vnímaní stavu vecí, na neustálom skúmaní osobnej zodpovednosti.“
Vytušený koniec
Solan mal zmysel pre epické príbehy aj provokujúce rozumové konštrukcie. Jeden film nakrútil aj o intuícii. Volal sa Nadprirodzený jav a bola to len krátka etuda. Jeho obľúbený herec Ivan Mistrík v nej hrá muža, ktorý vedel dopredu, čo sa stane.
Porevolučné obdobie mu mohlo dodať novú energiu a voľnosť, keďže spoločenské témy rád otváral už vtedy, keď to bolo nebezpečné.
V jednom rozhovore z tých čias (mimochodom, poskytoval ich zriedka) však už svoju filmovú kariéru sám označil za uzavretú.
Predčasný plač
Filmárom chýba predstava, čo majú robiť, vravel Solan začiatkom 90. rokov.
„Nebojím sa rozprávať príbeh tak, aby tomu ľudia rozumeli,“ povedal Peter Solan začiatkom 90. rokov v mesačníku Slovenskej televízie.
„Nemám rád tú časť tvorby, ktorá sa posledných dvadsať rokov presadzovala. Má síce akoby 26 plánov, ale často jej chýba ten prvý.“
Po revolúcii už nenakrúcal, ale dvakrát bol predsedom Komisie pre kinematografiu a video fondu Pro Slovakia. Pri posudzovaní projektov pochopil, prečo bude mať náš film problém nadväzovať na úspechy novej vlny, hoci sa tvorcom otvárali nové možnosti. Do prvej uzávierky fondu (v roku 1991) sa vraj prihlásili len dva projekty.
„Ukazuje sa, že ľudia plačú preventívne – asi skôr nad sebou, lebo nevedia, čo majú robiť, a nie preto, že nevedia, za čo budú robiť.“
Slovenský filmový ústav nedávno vydal DVD so Solanovými filmami Čert nespí, Boxer a smrť, Kým sa skončí táto noc. Samostatne vyšli A pobežím až na kraj sveta a poviedkový film Dialóg 20-40-60. Martin Šulík práve zostriháva Solanov diel z druhej série projektu 25 zo šesťdesiatych.
