SME

Cena fantázie: Róbert Hric - Kosovski božur

Predstavujeme prvého finalistu (v abecednom poradí) súťaže Martinus Cena Fantázie. Postupne vám predstavíme päť poviedok, o ktorých osude rozhodnete v hlasovaní. V ankete na kultura.sme.sk budete môcť od pondelka 30. septembra hlasovať za tú, podľa vás, n

Róbert Hric (Vranov nad Topľou)Róbert Hric (Vranov nad Topľou)

ajlepšiu.

Poviedku si môžete prečítať aj vo formáte pdf. Stiahnite si ju tu

Kosovski božur

Autor: Róbert Hric

Posledné týždne (či roky?) zliali sa mi do jedného bolestivého dňa. Vnemom v tomto zmätku kraľuje páľava medzi nohami. Množstvo času na konskom chrbte urobí svoje. A aby toho nebolo málo, k prekliatemu záparu a vytraseným kostiam z terigania sa po Kristom zabudnutom Balkáne, sa teraz museli pridať i títo zkurvysyni.

„Mor na teba!“ Pri boku šibko šmátram po rukoväti meča. S rutinou ho tasím a už aj rúbem do zradného sprievodcu.

Prekvapili nás v doline Labu. Ešte večer nám Zvedan s plnými ústami a celý uveličený pri vatre opisoval rozdiely medzi Albánkami z pobrežia, ktoré vravia po benátsky, a kosovskými Srbkami vo vnútrozemí; „čo dolina, to iná štrbina,“ vraví a všetci sa smejeme, no už ráno nás vedie do záhuby. V tiesňave pod južnými svahmi Kopaoniku, či ako sa tie paskudné hory volali, čakali jeho kumpáni.

Všetkému už rozumiem, Zvedanovej podlízavej úslužnosti, i tomu, prečo nástojil, nech nenocujeme v neďalekej dedine. Vraj tam šarapatil týfus... Ej, Uhríci, žiadne stopy, nijaký chýr po vás nemal ostať; v dajakej hrobli bolo srbskej hline súdené zasypať všetko, čo by sa mohlo sťažovať, že mu ukradli vybíjané sedlá, dobré kone, teplé šaty i nejaký ten denár s podobou kráľa pána.

„Ale ja ti dám, poď, ty sviňa zasratá, urobím ti jednu štrbinu! Takú si ešte nemal.“ Rukou šermujem vo vzduchu. Kričím a nič nedbám na akési láskavé slová, ktoré ma chlácholia. Pažu mi jemne ktosi ulapí, položí vedľa tela, znehybní. Na čele cítim šatku namáčanú v bylinkovej vode. Prestanem vyvreskovať nadávky, ktoré ma po ceste naučil Chorvát Tvrtko. Nakriatnuté vôňou nechtíka, poberú sa moje myšlienky preč od výjavov, kde Tvrtkovu hlavu rozpoľuje sekera; idem za svojimi do Dobšinej.

Tam som len chvíľku. Zamávam bratovi a čosi sa mi marí o baníkoch. Akoby aj nie. Na pozvanie ktoréhosi vladára prišli naši dedovia zo Saska na Horné Uhry, nech ruda nezostane skrytá pod zemou. Čvandikáme po nemecky, ale dlho sa pri bratovi zdržiavať nemôžem. Dobšinským predákom je teraz on, ja mám inú robotu. Som familiárom Leustacha z Jelšavy, palatína Uhorska. Mne sa vŕtať v dajakej riti pre kúsok železa nechce, ja radšej posluhujem urodzeným na jelšavskom dvore. Pošlú ma tam a tam, vybavím to a to, zakaždým, čo treba. Pre široké ramená ma majú radi - nikto nepovie: „špinavý cudzák“. Ako by aj mohol, veď ja som už „náš“, trtkám maďarské kišasoňky i červenolíce Slovenky.

Odkedy je kráľ Žigmund zaneprázdnený polmesačnými Turkami a zháňa proti nim spojencov kde sa dá, palatín Leustach už veľa času v Jelšave netrávi. Naposledy, keď odchádzal do Budy predsedať akémusi súdu, zamyslene na mňa pozrel a vraví: „No čo, ty môj Sasík, nevestu už máš, či ti mám vybrať?“

Odišiel a ja som si vybral. Jolana nebola z najkrajších, ale čo na tom, hlavná vec, že je sirota a po vydaji všetky zdedené zeme pripadnú nám. Decko som jej spravil ľahko, popravde, ani sa veľmi nebránila. Len potom ma obstrekla hrôza pri pomyslení, čo na to povie palatín, keď sa mu uráči vrátiť. Za zvedenie dvornej dámy pani palatínovej by sasíka-nesasíka ľahko mohli perzekvovať.

„Leustach mi ju vari dá, veď čo už s ňou,“ bľabocem. „Spod straguly jej trčí brucho ako opálka. To musia byť namojveru dvojčatá. A skrz jej šľachtický stav ma z privandrovalca povýšia na nobila (Pozn.: Neurodzený, ktorý sa stáva šľachticom skrz sobáš so šľachtičnou.) Alebo svinským krokom poženú k šibenici, keď ešte predtým zo mňa ufiknú to najlepšie.“

Neznáma žena ma znovu chlácholí, mokrou šatkou vlaží celú tvár i krk, do úst mi pchá lyžicu s čímsi horúcim.

„Jolana?“

Ach, kdeže, kde by sa tu tá nabrala.

Ako cez mliečne sklo vidím jelšavský dvor. Všade plno ruchu. Palatínovo bandérium sa chystá do vojny. Leustach sa na mňa mračí, hádže po mne blesky, lebo vysvitlo, že s Jolanou mal už iné plány, vydať ju chcel na hrad Hrušov za tamojšieho kastelána.

„Nemčúr, Nemčúr,“ hundre, „odtrhnúť ti hlavu málo. Hybaj do kostola na sviatosť manželstva, lebo ak ti ju neodtrhnem ja, naisto ťa o ňu pripraví Turek; a nerád by som, aby bolo tvoje decko pohrobkom a k tomu i bastard.“

Asi takto nejako som si vzal Jolanu a vysmiaty idem vyprášiť turbany. Ha, nech mi aj gebuľu dorúbu - mňa už pochovajú len ako šľachtica.

„Vidíš, bratku?!“ smejem sa, „dlho sa budeš musieť babrať v zemi a veľa rudy vydolovať, žeby ťa uznali za modrú krv. Možno ti celý život bude na to málo. Vždy treba dolovať v správnej štôlni.“

Ale to si už s bratom dávame zbohom. Voľajakým zázračným spôsobom sa v mihu vidím vandrovať dolu Dunajom. Synček Gregor - meno má, pravdaže, po otcovi - je na svete a ja tiahnem na veľkú krížovú výpravu. Žigmund Luxemburský konečne pozbieral koho bolo treba. Vo vlkmi zdivenom Valašsku, ani v bulharských horách, som dovtedy nebol. Tamojšie počerné ženštiny sa mi páčia, škoda by ich bolo nechať len tak mirniks-dirniks Turkom. Aj markytánok za nami ide, koľko Sväté vojsko potrebuje, a ja si neviem vynachváliť, ako dobre je byť šľachticom.

Obliehame Veľký Nikopol. Pred očami sa mi mihajú kocky, v ušiach počujem skackanie ich kostených telíčok po vrchnáku suda; a veru, šťastie mám nielen v láske, ale i v hre.

Do vojenského tábora pod pevnosťou sa musel natrepať celý svet. Čabraky hýria farbami a figúrami. Francúzi - mor na nich kvôli ich nadutosti; plaví a ryšaví Angličania spoza mora; Španieli na mohutných koňoch; mĺkvi Nemci; pestovaní Italovia; vždy veselí a pivom potúžení Česi; strach budiaci rádoví rytieri i johaniti vedno s bradatými valašskými divochmi: všetci mi prechádzajú popred nos a škoda menovať ďalej - i tak ide celá táto perepúť do riti.

Zo záhaľky, lebo obliehanie Nikopolu ničím iným nie je, nás znezrady vytrhne bubon. Och, ako duní.

„Nože, prestaňte, hlavu mi z toho ide rozstreliť!“

Sultán Bajazid, prezývaný Blesk, prikvitol k nikopolskej pevnosti. Pobil väčšinu kresťanskej výpravy. Žigmund len tak-tak utiekol na lodi dolu Dunajom do Čierneho mora a palatína Leustacha z Jelšavy zajali. Mňa zrekvírovali vovedno s ním. Zajatcov podrezávali ako prasce. Kvôli výkupnému ponechali nažive iba najvznešenejších. Leustacha ocenili na päťdesiattisíc zlatých.

„Ej, Jolana, nikdy som si nepomyslel, že mi tvoje komandovanie a papuľa budú niekedy chýbať tak, ako v žalári v Edirne na Rumelskej nížine.“

V podzemných kobkách som zabudol, ako vyzerajú ženské cecky. Akýsi burgundský rytier, takisto lapený po bitke, sväto-sväte tvrdil, že Turkyniam beztak vidno iba oči a krivky tela si akurát domýšľaš pod čudnými šatami.

Palatínovi - či vlastne bývalému palatínovi - v zajatí posluhujem, ako môžem. Som mu barbierom, kuchárom, krajčírom i kúpeľníkom. Potom nás premiestnia na ostrov Lesbos. Pre mňa väzenie zázračne skončilo. Poverený úlohou, s listinami o výkupnom sa vraciam do Uhorska a, prisahám, netuším, kto vyvádza viac - či Leustachova žena alebo moja Jolana. Mňa i palatína už nadobro pochovali. Trvá mesiace, ba i roky, kým správy o preživších dôjdu k správnym ušiam. A môj syn má koľko? Ide mu na tretí alebo štvrtý rok.

Olivovníky a slnkom prežiarené nebo nad Lesbosom sa predo mnou zmiešali s voľajakými ženami. Vystupujú z tmy a zakaždým mi čímsi dobrým poslúžia. Čelo ovlažia, narovnajú podhlavnicu. Rozoznávam miestnôstku, čistú, teplú, so stenami obielenými vápnom. To nebude hocaká kutica.

Jedna zo žien, starena, prediera sa do popredia. Často sa mi marí o jej tvári. Má ju bledú a rokmi zbrázdenú, akoby bola zo zaschnutého cesta. Vlastne všetko, čo z nej vidím, vykúka z takého oválu, kde ešte i líca vidno iba spola. Zvyšok tváre zakrýva čierny závoj. Obmotáva čelo i krk, vlasy pod ním tobôž nevidieť. Leda zopár strieborných nití spod neho neposlušne vytŕča. Apostolnik, rozpamätávam sa - tak sa tomu mníšskemu závoju hovorí. Starene na krku visí pravoslávny kríž. A prenikavé modré oči na mňa hľadia, orámované riečiskami vrások. Povedal by som, že od nich prichádza láskavosť, len keby... Zrazu ti vie baba na mňa spustiť tú prekliatu reč Srbov, ktorí ma pred chvíľou chceli okradnúť a zabiť, a ja sa nie prvý raz prepadám kamsi preč, počujem rinčať zbrane, vrieskať mužov; Chorvát Tvrtko s rozpoltenou hlavou sa na mňa usmieva.

Po čase je baba opäť pri mne. Pýtam sa jej, či nemá požičať florény. Veľa chýba, aby sme Leustacha vykúpili. Trikrát cestujem z Uhier na Lesbos a späť, prenášam správy, pozdravy. A naposledy i palatínov testament, lebo je nad slnko jasnejšie, že zohnať tak veľkú sumu sa Leustachovej rodine do udaného času nepodarí.

„Vieš, aký to bol dobrý človek?“ hovorím starkej so slzami. Neviem, čo ma dojalo viac. Či sto päťdesiat zlatých, ktoré Leustach odkázal chudákom, alebo dedina v chorvátskej župe, ktorú za verné služby odkázal mne.

Odkedy sa mi polepšilo, horúčka už veci minulé a prítomné jednu cez druhú nepletie - zvuky bubna pod Nikopolom netrieštia lebku, ani zradní Srbi každú chvíľu nevyskakujú spoza zákruty. Len čo som slabý ako mucha a viac spím než bdiem.

Raz som sa prebudil z pokojného spánku. Na spoločnosť mladého dievčaťa si nikdy nemusím zvykať pridlho. Jedno, vari pätnásťročné, (ešte o rok-dva menej mala Jolana, keď som z nej spravil ženu a zo seba šľachtica), sedí na mieste, kde zvykla tá stará.

Ibaže táto dievčina je od pohľadu iná než Jolana či akákoľvek ďalšia stvora tohto pohlavia. Pleť má mŕtvolne bledú. Oči veľké. Zreničky v nich divoko rozšírené a okolo popraskané žilky, takže bielka sa javia viac červené ako biele. Cez čudný úškrn dopukaných pier vidieť ustupujúce ďasná. Zuby tak vyzerajú oveľa väčšie. Tvár i ruky jej hyzdia pľuzgiere.

Len čo mi po prebudení spred zraku odplávala lepkavá hmla a silueta ukázala chúďa v celej jej kráse, úľak ma opantal tak, že som z nej nemohol strhnúť pohľad.

Zahanbene sklonila hlavu a vyskočia z debny, na ktorej vedľa lôžka vyšívala. Trhla dverami a vybehla von. Ostala po nej mláka, ako prevrhla misku s polievkou. Tu som sa zahanbil ja, lebo iste ma mala za úlohu zaopatriť, a človek na ňu takto. Ale kto by sa mi čudoval?

Neisto som pozdravil osoby v kúte izbietky. Oni nič. Mlčia, prísne ma častujú, azda pre to dievča. A ja sa už smejem, lebo ťažko čakať od drevených ikon, žeby vydali hláska. No smiech ma rýchlo prejde. Bohorodička so svätými žiaria nádhernými farbami - modré rúcha, zlaté svätožiary - hľadia prísne a reku, čo má toto všetko znamenať? Možno som zdochol a toto je nejaká predizba súdu alebo rovno pekla, lebo v jelšavskej hradnej kaplnke boli na freskách znázorňujúcich nebesá onakvejší anjeli než tá, čo pred chvíľou utiekla...

Neskôr ma pri lôžku navštívila starena. Vyzerala rovnako, ako som si ju zapamätal prv. Zo stiahnutých úst jej odsýpala tichá srbčina. Už ma to neľakalo, veď ak by Gregorka chceli zahlušiť, nenamáhajú sa vystrábiť ho z rán. A veruže poriadnych. Gregorko mal nad sluchou rozťatú hlavu, gebuľa sa mu zapálila a horúčka skoro Bohu poručila. Ale už je dobre. Načúvam tej spevavej reči a lámanou slovenčinou ďakujem.

„Našli sme ťa cestou. Splašený kôň ťa musel niesť od hory, kým sám neklesol a nepustil toľko krvi, že zdochol.“

Bothopey? Och, dobrý koník. Isto ma z pazúrov Srbov vyviedol.

Onosil si sa ma kristakrížom, veľa nebeského obroku.

„Boh má s tebou trpezlivosť,“ húdla starena svoje. „Zviera ľahlo na druhý bok, inak ťa privalí. A že sme sa nemohli zdržiavať, vzali sme ťa s nami. Poručenobohu, modlila som sa, hoci len slepý by vtedy povedal, že cestu prežiješ.“

Načiahol som sa k ruke posiatej stareckými škvrnami. Obsýpam ju bozkami. Takto plakať ma naposledy videli, keď som opitý pred bitkou v Nikopole prehral v kockách Jolanu. (Ten chudák bol potrundžený viac než ja a na moju smolu si o chvíľu zlomil väz v priekope. Prekliata ženština, do smrti ju budem mať na krku.)

Pomedzi slzy starene blahorečím a pýtam sa, kde to sme.

„V gračanickom monastieri.“

Dajaký kláštor, vyrozumel som. Pohľad mi uľpel na ikony. Pustila sa do vysvetľovania, že ich sem navláčili z okolia pred tureckým pustošením. Bolo ich neúrekom, zaberali vraj každú izbicu a i najobyčajnejší kút sa pri nich zmenil na katedrálu. A že im Srbi vzdávajú preveľkú úctu, uvidel som čochvíľa nato. Starena kľakla pred Bohorodičku a omieľala dlhé modlitby. Ešte predtým som sa stihol spýtať na to zohyzdené dievča.

„Jej meno je Dragana,“ povedala a v hlase mala zrazu smútok, ako keď kalná voda udrie do studne. „Moja vnučka. Od mala má chorobu, z ktorej ju nevieme vystrábiť. I kvôli tomu sme prišli do Gračanice.“ Rozhovorila sa o akomsi potulnom popovi, čo tu nateraz prebýva a dokáže zázraky. „Naisto on ti skrze Ježiša Krista pomohol vyliečiť zápal hlavy.“

Nech už to bol hocikto, s nemalým uspokojením som zistil, že mi zahojil i zaparené gule. O nejaký ten deň, keď nadobro zosilniem, budem môcť znovu vysadnúť do sedla; ak si dajakého koňa zoženiem.

Domodlila sa. Bola celá v čiernom, a ako tam čupela, vyzerala byť ešte menším stvorením než naozaj.

„Tiež som do týchto končín prišiel dúfať v zázrak,“ samého ma prekvapilo, čo to zrazu drístam.

Sťažka vstala, a len vtedy vidím, koľko námahy jej dalo zbožne kľačať pred ikonou. Pomaly sa otočila späť ku mne. Slovka nepovedala, vľúdne čaká, či niečo dodám, a jej tvár ma veru nútila rozprávať - po modlitbe akosi zvláštne planula. Nech ma prekľajú za rúhanie, ale nedá mi nepomyslieť si: ak by Bohorodička niekedy zostarla, tiež by mala takýto obličaj.

„Poznal som muža,“ pery sa mi sťažka odliepali jedna od druhej, „o ktorom sa myslelo, že zomrel zajatý pod Turkom. Nedávno ku mne prišiel chýr, vraj ho videli skrývať sa v Bulharsku. Dal by dobrý Boh, nájsť ihlu v kope sena.“

Podistým mi začalo záležať, aby ma starena nepovažovala za dajakého lumpa. Predstavil som sa jej ako uhorský šľachtic, Gregor Tallóci. Tallóc? Hej, to je dedina, ktorú mi muž, čo sa ho snažím nájsť, odkázal v testamente. Tri mesiace blúdim po Turkami obsadených bulharských krajoch; hľadám, dúfam, pokým celý môj neveľký sprievod nepobijú Srbi, ktorých sme si za Starou Planinou na spiatočnej ceste najali ako sprievodcov.

Smutne som sa rozpomenul na Chorváta Tvrtka. V Tallóci bol kováčom. Silou-mocou chcel ísť so mnou, vraj: „Kto sa ti bude cestou starať o kone?“ Tvrtko, Tvrtko, ty už len môjho Bothopeya tam hore budeš podkúvať.

„A kráľ Žigmund nehol prstom, keď sa dalo zaplatiť výkupné, a nič nerobí ani teraz, keď Leustach možno žije. Darmo som uňho urgoval.“ Nech ho fras trafí tam, kde akurát je, mal som na jazyku, ale pred zbožnou ženou si prekliatia nechávam pre seba.

Pozorne načúvala všetkému, čo hovorím. Nakoniec celkom jednoducho utrúsila: „Muž, ktorého hľadáš, musí byť veľmi vážený, keď by sa podľa tvojej mienky kráľ Uhorska mal zaoberať jeho osobou.“

Bol som spokojný. Podľa tohto musí byť vážená i moja maličkosť. Starenke to ešte páli. Vidíš, Sasík, už i v Srbsku vedia, čo si ty za pašáka.

Niekoľko dní som ešte nemohol vstať z postele. V hlave sa mi všetko na pravú mieru obracalo. Veľké bláznovstvo bolo vydať sa naverímboha do krajín na juh od Dunaja.

Všade panoval strach. Od nikopolského víťazstva sa Turci presúšajú po celom Balkáne. Bulharské cárstva vo Vidine a Tarnove i Dobrudžský despotát pod ich šabľami poľahli ako tráva. Len Gréci držali ostrovček zeme okolo Konštantínopolu, vzdorovalo neveľa kniežatstiev na Peloponéze, tiež Albánci pri Jadrane s pomocou Božou i Benátok. A Srbi?

Tuto, zopár míľ na sever od Gračanice, leží Kosovo pole. Nejaký ten rok pred našou neslávnou výpravou k Nikopolu sa na ňom Turkom postavili vo veľkej seči. Sultána, otca Bajazida Bleska, poslali síce do pekla, no čo z toho, keď zajatý a popravený bol i srbský kráľ Hrebeljan. Krajina voľky-nevoľky prijala Bajazidovu palicu. A mladý srbský princ mu je odvtedy dobrým vazalom.

„Ťfuj ho,“ odpľul som si. Hoci i nebo by bývalo pre bohorovných francúzskych rytierov pri Nikopoli prinízko, ani ich nepremyslený útok a zmätky, ktoré ním vyvolali, neznamenali úplnú skazu našich vojsk. Až voje srbského princa, ktoré na nás udreli sprava, rozhodli o mojom zahnívaní v rumélskych žalároch i o všetkom ostatnom. Toľko o Srboch, a to už nespomínam onú zradu sprievodcu Zvedana... Najväčší výsmech mi však Prozreteľnosť ešte len chystala - keď som sa mal dozvedieť, ku komu ma polomŕtveho priviedla.

Ale nateraz späť k Leustachovi:

Či by nebolo zázrakom nájsť ho v tej spleti hrôz? Živého? Už i jeho hrob objaviť, postáť pri ňom v tichej modlitbe je priveľa. Preniesť kosti do Jelšavy ani radšej nespomínam. Vidiac na vlastné oči, aké sú pomery v krajoch, kadiaľ sme s Tvrtkom a ostatnými prešli, pohasla vo mne ostatná iskrička nádeje. Naostatok neverím, že chýry o palatínovom úteku, ktoré mi do Tallócu zvestovali kupci z ostrova Lesbos, kde bol naposledy držaný, sú aspoň za máčik pravdivé. Urobil som, čo bolo v silách smrteľníka a môžem ďakovať nebesám, že mi hnáty zostali po kope. Teraz ich vystrábiť a hybaj domov zmlátiť Jolanu. Nech si neodvykne od dobrého.

Ale trpkosť z nezdaru nemala kedy vyprchať z mysle. Dostať do rúk aspoň zradného Zvedana a jeho chásku...; Tvrtkovi a Bothopeyovi som to dlžen. Či sebe a mojej pýche? V mene Otca i Syna, odpusti, Duchu, vyrežem a napchám tým srbským skurvencom lófaszi do krku, len mi ich pristav do cesty.

No hneď som sa krotil na pomste - v najhoršej chvíli Svätí zakaždým vedia pre človeka vymyslieť útechu. Spomaliť, dýchať, užívať radosti okolo. Myšlienky na Draganu mi v tej dobe zaháňali každý bôľ. A spôsobovali nový, na dôkaz, že od útechy späť k túžbe po hriechoch nie je nikdy ďaleko.

Radosť bolo na to divné dievčisko pozerať! Hoci druhé naše stretnutie tiež nedopadlo slávne, kozie bobky a starý cmar, pop, čo ho spomínala starena, vari naozaj dokáže zázračne liečiť.

Starena ju ku mne priviedla za ruku ako sopľavé mača. Dievča sa iste hanbilo, ale pomôcť si nepomohlo. Vidím, že od babizne dostáva dobrú výchovu. Neodvrávala, pokorne spolu s ďalšou mníškou prezliekli ušpinené lôžko, so všetkou cudnosťou Gregorka umyli a obliekli do čistého. Celý čas na mňa nepozrela, a ani ja som ju nechcel vystaviť zahanbujúcim pohľadom. Len keď mi preväzovali menšiu ranku na ramene, nahla sa, aby lepšie podchytila plátno. Tu ma pošibrinkovali vranie vlasy. Pozriem na ňu a v prvej chvíli - hrôza-strach.

Tvár mala stále bledú, no pľuzgiere ustúpili. Pery už nepripomínali krivú moldavskú step. Naopak, nabrali zdravú farbu. Dievča skoro ako každé iné. Len tie očiská! Druhá mníška nepozorne strhla so starým obväzom i chrastu a rana sa otvorila. Zasyčal som - tak akurát, nech nevyzniem zženštene, ale tiež nech si to nemehlo nemyslí, že som z dreva - a cítim, ako si pramienok krvi razí cestu k lakťovej jamke a ešte nižšie.

Dragana od neho nemohla odlepiť zrak. Načisto sa pozabudla, nevnímala, že na ňu prekvapene hľadím. Nakoniec jej z úst vyšlo voľačo ako chripot, celá sa roztriasla a vybehla z izbice; reku, opäť. To sa mi u ženštín nestávalo. Ale nie všetky znesú pohľad na krv, vymýšľam si pre ňu ospravedlnenie.

Odvtedy ku mne s nemotornou spoločníčkou prišla zo dva-tri razy. Zakaždým som na nej pozoroval zmenu, čerešňa tak rýchlo nekvitne. Pľuzgiere zmizli úplne, neostala po nich jazvička. Pery napučali a Gregorka aby spálil démon smilstva. Iba ten bledý chlad v obličaji ma miatol. Ostro si protirečil s očami od žúžoľa černejšími. Bol za nimi skrytý smiech. Vlny nemenej tmavých vlasov sa jej kopili na útlych pleciach. Halena z nich visela ako z hastroša, prepásanú ju mala tmavomodrou fertuchou. Zdobenú výšivkami kvetov, furt ju držala čistú. Neskôr som sa dozvedel, že Srbi im vravia kosovski božuri - pivónie krvavej farby, čo rastú v tomže kúte Balkánu.

Napadlo mi, že Dragana je dcérou dajakého vlasteliniča (Pozn:: Príslušník nižšej srbskej šľachty.) a samodruhú ju odložili do kláštora. Chorobu dostala azda od dieťaťa pod srdcom. Driek by si však obchytil dlaňami, hotová vyžla. Tam by sa decko sotva zmestilo.

Takto a všelijako inak som v tie nudné dni hútal o čudnej devuche. S oporou som už dokázal prejsť viac než jeden-dva kroky, no platné mi to bolo len málo: dvor, čo oddeľoval prístavby monastieru od chrámu, premenil sa na rozbahnený chliev. Von sa nedalo pošpacírovať a zopár siah po izbici a na verandu ma už omrzelo. Jedinou kratochvíľou zostávalo zízať skrz okennú tabuľu. Za oknom plieskal pľuhavý október. Pomedzi hmly a dažďové nitky sa obrysy chrámu Svätej Bohorodičky dali ledva rozoznať. Mníšky sa doň zlietali ako čierne vtáky. Občas niektorú natiahlo na blate a to bola celá moja zábavka. Dušu mi všelijako stískalo; do času, kým som nestretol zázračného popa.

V podvečer nášho stretnutia - pravda, o tejto ročnej dobe sa zmráka rýchlo - strhol sa na dvore ruch. Brána spoza vonkajšieho sveta vpúšťala jazdca za jazdcom a oveľa viac peších, až sa zdalo, že nemajú konca. Dragana už neprišla, iba tá druhá, nemotorná. Volala sa Oxena a lahodnejší pysk mal svojho času ešte i môj Bothopey. Od nej som sa dozvedel, ku komu ma to skapínajúci koník doniesol.

„Čo, Oxenka. Ako sa máš? Dragana dnes nepríde? Vari nie je znovu chorá?“

Mníška sčervenela, keď som na ňu takto. Rozrušená mi horko-ťažko vysvetlila, že Dragane sa veru pohoršilo.

Netrpezlivo čakala za miskou, kým dojem, a už by odo mňa najradšej aj utekala, akoby som ju chcel pohrýzť do zadku alebo kam; bol som však zvedavý na sprievod. „Parádne kone sem idú, to musí byť veľký pán.“

„Svätý patriarcha z Lipljanu. Za kráľovnou ide.“

Sprvoti som dumal, že nerozumiem mníškinej srbčine. Patriarcha isto došiel za igumenou, ako tu volajú abatiše. No Oxena vždy len kraljica, kraljica, až mi to nedalo: „Kde tú svoju kraljicu predo mnou skrývate?“

„Milica Nemanjič. Našla ťa mŕtveho.“ Rukou naznačila, že nie mŕtveho, ale skoro, „a ty si s ňou prišiel sem. Dragana je jej vnučka.“

Tu ma akoby vycápali. Oxena na mňa udivene pozrela. Nečakala na nič, bola rada, že môže zdupkať. Chcel som jej ešte kurizovať - zabávali ma jej panenské rozpaky, no zmienka o kráľovnej mi z jazyka vzala všetky táraniny.

V Bajazidovom zajatí sme všeličo počuli o materi srbského princa, čo nás dorazil pri Nikopoli. Milica mala chýr erdeg baby. Keď jej muža sťali Turci na Kosovom poli, sama vzala do rúk opraty. Jednu dcéru poslala do háremu, syna nakriatla, nech sultánovi neodporuje, ale s ním vytvorí spojenectvo, a raz sa za Bajazidom dokonca sama vybrala vyjednávať až do Edirne! Všetko v mníšskom závoji, odkedy ovdovela. Zo severu na jej oklieštené Srbsko dorážal náš Žigmund, a tak žiadny div, že sa s čertom spojila proti diablovi.

Predstavoval by som si ju všelijako, len nie ako od pohľadu láskavú starenu, čo sa bude modliť na kolenách v izbici, kde ma vystrábili z rán.

Večer za mnou opäť prišla Oxena. S ďalšou mníškou ma chtiac-nechtiac odviedli do chrámu. Liturgie, ktorú celebroval sám patriarcha, museli sa zúčastniť všetci v gračanickom monastieri. Azda to bolo slabosťou z choroby a dlhou chvíľou, čo som strávil preč od ľudí, že ma vnútrajšok kostola i celá omša uchvátili.

V mihotavom svetle stoviek sviec sa na stenách trblietali fresky. Modré, zlaté a medené farby prepožičali anjelom a mŕtvym kráľom živosť. Maľovaných postáv bolo prinajmenšom toľko, čo tých naozaj - spoznal som príbehy z Písma, Posledný Súd, ruky umelca už dokonca stihli spodobiť aj výjavy z bitky na Kosovom poli. Fresky pokrývali každú piaď, štvorhranné stĺpy i oblúky sa nimi hemžili. Obraz kde-tu dopĺňala mne nezrozumiteľná cyrilika. Vyčančaný luster visel z hlavnej kupoly pred ikonostasom. Trónil na nej Kristus. Z jeho srdca vybiehalo lano lustra, Spasiteľ mal všetko dianie v chráme pod palcom. Spev mníšok sa odrážal od všetkej tej krásy, Gregorko načisto podľahol dianiu. O to viac, že vpredu sedela ozajstná kráľovná.

Čo sa tým mení na mojom rozpoložení, som veru ešte netušil. Zjesť ma nezjedia, prinajhoršom za mňa budú chcieť vymeniť dákeho ich šľachtica, čo hnije v Uhrách v žalári. Doma som počul, že Žigmund by si Srbov rád naklonil, videl som sa už ako dôležitý vyjednávač.

Kým som staval vzdušné zámky, liturgia došla k prijímaniu. Dvaja muži, podľa odevu sluhovia patriarchu, zdvihli spred oltára nosidlá: namojveru, zo svojho miesta som ich doteraz nezbadal. Prizriem lepšie, leží na nich Dragana. Jej čierne vlny sa nedajú zameniť. Muži ju preniesli k presbytériu, tam jej pomohli posadiť sa. Pleť mala ako vosk. Patriarcha pozdvihol čašu a všetku Krv Kristovu ju nechal vypiť. Vôbec som tomu obradu nerozumel, lebo u nás, katolíkov, chľamcú víno iba duchovní. Mal som zato, že z pravoslávnych sa napije každý, kto je smädný - a tu dali celú čašu jedinej...

Nasledovalo požehnanie, po ktorom sa chrám začal pomaly vyprázdňovať. Všetci na mňa zabudli. Oxena, ani nikto iný neprišiel, aby mi pomohol späť do izbice. Od kadidla a spevu sedím oťapený v jednej z bočných apsíd, spoločnosť mi robilo zopár lazarov z kláštorného špitálu. Patriarcha, kráľovná - o starene v mníšskych háboch by to človek jakživ nehádal - i sluhovia s Draganou na nosidlách vyšli portálom oproti. Nasledovali ich urodzené fajty. Mníšky sa ako kŕdeľ zhŕkli pri oltári. Začali predčítavať žalmy a spievať, jedna zaradom zhasínala sviece.

„Je tu teplo. A možno niečo vymodlia i pre nás,“ zamumlal bezruký a ostatní lazari mu dali za pravdu.

Pochopil som, že po liturgii nasledujú kláštorné hodinky; voľky-nevoľky musím vyčkať, kým neskončia. Všetko mi už prišlo jedno, aj urážka, že kysnem s kalikami. Vôňa kadidla ustávala. Čoraz výraznejšie cez ňu prerážal ich smrad. Zaklipkal som očami a spánok všetko odnášal.

Z driemot ma prebralo drgnutie.

„Ty si dobrý, nič nemám, som taký chudák ako ty,“ zahundral som v domnienke, že ma šacuje podaktorý z lazarov.

„Hľadáš Leustacha?“

Otvoril som oči. Skláňal sa nado mnou bradatý hromotĺk. Zaraz v ňom spoznávam popa, ktorý patriarchovi na liturgii miništroval.

„V noci za tebou zájdem, neľakni sa,“ povedal, a už ho nebolo.

„Nechcel by som, kamarát,“ zarehlil sa bezruký, „medveď ako tento ti riť nadobro roztrhne.“

Keď ma mníšky uložili v izbici na slamník, nevedel som, či sa mi to v apside len neprisnilo. Dokým nevrzli dvere, všelijaká mora na mňa liezla. Z roztúženia som musel zavolať „Dragana?“, lebo hromotĺk (on to prišiel) sa nechal počuť: „To tak, raz-dva by ťa prešla chuť.“

Prudko som sa posadil.

„Pokoj, neuhryznem ťa.“ A po chvíli žartom v hlase dodal, „ja nie.“

„Kieho si zač?“

„Tu mi hovoria zázračný pop, a ešte všelijako podobne.“ Tlmene sa zachechtal, znelo to ako brblanie medveďa. Hneď som si spomenul na bezrukého.

Zo zvyku som čiahol vedľa lôžka, kde mi na vartovkách býva meč. Ruka hmatla, pravdaže, do prázdna a odovzdaný som musel vyčkať, čo sa bude diať.

„Nechystal som pre teba vývary, aby sa mi ťa teraz chcelo zahlušiť,“ vysmial ma. „A na radovánky s chlapmi tiež nie som.“

S nedôverou som očil na tmavú siluetu. Zatarasil celú stranu pri dverách, tu nebolo pomoci. Ale v mihu sa všetko na úplne iné zmenilo.

„Leustach sa pred poldruha mesiacom skrýval na bulharsko-srbskom pohraničí, stretol som ho v horskej pustovni neďaleko Rilského monastieru,“ riekol z mosta do prosta. „Kráľovná Milica už dala po ňom kutrať. Nedopatrením si jej prezradil, aký vzácny utečenec môžbyť špacíruje okolo. Každý Uhor sa jej teraz šikne, lebo uťalo kamarátstvu Srbov s Turkami.“

„Jak že?“ nestihol som lapať po dychu.

„Veru, vyhladnutý, ale schopný je, inakšie sa držal. Chcel dôjsť do Belehradu (Pozn.: V tom čase (jeseň 1402) mesto patrilo pod uhorskú správu.), aj sme na kúsku spolu šli. Potom neviem. Milici som ho neprezradil, stará sova si sama dala dva a dva dokopy z toho, čo si nabľabotal. Oplatilo sa jej pomôcť blížnemu v núdzi, ani vo sne nerojčila, čím dobrým jej to oplatíš. Husári naňho striehnu na každom hraničnom záseku do Uhorska.“

Od ohúrenia mi zabrnelo v hlave. Aj radosť ma pochytila. Aj podozrenie, či mám popovi veriť. Aj hrôza, že možno ja palatínovi zmarím útek, ak ho spoznajú Srbi a zlapajú...

„Len sa mi tu nerozplač,“ zahriakol ma pop. „Pošli veci do pohybu a majú sa inakšie, ako keď ťa kráľovnin sprievod s dušou na jazyku priviedol sem.

Mongoli rozbili turecké vojská v Ázii, sultána Bajazida zajali a celá jeho ríša sa v zmätkoch otriasa. Srbi si vhodnejšiu príležitosť nemohli ani vysnívať, žeby zo seba striasli tureckého pána. K tvojmu Uhorsku sa teraz budú kmotriť. Vyjednávať so Žigmundom Luxemburským a v talóne mať jeho niekdajšieho palatína... Milici až oči žiaria.“

Aha, Božie mlyny! Na každú sviňu sa voda varí. Skurvený Bajazid. Dobre mu tak, nech zdochne tam, kde je; Panenka Mária, žehnaj Mongolom.

Ešte v lete, keď som z Tallócu odchádzal na Balkán, všeobecne sa vedelo o nadchádzajúcej turecko-mongolskej vojne. Popík mi tu teraz ohlášal novinky zopár týždňov staré, ktoré už všetci poznali, kým som ja blúznil v horúčke.

Bitky kdesi pri Ankare sa na tureckej strane zúčastnil i srbský princ Štefan, Milicin syn - ten istý, čo nás dokatoval pri Nikopoli. Na rozdiel od sultána šťastne vyviazol a hneď ho hybaj domov, necítiac sa už k Polmesiacu v ničom viazaný. Cestou sa zastavil aj v Konštantínopole pri byzantskom cisárovi. Začerstva si porozumeli, vymenili dary, cisár udelil Štefanovi titul despota - Srbi na všetky strany rozhodili proti Turkom háčiky, papľuhy. Kabát vedia šibko obracať.

„A to sa znepáčilo jednému z Bajazidových pašov. Štefan je na ceste sem a s niekoľkodňovým odstupom ho prenasleduje pašovo vojsko; bude pri Gračanici čo nevidieť horúco.“

Toto všetko mi popík raz-dva vysvetlil a ja som už len jednému nerozumel: „Čomu mi to vravíš? Ja i dajaký tam Leustach - môžeš nás mať na koňovom konci...“

Neviem, či mal naozaj tak dobrého ducha v sebe alebo sledoval dajaký vlastný prospech, keď odvetil: „Lebo som zázračný pop, a kde viem, tam robím zázraky.“

Zaškeril sa vlastnému žartu a bol hotový k odchodu. Viac by s ním reč o tom nebola. No i tak som pocítil radosť, že v cudzom kraji jesto pomoci, keď už človek ani nedúfa a pripadá si dočista sirota.

Tu mi z dna mysle, kam kvôli týmto náhlym novotám zostúpila, ale popravde, vždy inokedy na vrchu bola, na um prišla Dragana.

„Veľký zázrak potrebuje, žeby si ju vyliečil?“

Vybadal som, že sa zháčil.

„Tú vylieči len smrť, aj to si nie som na istom.“

Žalúdok mi stislo. „Čo za pliaga ju bije?“ priškrtene som sa opýtal.

„Má slabú krv. Zdedila ju z otcovej strany, bulharskí cháni si ju predávajú z kolena na koleno.“ (Pozn.: Jedna z dcér Milice Nemanjič sa vydala za bulharského panovníka vládnuceho v Tarnove. V roku 1396 zomrel v tureckom žalári, v rovnakom roku, ako sa odohrala bitka pri Nikopoli. Z tohto manželstva pochádza Dragana, po smrti rodičov vychovávaná na srbskom dvore.) Pospomínal akéhosi Aristotela i Avicenu, ktorí radia, ako liečiť Draganinu chorobu. „Železné piliny zmiešané so zvieracou krvou aspoň do času zmiernia, čo Boh potrestal. Ale patriarchovi som tŕňom v oku. Do autority mu vraj fušujem. Zakázal moju liečbu, tvrdí, že ju liturgické víno pri premieňaní uzdraví. Daj si pozor, Uhrík, tento kút sveta ešte Milosť Božia nespasila.“

Vrzli dvere a zostal som sám.

Od rozrušenia ku mne spánok až do svitania nechodil. Leustach žije! A čo by som dal zato, aby sa dievča uzdravilo?

Nadránom nekonečné dumky prekryli čudné sny. Dragana ma v nich navštívila celá od krvi. „Čoskoro,“ sľubovala.

Zvláštne veci. A oveľa hrošie prinieslo ráno. Strašný vresk mníšok ma z krátkych driemot zobudil.

Zo samej zvedavosti som sa dovliekol na verandu. Oxenka ležala pred mojou izbicou. Polka kutne v blate, polka na drevených latách verandy vedľa suda lapajúceho dažďovú vodu. Očami naširoko hľadela do oblohy, smiešne pokrútená, ale nezasmial sa nik. Mníšsky závoj mala strhnutý. Vlasy, rozhodené okolo hlavy ako korene dajakého stromku, pili z blata a lemovali snehovo bielu tvár. Mníška stiekla do poslednej kvapky. Preťatý krk sa škeril po celej šírke a na obdiv vystavoval bordovú, pri okrajoch už modročiernu ranu.

Takýchto som z bojísk poznal. Ale čo jakživ ešte nevidel, aby Gregora Tallóciho chceli obviniť z mordu. Prirýchlo sa totiž veci pošinuli dopredu. Dosiaľ moje dni pripomínali málo masla a veľký krajec chleba, odteraz ma mal akýsi splašený kôň unášať. Rovno na dvore po mne bezruký lazar vrieskal, kýpťami ako vraha označil.

„Tento! Bol som pritom, jak sa po liturgii dohovárali v apside. Pop sa sľúbil, že k nemu príde robiť hnusné veci medzi chlapmi, a on ochotne súhlasil. Ľahko bolo diablom zniesť zo sveta nešťastnicu, keď ich potom pristihla.“

„Boha tvojho! Ak neprestaneš vyvreskovať také bludy...“

Na všeobecný hurhaj sa stihlo zbehnúť osadenstvo monastieru a pridávalo - každý ako vedel - olej do ohňa. Lazar postával nad mŕtvolou. Nízky, strapatý a v gatiach špinavých od zaschnutých výkalov, tvár mal červenú a žilu navretú. Pripomínal neškodného diablika, keby pozornosť ostatných nestrhol na mňa.

„Zaťal som, priznávam. A nie raz. No zakaždým v božej spravodlivosti kto z koho - ja jeho alebo on mňa. A aj som sa furt vyspovedal,“ s pokojom sa snažím vyvrátiť nezmysly, ale zlosť vo mne rozochvela každý nerv. „Opýtajte sa popa, ktorého nosíte v úcte, čo povie na lži toho ancikrista. Prisámbohu, narobím z teba hurky.“

Malo však byť ešte horšie, lebo vysvitlo, že po popovi sa zľahla zem. Jedni ho hľadali, vyvolávali, druhým už v kotrbách zaúčinkoval lazarov príbeh. Stiahlo mi miešky, keď som to na nich vybadal. Zúrivosť im z očí šla.

„Paskudy, zamordovali ju.“

„Jeden do zajačích pobral, druhému nedajte. Ľudia, mord za mord!“

„Riť mu na kôl naraziť, satanovi.“

Dedinčanom, čo bývali v chalupách natlačených na vonkajšej strane kláštorných múrov a do nohy boli tu, nežiadalo sa viac. Roztrhali by ma, ale ozbrojenci z patriarchovho sprievodu im v tom zabránili. Urobili okolo mňa hrádzu. Priletel kameň a rupol mi do čela. Jeden vojak ma tresol po lebeni. „Lež, lebo ťa dokatujem.“

Ani som nepostrehol, kedy prikvitla Milica s patriarchom. Vliekol sa vedľa nej ako chrt, na kolene by si ho zlomil. O hlavu prevyšoval zástup. Ku mne ani nepozreli, došli k Oxene, prekrižovali ju. Ďalšie len Boh vie.

Prebral som sa, keď na mňa vyšplechli vedro ľadovej vody. Schitte, ale ma to i tamto bolelo.

„Podľa svedčenia tohto úbožiaka, ktorý nemá dôvodu cigániť,“ nechal sa počuť patriarcha - ukazujúc smerom, kde bol bezruký - „najmä ak predtým všetko odprisahal na Písmo, stojí pred nami človek obzvlášť zlej nátury a mravov.“

Najvyšší duchovný srbskej pravoslávie trónil na stolci v otvorených dverciach chrámu. Spod smiešneho klobúka ani nie tak na mňa ako na zhromaždenie pred chrámom civela chudá tvár. Ostro z nej vystupovali lícne kosti, chlpmi zarastené priam až k napuchnutým slzným vačkom. Očká žmúril pred lúčmi, ktoré nečakane vyšli spod mrakov, a z úst odsýpal hanu na meno Gregora Tallóciho, že sa moji predkovia museli v gemerských i saských hroboch obracať.

„Hodno veriť,“ pokračoval, „že uhorský šľachtic nesie dáku vinu...“

Et cetera, et cetera . Veľa toho do kolečka potáral.

„...keďže však niet priameho dôkazu o sodomii či jeho vražedných úmysloch, súd prenechávam Bohu Otcu; nech je svetská moc jeho predĺženou rukou,“ vyvliekol sa, žeby ma nemusel odsúdiť. Akoby aj nie - za sodomiu cirkev upaľuje. Živý som mal pre nich väčšiu cenu.

Milica rozhodla o uväznení, „dokiaľ Boh alebo nové okolnosti nerozhodnú inak“, čo dávalo tušiť, že Gregorko bude v žalári zahnívať dovtedy, kým pri vyjednávaniach so Žigmundom zhľadajú na mne Srbi dajakej výhody. Dobre to narafičili! Úlohu slávneho prostredníka som si veru ináč predstavoval.

Zároveň bol v neprítomnosti na trest smrti povláčením odsúdený pop, ktorému vraveli Zázračný. Útekom vraj potvrdil svoj ohavný skutok. Zaskočilo ma to, lebo som si myslel, že tiež má prsty v klepci, čo mi nachystali. A môžbyť mal, tu nebolo hodno veriť ničomu.

Ani mníškina mŕtvola nemohla odložiť obranné práce proti Turkom. Ešte predtým, než vojaci i dedinčania začali spevňovať brány, aby sa upokojila mienka, slamenú bábku v podobe popa priviazali za koňa a zviera povodili na lúke pred monastierom. Potom jej usekli hlavu, a mňa vyšibali trstenicou, nech nič nezostanem dlžen. Naostatok ma zavreli v pivnici. Páchlo v nej za rybami a pleseň si odvážne bašovala po múroch.

Za nimi sa museli nachádzať krypty, lebo večer, keď pochovávali Oxenku, tlmene ku mne preniklo mumlanie zádušnej liturgie. Rany od trstenice štípali ako ďas a na holom drieku ma oziabalo, preto len v mrákotách som vnímal okolité zvuky. V takom hnutí ducha mi neprišlo čudné, že naraz kdesi celkom blízo počujem Draganu.

„Pusť ma dnu.“

Mužský hlas jej odporoval: „Gospodarica, nikto...“

Vrava prichádzala spoza pivničných dveriec. Krátko sa o čomsi dohadovali, všetko som to sprvoti pokladal za sen. Do plnej bdelosti ma priviedlo stonanie chlapa. Vzdychal a ochkal od rozkoše. Tým hlasnejšie, čím väčší bol mľaskot, ako keď maslo mútia.

Dovlečiem sa k dverciam a cez mriežku, kadiaľ inak prúdi vzduch, aby sa potraviny v pivnici ľuftovali, vidieť rameno o stenu opretého hajdúcha. Chvíľu na to, ako jeho ston vyvrcholil, vstala spred neho Dragana. V odblesku hajdúchovho lampáša jej svietili oči, ústa mala navreté a zarumené akoby malinčie pojedla. Vidiac ma v mriežke, sebaisto sa usmiala a chlapovi vraví: „Teraz ma pusti.“

Uspokojený, prestal robiť drahoty. Iba čosi zamumlal o vrahovi, no odvrkla, že Uhor za nič nemôže a s vrzgotom dveriec vkročila do pivnice. Hoci mu nakázala, nech za ňou haspru znovu zaistí a mriežkou nečumí, isto ani sama neverila, žeby mohol odolať.

Búšenie v mojej hrudi by prehlušilo zvony monastieru. „Čo tu robíš?“ hlesol som.

„Veď som ti sľúbila.“

Neveriacky na ňu civím, blúznim vari viac ako ešte donedávna v horúčke. Včera potrebovala nosidlá, teraz žiari.

Vzala ma za ruku a zišli sme medzi dieže. K jednej postavila hajdúchov lampáš. Rozviazala si mašľu, ktorá jej vzadu držala fertuchu, pretiahla si ju cez hlavu a položila na dlážku. Jemne ma zatlačila za plecia, nech sa na nej doluznačky vystriem.

Nos som zaboril do tkaniny s vyšitými božurmi. Bola napáchnutá jej potom, svet sa so mnou zakrútil. Striaslo ma pri nečakanom blahu. Jazykom mi prešla po skrvavenom drieku. Mäkko sa kĺzal na rozkmásanej koži. Teplý a vlhký, viedol ma do šialenstva.

„Pre mňa ťa strestali,“ počujem ju, „veď ja už viem, ako sa ti odmením.“ A začala sa o mňa trieť stehnami, vykášajúc si suknicu. Mohla si so mnou robiť, hocčo by sa jej zachcelo.

Keď som bol načistom, že sa od túžby zbesniem, pomohla mi obrátiť sa a s Kyrie eleison, ktoré cez múr zaznelo z pohrebného obradu, obkročmo na mňa s bolestivým stonom nasadla.

Do Gregora Tallóciho musel vojsť sám diabol. Rozhalila halenu, uvoľnené hroty dievčenských pŕs jej virgali, ako sa nado mnou metala; a s každým pohybom cítim, údiv neskutočný, prýštiť z jej lona mohutnú silu.

„Lebo chcem, tak som sa rozhodla,“ sípavo šepkala pomedzi vzdychy. Ba neviem, či mi to šepkala, alebo sám som zbadal Draganine myšlienky prekročiť stenu mysle a voľne sa vznášať okolo. „Záleží ti na mne, cítila som. Pst, nič nevrav, zaslúžiš si.“

Všetko zmizlo, na okamih nebolo ani pivnice, ani Gračanice, ani Uhorska, ani šľachtica, ani Tallóciho, ba ani tela. Ničoho nebolo. Obloha a zem sa do nás vliali. Vidím, prisámbohu vidím, že v jednej chvíli som v nej, a zároveň ona v tej istej chvíli vychádza po stúpadlách k dverciam, cez mriežku volá zvedavého hajdúcha, a šepká: „Pobozkaj ma.“

Nechtami driapala moju hruď. A jemu rozdriapala krk.

Z chlapovej srdcovnice vystrekol prúd.

„To máš zato, že si ma nechcel pustiť hneď,“ zlostne zasyčala do vyjavenej tváre za mriežkou. A mne nežne: „Vezmi si od neho, koľko chceš.“

Dumal som, že nový príval sily ma roztrhne vo dvoje. Lomcovala mnou triaška. S vyliatím mužskej šťavy do jej lona všetko naokolo zalialo krvavé svetlo. Prepadol som sa kamsi preč, spola mŕtvy, a pritom živý viac než bárskedy predtým. Dragana ma ta vyprevádzala so smiechom.

„Netráp sa pre mňa, zdravšia ako som, už ani nemôžem byť.“

Snívam, a či je niečo z toho pravdivé?

Zázračný pop sa celý deň ukrýval v hnojisku. To preto ma zradil žalúdok, keď po polnoci mnou začal kmásať, nech sa preberiem. Do nosa mi udrela všetka močovka sveta.

„Chlape neskutočný, bol by som ťa zabil,“ precedil.

Zdvihol som hlavu od zvratkov. Vidím, že v ruke mal pripravený kameň.

„Nieto času na reči, hybaj preč,“ odsekol, keď som naňho neprítomne zízal a po tretí raz opakoval, čo sa robí? „Radšej sa nesiem na konskom chrbte, než utekám za jeho chvostom. A ty tiež by si len ťažko vysvetlil tamtoho,“ ukázal k výklenku, kadiaľ sa stupajami vychádzalo z pivnice.

Dvercia boli otvorené dokorán, svetlo lampáša osvetľovalo mŕtvolu medzi verajami.

„Kým si spal, prezrel som ti krk. Mrcha, ráno sa nažrala, teraz sa jej zachcelo roztopaše. Šťastie pre teba. Inde ťa neuhryzla? Boj sa Boha, aby si to od nej nedostal - zmiešaním krvi chorého s tvojou sa nakazíš.“

Z veľkej vzdialenosti prichádzam k sebe, obrazy s Draganou ma obchádzajú.

„Škrabať škrabala, ale neuhryzla,“ hlesol som.

„Dobre. Doma budeš vykladať, aké ťa postretlo dobrodružstvo. Ale teraz naozaj hybaj, ak tu len nechceš zostať.“

Na okamih som zaváhal. Prišla by aj ďalšiu noc?

„Och, ty somár,“ okríkol ma pop a spakruky sa rozohnal. Zaucho sa rozľahlo po celej pivnici.

Mal pravdu, ráno ma tu nájdu s mŕtvolou - a takého Sasíka-Uhríka niet, čo by si po tom všetkom dokázal kožu obhájiť. Žiadna ďalšia noc nebude; strach sedliakov, zmiešaný so zúrivosťou, už neudrží nič. A keby aj, Milica mi aký údel nachystala? Žalár, z ktorého môžbyť pôjdem nohami napred, záleží, dokedy pre ňu budem užitočný. Dážď a odkvap.

Dragana-Nedragana, v tej chvíli som bol prihotovený bez rozmyslu vybehnúť na dvor. Vlády mi z toho čarovného milovania zostalo nadostač, fyzikus by vo mne ani stopy po dlhom strábení sa z horúčky či trýzne z trstenice nenašiel.

Pop sykol: „Trpák, brány sú zavreté, z dvora sa nedostaneš. Tadeto.“

Neomylne zamieril do najtmavšieho kúta pivnice. „Keď som tu zbieral liečivú pleseň, natrafil som na to.“

Spoločnými silami sme odsunuli diežu. V stene za ňou sa ukázala prasklina, malá aj pre trpaslíka. Murivo bolo uvoľnené, ľahko ju bolo zväčšiť, aby sa tade dalo prejsť.

„Vedie do krypty pod chrámom. A odtiaľ vychádza podzemná chodba za kláštorné múry. Hovorili o nej dedinčania, keď som ich liečil.“

Ale nepoznali vchod.

Dierou sme sa pretisli na miesto, kde pred zopár hodinami uložili Oxenku. Pop ozrejmil, že ju ráno našiel prvý. „Hneď som vedel, koľká udrela. A pačmaga lazarský bezruký mi bol v pätách. Mohol som si myslieť. Odkedy prišiel do špitálu, furt okolo mňa snoril. Ruku do ohňa dám, že je patriarchov špiceľ. Starý ma nemohol vystáť. Jedno šťastie, že som stihol zaliezť do hnoja.“

A ja som sa k tomu priplietol všetkou zhodou príhod - až to pekné nebolo, ako nás očiernili.

Hajdúchov lampáš osvetlil pohrebisko. Kam sa človek pozrel, vyčaril tiesnivé tiene. Kamenné rakvy stáli pozdĺž stien, telá boli uložené i vo vnútorných výklenkoch. Pomedzi nohy nám prebehli potkany. Vzduch bol ťažký, potuchlina sa pomiešala s kadidlom a popovým hnojom.

Čo si počať? Hľadať tajný vchod je ako pátrať po Leustachovi.

„Popík, teraz buď múdry.“

Nemohli sme sa rozdeliť, nech nám rýchlejšie zbehne preskúmanie krypty - druhý by bez svetla cápal naprázdno, len čo by si pysky rozbil. Dovedna sme sa šinuli popri najbližšom múre. Nebolo kúta, rakvy, ozdobného výčnelku, žeby ich ruka neprehmatkala. Trvalo to dlho, kým sme preskúmali aspoň jednu stranu. Narastalo vo mne divné tušenie, pohľad mi zavše ukradomky uľpel k platni, pod ktorú položili Oxenu. Podľa nových kahancov sa nedala zameniť s inou.

Jednu chvíľu pozerám, úzka škára prezrádza, že sa ňou pohlo.

„Zdravas Mária, oroduj,“ zaúpel pop.

Priskočili sme k platni.

„Pustite ma, poviem vám, kde začína podzemná chodba.“ Studená ruka sa prestrčila k nám.

Niet nad čerstvý vzduch. Obloha bola zrána zatiahnutá, šedo belasé mraky rástli v smere, kde leží Priština. Vietor k nim od východu zadúval dym táboriska. Predvoj z Ázie sa vracajúcej srbskej armády prenocoval pol dňa cesty od Gračanice. Vyžadovalo si šikovnosť, prekľučkovať pomedzi hliadky. O to viac, že striehli na Turkov, či nezaútočia zo zálohy. Okolité mestečká a hrádky ovládali posádky Polmesiaca, každá vyčkávala na pašovo vojsko a malými výpadmi otravovala Srbov.

Obďaleč som na jednu takú narazil. V poslednej chvíli ma ukryla vysoká ostrica pri potoku. Celú večnosť tam čučím, a oni za toho ich púštneho boha nie a nie sa odtiaľ hnúť. Brucho mi prepadol vlčí hlad. Jeho škvŕkanie mohlo súperiť so žabami z močiara, do ktorého sa potok poniže vylieval.

Z dlhej chvíle hútam nad popovými slovami o zmiešavaní chorej krvi so zdravou. Lomcujú mnou drobné výčitky, že som ho vymenil za cestu na slobodu. A nech! Nemal ma vyfackať ako sopľavca. A za tým si spomeniem - Dragana mi darovala svoju poctivosť. Ráta sa i taká krv?

Pred očami mám jej tvár. Občas ma prepadne pocit, akoby stena priestoru medzi nami zmizla a ja vidím vôkol poletovať jej myšlienky. Len sa po nich načiahnuť. Žiada si to trocha sústredenia, ibaže hladný človek sa nemôže sústrediť na nič.

Teraz mi nezostáva načim, len počkať, kým Turci odtiahnu. A potom? Ovládol ma hnev, keď som si predstavil zradného Zvedana so svojou cháskou, jak dakde blízko bašujú. Veď oni tu už niekde budú, ja mám čas. Nájdem si vás všetkých! Aj na Leustacha myslím. Ktovie, či sa mu darí. Moja pomoc by sa mu zišla, ak ešte neprekročil Dunaj pri Belehrade.

Zrazu musím všetky úvahy nechať tak. Jeden Turek si zmysel, že sa pôjde vyprázdniť k miestu, kde ležím. Nevidí ma. Skrz steblá ostrice naňho jastrím, mladý chlapec je to. Náušnica, riedke fúzy a bezstarostnosť v očiach.

„Och, ty lakotník,“ vyslala mi Dragana do mysle.

Na perách, zababraných od krvi, vyčaril som široký úsmev.

Róbert Hric

Ak momentálne nečítam, potom určite lámem krky na horskom bicykli, prípadne ´mastím´ futbal. Pracujem v knižnici, a že mi tam prejde kníh rukami... (Áno, potvrdzujem, najviac čítajúcimi sú ženy o - hádajte.) Raz som pre zmenu ja čítal o chlapíkovi, ktorý obsluhoval vzletovú dráhu na nejakom ostrove v Pacifiku - raz za uhorský rok tam medzipristávalo lietadlo. A jeho job je moje vysnívané povolanie :)
Som slobodný, viacdetný, z potomstva sa zatiaľ najviac zadarilo Kosovskému božuru. There is no better way to travel like hitchhiking, takže ak ma uvidíte pri krajnici, zastavte - poviem vám, že najradšej mám Sienkiewiczových Križiakov a Remarquea a najkrajšie stvorenie sveta je v Tolkienovom Silmarillione; alebo môžeme iba tak, že ktorá značka piva je naj. Prijímam tiež výzvy na šachové partie, takže komu by sa moja poviedka nepáčila, môžeme si aspoň zahrať; mám biele a začínam c4 :)
SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Kultúra

Komerčné články

  1. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu
  2. Bývanie vytesané do kameňa? V Kapadócii tak žijú po stáročia
  3. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  4. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  5. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  6. Wellness v prírode: máme tip, kde si na jar najlepšie oddýchnete
  7. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár
  8. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur
  1. Bývanie vytesané do kameňa? V Kapadócii tak žijú po stáročia
  2. E-recept, evolúcia v zdravotnej starostlivosti
  3. Leťte priamo z KOŠÍC a dovolenkujte na najkrajších plážach
  4. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  5. Výlet 2 v 1: Jednou nohou na Slovensku, druhou v Rakúsku
  6. Ahoj, TABI! Kto je záhadný digitvor?
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  8. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  1. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár 18 569
  2. Do utorka za vás uhradia polovicu exotickej dovolenky 16 550
  3. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur 11 042
  4. Fellner otvorene: Manželka mi vyčítala, že zo mňa nič nemá 10 921
  5. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu 10 799
  6. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové? 10 584
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur 8 083
  8. Ako Japonci potopili ruské nádeje na Ďalekom východe 5 176
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
  1. Milan Buno: Toto by si mali prečítať všetci, ktorých máte radi | 7 knižných tipov
  2. Samuel Ivančák: 75 rokov života s hudbou. Pavol Hammel jubiluje
  3. Radko Mačuha: "Ten obraz mi pripadá totálne nechutný. A to som volil progresívcov ".
  4. Erika Telekyová : Ivica Ďuricová: "Čo je raz na internete, už je tam navždy."
  5. Tupou Ceruzou: Národné menu
  6. Samuel Ivančák: Steven Wilson: Hudobník bez tvorivých limitov
  7. Erika Telekyová : Knižná novinka, ktorá nesmie chýbať u žiadneho milovníka Harryho Pottera
  8. Vladimír Hebert: Death of Love - Nešťastie v láske riešené motorovou pílou
  1. Ivan Čáni: Korčok vybuchol – Pellegrini ho zožral zaživa. 47 081
  2. Ivan Mlynár: Fašistický sajrajt Tomáš Taraba, je už zamotanejší, ako nová telenovela. 13 678
  3. Peter Bolebruch: Každa rodina bola podvedená o 80 tisíc v priemere. Ako podviedli vidiek a ožobráčili ľudí o role a pozemky? Kto je pozemková mafia? 13 490
  4. Juraj Kumičák: Kolaborant 9 659
  5. Miroslav Galovič: Nezalepený dopis víťazovi prezidentských volieb 8 406
  6. Michael Achberger: Vitamínový prevrat, o ktorom lekári mlčia: Ako lipozomálne vitamíny menia pravidlá! 8 397
  7. Janka Bittó Cigániková: Drucker to vyhlásil 1. februára, Dolinková to stále zdržiava. Stáť nás to môže zdravie a životy 7 690
  8. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat 7 670
  1. Pavol Koprda: Demografia a voľby - čo sa zmenilo od roku 1999
  2. Jiří Ščobák: Ivan Korčok aktuálně zvítězil ve facebookové diskusi nad Petrem Pellegrinim!
  3. Jiří Ščobák: Velikonoce jsou výborné na podporu Korčoka na sociálních sítích! Pojďme do toho! ❤
  4. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 76. - Arkdída - Vilkitský a Ušakov, ktorí sa zaslúžili o posledné arktické objavy
  5. Yevhen Hessen: Teroristický útok v Moskve a mobilizácia 300 000 Rusov
  6. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat
  7. Monika Nagyova: Synom, ktorí svoje matky nešibú
  8. Yevhen Hessen: Postup pri zdaňovaní príjmov pre odídencov z Ukrajiny
SkryťZatvoriť reklamu