Už dlho chcel LACI STRIKE prísť s niečím novým a zaujímavým, čo by hip-hop posunulo za hranice žánru. Dnes je na svete tanečné predstavenie s prešmyknutým názvom Romea a Julio. Známy tanečník dobýja historickú budovu Slovenského národného divadla.
Na pôde SND ste už raz pracovali, ale určite to nebolo také intenzívne ako teraz, keď ste autorom tanečného projektu. Ako vás to naplnilo?
Bola to pre nás vytúžená vec. Pracovali sme veľa a naplno vlastne celé leto. Dva týždne pred premiérou to chytalo najväčšie obrátky, dolaďovali sa detaily, všetko malo veľmi rýchly spád. V predstavení účinkuje osem chlapcov a jedno dievča z mojej skupiny Strike Force 1. Na projekte sme pracovali s režisérkou Soňou Ferancovou a našimi kostymérkami už oveľa skôr. Takmer rok sme vymýšľali, chystali choreografie, pracovali na tom intenzívne niekoľko hodín denne, z nadšenia a presvedčenia a bez nároku na honorár. Chlapci prechádzali hereckou prípravou, ktorú nám dala režisérka projektu Soňa Ferancová. Učili sme sa robiť veci, ktoré pre nás nie sú typické. Chcelo to veľké nasadenie.
Kto prišiel s nápadom urobiť v SND hip-hop?
Ja. Zrelo mi to v hlave už dlho. Produkčne sme to zastrešili v podstate sami. Chcel som prísť s niečím novým. Stále sa v skupine snažíme zabŕdať aj do iných žánrov a vnášať do hip-hopového alebo streetového sveta umenie v rôznych formách. Sme radi, že sme dostali možnosť urobiť tanečný projekt práve v historickej budove SND. Lákajú nás aj priestory galérií alebo hudobných sál. Doslova sa nám to žiada.
Prečo?
Za seba môžem povedať, že som dospel do štádia, keď si v hip-hope nemám potrebu nič dokazovať. Už sa chcem skôr tešiť, zaujímať sa aj o iné veci a pracovať trochu aj v náročnejšom duchu. Pričom hip-hop mám stále rád, lebo mi dal veľa. Spolu s ním sa chcem posunúť. Vždy som tvrdil, že žiť len preň je málo. Je to síce slobodný životný štýl a trochu aj revolúcia, ale ako zrelší človek potrebujem ďalšie podnety a skúsenosti.
Vaše tanečné predstavenie sa volá Romea a Julio. Čo si pod tým máme predstaviť?
Dovolím si povedať, že takýto zvláštny tvar alebo dielo tu ešte asi nebolo, aspoň o tom neviem. Poviem iba toľko, že je to hip-hopový tanečný formát, ale choreografie sme nerobili na hip-hopové skladby a idú ruka v ruke s divadelnou formou. Človek nepríde na muzikál, ale ani na činohru, ani na pantomímu, ba dokonca ani na hip-hop. Všetko sa vyjadruje pohybom a hudbou. Je tam veľa vtipných momentov, ale sú aj smutné. Hudba sa vyberala tak, aby podporila jednotlivé scény príbehu. Ten iste každý pozná - inšpirujeme sa Shakespearovým večným príbehom lásky. Zaznie Depeche Mode, Johny Cash, ale aj Bach. Vyzerá to ako guláš, ale myslím si, že nie je.
Pohrali ste sa s názvom klasickej hry. Riešite nejaké rodové stereotypy?
Sme veselá partička a stále sa bavíme na rôznych slovných hračkách. Tak sme sa spoločne zhodli, že chceme tento názov. Nie som si istý, či o tom chcem viac hovoriť. Nebudem nič zdôrazňovať, kto príde, uvidí, čo sme porušili a čo nie.
Foto SME - GABRIEL KUCHTA
Rozlišujete v hip-hope, keď učíte tancovať dievča a chlapca? Majú rovnaké dispozície?
Nerobím rozdiely v tomto duchu. Každý má nejaké predpoklady, bez ohľadu na pohlavie, a skôr sa snažím vydolovať z každého maximum po ľudskej linke. Nie každý je stavaný na rovnaký štýl roboty, potrebuje iný prístup, má iné pocity. Máme v tíme chlapca, ktorý sa nevie plnohodnotne hýbať, je telesne postihnutý. Dá sa to výborne využiť, len musím prihliadnuť na to, že nemôže na nohách zatancovať to, čo ja. Ale ja zase neviem tak zatancovať na rukách ako on. Dievčatá zase musia vedieť byť sexi, dynamické, ale aj chlapsky drsné. V streetovom tanci je veľa štýlov a sú veľmi kontrastné.
Ako sa to vyvinulo?
Hip-hop prišiel z latino kultúry. Začalo sa to v New Yorku v sedemdesiatych rokoch, kde sa usporadúvali veľké párty s nádychom diska, fanku, afra. Miešali sa tam rôzne kultúry a Portorikánci boli tí, čo vniesli do tanca prvé hip-hopové impulzy. Začali robiť iné kroky, základný salsa-step mierne pozmenili. Z toho potom vyšli prvé štýly hip-hopu ako b-boing, break dance, Približne v tom istom čase v Los Angeles vznikli ďalšie dva štýly - popping, teda taký ten robotický štýl, a locking, čiže veselý funky tanec. Ťahali sa cez osemdesiate roky, a potom v deväťdesiatych prišla už naplno silná vlna hip-hopu. Ustálili sa základné hip-hopové kroky. Dialo sa to na tanečných párty, kde vždy zabral nejaký pesničkový hit, pre ktorý bol väčšinou typický jeden tanečný krok. Na základe toho sa vybudoval slovník. Kroky potom tanečníci začali všelijako obmieňať, zdokonaľovať. Decká sa chceli vyťahovať pred ostatnými vonku, tak vymýšľali.
Z akého pocitu vychádza tento tanec?
Je veľmi naturálny. Ale to asi platí pre každý tanec. Dať svojej emócii správny pohyb, to je v tanci to najťažšie. Keď niekto zatancuje naučenú choreografiu, vidno, či reaguje na svoj pocit, alebo len na jej tempo. Vedieť s tým pracovať je najväčšia frajerina.
Ste už roky nielen tanečníkom, ale učíte tancovať aj deti. Čo všetko si vyžadujú na prvý pohľad také nekultivované pohyby?
Zaujímavé práve je, že majú presné pravidlá. Okrem toho, že musia byť úplne uvoľnené, tanečník musí pochopiť najprv všetky smery pohybov, rešpektovať výšky, stredy, spodky, vyhmatnúť rytmiku. Až potom sa začnú stavať najjednoduchšie krokové kombinácie a nastupuje takzvaný groove. To je to, čo napĺňa hip-hopový tanec akýmsi hojdavým pohybom. Keď už tanečník začína byť v základnej krokovej kombinácii dobrý, skúša to s ňou na úplne inú hudbu ako dovtedy. Je buď rýchlejšia, alebo pomalšia, alebo má celkom iný charakter. Na takejto zmene deckám vysvetľujem, kedy je lepšie spraviť iný pohyb. Je pre mňa dôležitejšie, aby tanečník pochopil, čo mu hovorím, keď chcem posun, ako by mal mať naučenú nejakú dvojminútovú exhibíciu a prezentoval ju v jednom kuse. Treba ho držať v pozornosti aj ho zabaviť, niekto potrebuje byť trochu tlačený, iný zase viac pochválený. V konečnom dôsledku sa chceme na tréningoch cítiť dobre, veď sme tam ako rodina, učíme tanec viacerí aj si v partii navzájom pomáhame.
Ako viete, čo si myslia deti o hip-hopovej hudbe?
Tieto veci u nás prichádzajú do plánu až neskôr. Zisťujem to napríklad tak, že deťom rozdám papiere s otázkami o tom, aké pocity v nich vyvolajú vybrané skladby. Reagujú veľmi svojsky a zaujímavo a často si vedia svoje predstavy oproti mojim aj obhájiť. Chodia k nám decká od šesť rokov, nemáme žiadne výberové konania ani hornú vekovú hranicu. Zastávam názor, že ak ľudia potrebujú nejaký ventil a chcú si to užiť, môžu začať hocikedy.
Vďaka čomu chytil tanec vás?
Ako decko som cítil, že sa rád na hudbu hýbem. Spolu s bratom sme sa teda hýbali, ako sa nám chcelo, na hudbu, ktorá sa hrala v rádiách v tom čase. Občas sa dalo niečo zaujímavé vidieť aj v televízii, napríklad v programe Dvaja z jedného mesta. Keď som tam prvýkrát sledoval tanečné vystúpenia starších brejkerov zo Slovenska, skoro som odpadol. Veľmi ma to inšpirovalo. Potom padol režim a ku mne začalo prichádzať stále viac informácií. Krok po kroku som systematicky budoval svoje pohyby. Prišlo prvé vystúpenie, prvá súťaž, potom druhá a celkom sa to rozbehlo. Prvých pätnásť rokov som však tancoval iba tak, popri zamestnaní. Tancom som nezarobil ani korunu a ani som to neriešil. Raz sa to na jednom podujatí zlomilo, ale išlo to ďalej veľmi pomaly a postupne, netlačil som na to. Dodnes je pre mňa meradlom, čo a pre koho robím, až potom za koľko.
Aké sú vaše limity v tom, komu zatancujete a komu nie?
V zásade sa dohodnem s každým. No keby nejaký politik chcel, aby som mu išiel riešiť veci do kampane, tak by mi ako človeku, ktorý má ženu a dieťa a žije slušným rodinným životom, asi musel kúpiť vybavenú budovu v centre Bratislavy a dať mi ju, aby som mohol trénovať a robiť kurzy zadarmo a venovať sa deckám zo sociálne slabších skupín. Potom by som to zvážil. Možno by som to celé vnímal inak, keby som nemal syna, ale chcem mu vštepovať vyzretejšie postoje. Aby vedel, čo je správne. Zároveň chcem, aby videl aj to, že som bol cieľavedomý človek.
Nikdy ste nemali pocit, že ste stratili u fanúšikov rešpekt? Neodsúdili vás niekedy za niečo?
Každého fanúšika si veľmi vážim. Len raz som mal problém tohto druhu, keď ma určitý okruh tanečníkov - bolo ich asi päť - vysmial za to, že som spravil DVD pre deti. Akože čo ja drsniak hrám formu, veď to je trápne. Asi toto si o mne mysleli. Neprajníci sa v našej komunite vždy nájdu, možno ich dráždi, že robíme nové veci, ale nechcem to riešiť. To je spoločnosťou dané.
Mali ste v Handlovej, odkiaľ pochádzate, zamestnanie, vraj sa vám ako zubnému technikovi celkom dobre darilo. Čo vás tak veľmi ťahalo, aby ste opustili bezproblémový život a išli do neistoty na tanečnú dráhu?
Otázka je, kto tu má istú pôdu. Vnímal som to skôr tak, že robím niečo, v čom som dosiahol celkom dobrú úroveň. Využil som príležitosť, že som mohol učiť v tanečnej škole v Bratislave. Chvíľu mi trvalo, kým sa mi v hlave prepol režim, že už robím naplno iba toto, ale zistil som, že to funguje. Pravdu povediac, nečakal som, že sa to rozvinie až do takých rozmerov, že budem mať vlastnú školu tanca. Asi sa to všetko udialo v správnom čase. Do toho prišla vlna televíznych programov, ako napríklad Miliónový tanec, kde sme sa veľmi dobre uplatnili.
Prvé naozajstné skúsenosti ste nabrali v Španielsku. Aké to bolo, keď sa vaša tanečná partia rozhodla tam ísť? Zhodli ste sa bez problémov?
Myšlienku mi vnukol brat, ktorý tam už v tom čase žil a pracoval. Boli to deväťdesiate roky, keď sme s chlapcami na Slovensku už pravidelne trénovali choreografie a mali sme ich dobre vymyslené. Barcelona do toho prišla zvláštnou náhodou. Pôvodne sme totiž mali cestovať cez agentúru do Švajčiarska, kde sme mali tancovať v rámci nejakej výstavy. Dva dni pred odchodom nám agentúra oznámila, že sa tam nejde. A my sme mali hotový program, všetci sme boli nachystaní. Bolo nám to ľúto. Stáli sme pred otázkou, čo s tým spravíme. Tak sme si povedali, ideme za bratom do Španielska, skúsime rovno Barcelonu. Kúpili sme si jednosmerné lístky, prachy na cestu naspäť sme nemali. Nakoniec sme tam zostali dva roky a domov nás vrátili až povolávacie rozkazy. V Barcelone sme boli nútení začať hneď fungovať, starať sa o seba a vybudovať si rešpekt v meste, kde je veľa tanečníkov.
Ako ste to robili?
V podstate veľmi jednoducho. Prišli sme do Barcelony a nemali sme čo jesť. Bolo nám iba jasné, že ideme tancovať na La Ramblu, známu turistickú ulicu. Rozložili sme sa, zapli magnetofón, položili na zem klobúk a zatancovali sme šouky. Išlo to pol dňa, dukáty sa zbierali. Zrazu došli naštvaní španielski tanečníci, brejkeri, že haló chlapci, beriete nám kšeft, my tu tancujeme už neviem koľko rokov a tam hore je náš oľac. Dráždilo ich, že sme tam, lebo my sme mali aj kostýmy a mali sme to lepšie spravené ako oni. Tak sme sa pustili do tanečných bitiek.
Ani ste neuvažovali, že sa radšej zbalíte a odídete?
Nie, to sa rieši tancom. A nejaký čas nám to aj trvalo. Každý deň sme sa stretli a dávali sme si tanečné súboje. Stále proti sebe. Nakoniec to bolo pre turistov ešte zaujímavejšie. Dodnes je to tak - keď tancujem na párty a niekto príde, postaví sa oproti mne a začne dávať a myslí si, aký je bohový, tak to by som musel mať nohy dolámané, aby som nezačal proti nemu dávať. A to mám štyridsať rokov.
Je taký tanečný súboj viac hrou alebo konfliktom?
Ako kedy. Podľa toho, o koho ide. Niekedy to môže byť nejaký protivný človek a cítim z neho, že má najväčšie nervy. Tak vytiahnem také veci, aby mal ešte väčšie nervy. Niekedy sú dvaja ľudia proti sebe a je to skôr výmena tanečných informácií v priateľskom duchu. A inokedy zase iné - napríklad stoja proti sebe chlapec a dievča a hrajú sa pomalé rnb skladby, a to je potom viac telo na telo.
Nebýva to príliš agresívne?
Je to, ako keď futbalisti hrajú futbal a jeden druhého potkne, ten padne a doudiera sa. Potom má hneď nervy, vybuchne a ide po ňom. Stávalo sa, že sme sa strkali, ale krv netiekla. Dnes som už v tomto smere pokojný.
FOTO - KATARÍNA BELL
Dnes ste otcom rodiny, šéfujete, organizujete veľké projekty, nevyhýbate sa komercii. Čo vám zostalo z tanečných ideálov?
Tie si strážim. Je to aj vďaka ľuďom, s ktorými spolupracujem a ktorí vždy prinesú dobrú náladu. Užívame si to, čo robíme, prvoradý je pre nás dobrý pocit. Bez neho by to nebol dobrý tanec. Keď treba urobiť charitu, urobíme ju. Radi tanec dávame, lebo ho máme.
Ladislav Neuschl (39)
7 tanečných rovesníkov mal, keď ako potomok z nemeckej baníckej rodiny v rodnej Handlovej začal trénovať.
2 roky žil v Španielsku, kam v roku 2000 so svojou skupinou Start The Dance vycestoval.
1 rok pôsobil v Bratislave ako učiteľ v Tanečnej škole Janka Gonščáka.
2003 – s mímom Milanom Sládkom sa zúčastnil jeho európskeho turné.
10 rokov má vlastnú tanečnú školu Street Dance Academy, kde pôsobí aj ako lektor a choreograf.
2 roky mal v júni tohto roku jeho syn Danko, ktorého má s manželkou Jankou Amtmanovou, tanečníčkou a kostýmovou výtvarníčkou.
19 videoklipov má na konte v spolupráci s rôznymi kapelami a spevákmi (Dara Rolins, AMO, Horkýže slíže, Zdenka Predná a ďalší).
3 CD vydal (Cesta tanečníka, Škola tanca a Strikeman).
