Vášnivá milenka i traumatizovaná manželka. Za značkou Julianne Moore je oveľa viac ako jej zelené oči a ryšavé vlasy zdedené po škótskej matke.
Výnimočná duša, s ktorou sa človek cíti uvoľnene – tak označil Ralph Fiennes herečku, s ktorou tvorili pár prežívajúci svoju osudovú lásku počas vojny.
Film Hranice lásky (1999) nakrútený podľa románu Grahama Greena priniesol Julianne Moorovej nielen dlhoročné priateľstvo s týmto hercom, ale aj jednu z jej siedmich nominácií na Oscara.
Julianne Moore patrí medzi najvšestrannejšie herečky svojej generácie, pričom vek akoby vôbec neuberal na jej šarme. Precíznosť jej herectva i klasicky krásna tvár ju robia vhodnou aj do dobových filmov.
Máloktorej herečke tak svedčí štýl päťdesiatych i šesťdesiatych rokov. Pod krehkým výzorom jej hrdiniek sa však veľmi často búria ich zranené city. Všetky jej postavy by mohli mať v profile napísané: Relationships: it´s complicated (vzťahy sú komplikované).
Od soapu k Altmanovi
Začala ako mnohé iné – divadlom a televíznymi soap operami. Jednou z jej prvých výrazných postáv bola obyvateľka losangeleského predmestia z Altmanových Krátkych strihov (1993). V tom istom roku sa objavila v menšej úlohe aj v Utečencovi.
Hrala aj v hollywoodskych trhákoch, akými boli Stratený svet: Jurský park (1997) Stevena Spielberga. Po Jodie Fosterovej nastúpila ako druhá Clarice Starlingová v Hannibalovi (2001), ktorý bol voľným pokračovaním úspešného Mlčania jahniat Ridleyho Scotta. Najradšej však robí s režisérmi, ktorí sa zaujímajú o ľudské charaktery a príbehy poháňané citmi.
Ženy na križovatkách
Jullianne Moore je ideálnou predstaviteľkou rozorvaných žien, ktoré hľadajú svoju identitu. Veľa jej postáv je navonok akoby nevýrazných, kompromisných, malátnych, v jednom momente sa však rozhodnú pre nejaké radikálne, často aj tragické riešenie.
Presne takou bola aj Laura z filmu Hodiny (2002) britského režiséra Stephena Daldryho, žena nešťastná v manželstve, ktorá sa pokúsi o samovraždu. Na pamätnom plagáte k tomuto filmu ju vidíme stáť v trojici s Nicole Kidmanovou a Meryl Streepovou.
Ďaleko do neba
Vo filme Ďaleko do neba (2002) stála na opačnej strane. V snímke, ktorú jej na telo ušil režisér Todd Hayness, stvárnila manželku, ktorá sa odrazu dozvie o homosexualite svojho manžela.
S Haynesom sa stretla už pri filme Safe (1995) o žene, ktorá začína byť zvláštne alergická na celé svoje okolie. Sexuálna identita sa riešila vo viacerých jej filmoch.
V Divokej kráse (2007) bola matkou geja, prijala aj ponuku Lisy Cholodenkovej na film Decká sú v pohode (2010), kde spolu s Annette Beningovou zahrali lesbický pár vychovávajúci dve dospievajúce deti. Postava Jules ju vraj zaujala preto, že sa nachádzala v životnom momente, keď vôbec nevedela, čo vlastne od života chce.
Do úplne inej polohy ju uviedol režisér vo filme Single Man (2009). Jej Charlotte je veľmi bohatá, vzdelaná, ale afektovaná žena, ktorá dosť dobre nechápe city svojho priateľa geja. Podobne hysterickú ženu hrá aj vo filme Magnólia (1999). Drogovo závislá Linda až po smrti manžela zistí, že ho vlastne mala rada.
Pri výpočte jej filmov nemôžeme zabudnúť ani na šialene avantgardnú feministickú umelkyňu Maude z filmu bratov Coenovcov Big Lebowski (1998).
Ďaleko do neba (2002). FOTO - outnow.ch
Celá Sarah
Vrcholom jej tvorby z posledných rokov bola však úplne iná postava. Ak by ste nevedeli nič o televíznom filme Prezidentské voľby (2012), tak si pri náhodnom prepínaní na kanál HBO môžete na chvíľu pomyslieť, že Sarah Palinová súhlasila s nakrúcaním dokumentu o svojej kampani, taká je Julianne Moore v postave bývalej aljašskej guvernérky autentická.
Dokonalá je však nielen svojou fyzickou podobou, ale aj štýlom komunikácie. Moorová sa vyjadrila, že ak herec hrá žijúcu osobu a navyše takú známu, ako je Palinová, musí sa usilovať byť herecky taký presný, ako sa len dá. Pre túto postavu mala istý čas v iPode stiahnuté len Palinovej prejavy.
Vďaka dôslednej príprave však dala dokonalý filmový život charizmatickej žene, ktorá bola zároveň tragicky nepripravená na navrhovaný post viceprezidentky.
Cena Emmy putovala za túto postavu do rúk Moorovej viac ako oprávnene. Nebolo to po prvý raz, čo táto fascinujúca herečka hrala reálnu osobu. Už vo filme Jamesa Ivoryho Prežila som Picassa (1996) stvárnila jednu z jeho žien, výtvarníčku Doru Maar.
Píše pre deti
Julianne Moore nie je nijaká radikálka, má rada šperky aj nábytok rafinovaného dizajnu. Žije v penthouse v newyorskej umeleckej štvrti Greenwich Village a so svojím druhým mužom, režisérom a scenáristom Bartom Freundlichom vychovávajú dospievajúceho syna a dcéru. Deti mala už v relatívne vysokom veku a materstvo intenzívne prežíva, dokonca píše detské knihy. Tá najnovšia je o tom, aké je to mať za matku cudzinku, čo bol jej prípad, ale aj stále väčšieho počtu amerických detí.
Zapája sa aj do rôznych občianskych kampaní. Vyjadrila sa, že tí, čo hovoria, že ich politika nezaujíma, hovoria len to, že sa zaujímajú len sami o seba. Dlhodobo stojí na strane tých, čo sa v Amerike zasadzujú o plánované rodičovstvo, liberálmi vraj boli už jej rodičia. Jej životná filozofia je jednoduchá – ak máte päťdesiat, tešte sa, že máte päťdesiat, o rok budete mať päťdesiatjeden.
V interview v rámci TimeTalks vyzradila aj trik na dobré filmové herectvo. Dôležité podľa nej je docieliť, aby ste niečo pred kamerou naozaj prežili, preto nechce dopredu detailne vedieť, čo sa bude v ktorej scéne diať. Rada sa na pľaci necháva prekvapiť svojimi partnermi, ale predovšetkým vlastnými emóciami. Niekedy sa vraj tak snaží vcítiť do postavy, až dúfa, že sa jej podarí premeniť aj fyzicky. Pri premietaní filmu býva potom sklamaná. Och, stále som to len ja.
Jej fanúšikovia si však oddýchnu. Je to stále ona. Vždy taká krásne komplikovaná a taká úžasne sexi.
Lásky Don Jona (2013). FOTO - outnow.ch
Julianne Moore (52) v číslach:
23 - Ako dcéra vojenského sudcu žila v detstve až na dvadsiatich troch miestach vrátane nemeckého Frankfurtu, kým nezačala študovať na Bostonskej univerzite.
2 - odlišné ženy a jeden notorický zvodca – do kín práve prichádza čierna komédia Lásky Don Jona, kde hrá spolu so Scarlett Johanssonovou a režírujúcim Josephom Gordon-Levittom.
9- hercov v histórii udeľovania cien Akadémie získalo v jednom roku dve nominácie za herecký výkon v hlavnej aj vo vedľajšej úlohe. V roku 2002 sa k nim priradila filmami Ďaleko do neba a Hodiny.
