Svoje inscenácie vymýšľa, režíruje aj produkuje sama s technickou výpomocou rodiny a pár priateľov. Tvorbu SLÁVY DAUBNEROVEJ pozná užší kruh ľudí okolo divadla. O to väčším prekvapením je, že jej inscenácia Untitled má nominácie na divadelnú cenu Dosky až v troch kategóriách.
Ste nominovaná na Dosku za najlepšiu inscenáciu, herecký výkon aj réžiu. Čo z toho pre vás najviac znamená?
„Najviac si asi cením nomináciu za réžiu. Vždy som totiž mala pocit, že to, čo robím, ľudia ako réžiu ani nevnímajú, keďže ide skôr o multimediálne predstavenia, nie klasickú prácu s dramatickým textom a hercom.“
Ako to vyzerá, keď režírujete samu seba?
„Som viac režisérkou ako herečkou. Samu seba považujem skôr za objekt, čo je v inscenácii rovnocenný svetlu či rekvizitám. Keďže sa pri tvorbe nevidím, pomáhajú mi videonahrávky. Hlavne pri Untitled sme s choreografkou Stankou Vlčekovou počas skúšok všetko nahrávali.“
Témou vašej inscenácie Untitled je život americkej fotografky Francescy Woodmanovej, ktorá ako veľmi mladá spáchala samovraždu. Čím vás najviac priťahovala?
„Jej fotografie ma zaujali ešte v čase, keď som si na internete robila rešerše pre predošlé inscenácie – napríklad Narušenie vnútorných geo〜metrií alebo Polylogue. Jej fotografie pôsobili veľmi telesne, nesmierne pohybovo, evokovali vo mne fyzickosť a prácu s telom, a to mám rada. Materiál som si odložila a napokon som si povedala, že je taký zaujímavý, aby Francesca Woodmanová dostala samostatný priestor.“
Ženské umelkyne sprevádzajú od začiatku vašu tvorbu. Nie je to ani prvýkrát, čo vás pri tvorbe zaujala téma samovraždy. Je na to nejaké vysvetlenie?
„Je pravda, že ma táto téma akosi neopúšťa. Keby sa ma nijako nedotýkala, tak si ju asi nevyberám. Aj teraz čítam výbornú knihu, volá sa Samovražedná triáda a je o fenoméne ženských samovrážd cez životné príbehy Sylvie Plathovej, Sarah Kanovej a Virginie Woolfovej. Čiastočne si takto hľadám odpovede na to, čo ma trápi, s čím sa neviem vyrovnať.“
Nie je takéto divadlo psychicky vyčerpávajúce?
„Najhoršie je obdobie rešeršovania, vtedy som do témy najviac emotívne zaangažovaná a všetko veľmi prežívam. Zrejme aj preto, že mnohé stavy poznám na sebe. Počas tvorby však prebehne u mňa akýsi proces očisty. Keď tému hodím na scénu, do priestoru, získavam od nej odstup a začínam mať pocit, že veci sa dejú tak, ako majú. Spôsob môjho vnímania divadla má určite aj arteterapeutický rozmer.“
Čo spoločné trápi vás a vaše postavy?
„Napríklad u Magdy Husákovej, ktorú som stvárnila v inscenácii MHL, to bola nemožnosť robiť divadlo, keď jej to v 50. rokoch zakázali a musela ísť robiť úradnícku prácu. Pri Francesce to bol zase beznádejný pocit z toho, že napriek jej odchodu do New Yorku sa nevedela zaradiť na trhu umenia, čo spôsobilo, že s tým, čo robila, nenašla žiadne uplatnenie a nevedela sa uživiť. Fotografia v tom čase, koncom 70. rokov 20. storočia, nebola ešte také uznávané médium. Keďže nemohla robiť to, čo ju napĺňa, radšej skočila z okna. Stále balansovala medzi životom a smrťou, jej fotky ju ukazujú často rozmazanú v takých polohách, ktoré už navodzujú svet mŕtvych, akoby si smrť predpovedala. Napokon ju to prevalcovalo, čo nie je jediný prípad v dejinách umenia. To bola pre mňa bytostná téma, ktorá sa nesie všetkými mojimi inscenáciami. Je to príbeh o krehkej hranici medzi životom a tvorbou.“
Opäť ide o technicky pomerne náročné predstavenie. Je ťažké podriadiť ho predstavám vo vašej hlave?
„Čím náročnejšie predstavenie si vymyslím, tým väčšie polená si kladiem pod nohy. Chcela som, aby sa v inscenácii objavilo čo najviac citátov z Francescinho diela. Snažila som sa po výtvarnej stránke vytvoriť výstižný odkaz na jej fotografie. Scénografická úprava je vlastne výtvarný artefakt – ošarpanú stenu, popri ktorej sa Francesca často fotografovala, maľovala výtvarníčka Marija Havran. Mnohé rekvizity som pozbierala z blšákov a v bazároch. Využívam napríklad aj diaprojektor, je to starý šrotík, no bez neho by koncept strácal zmysel. Zatiaľ nás zradil iba raz. Všetky diapozitívy som vyrábala ručne. Najdôležitejšiu úlohu zohráva svietenie, s tým sme sa dlho trápili, ale výsledok by mal stáť za to. Stavanie scény zaberie komplet celý deň. Vždy si takto zavarím. Ako starinárka si nazvláčam kopu veci, s ktorými je potom oštara (smiech).“
Neviete si rozkázať?
„Samozrejme, vždy sa vo mne bije producentka s režisérkou. Reálne viem, že keď si dám na scénu vypchatú líšku, tak s ňou budú iba starosti, že bude zavadzať, že bude problém s jej prevozom, lebo keď nebodaj pôjdeme lietadlom, tak mi ju niekde na letisku colníci rozrežú. Lenže keď som presvedčená, že tú rekvizitu potrebujem, urobím pre to všetko, aby tam bola.“
Objavujete sa na scéne aj nahá – práve tu vidno precíznu prácu so svetlom. Ako sa pri tom cítite?
„Nikdy by som nebola povedala, že v nahej scéne sa budem cítiť tak príjemne ako v tomto predstavení. Ako performer sa cítim komfortne, mám dôveru. Na začiatku to bol, samozrejme, stres a strach, ale to svetlo je urobené tak, že podporuje môj dobrý pocit, navodí atmosféru intimity, a pritom ja sa vôbec necítim obnažená. V tomto svetlá dokážu byť obrovskou pomocou. Som rada, že moji technici Pavel Graus a Slávo Šmálik sú takí šikovní, za svetelný dizajn sme získali cenu na festivale Kiosk.“
Kedysi vás na vystúpenia sprevádzal otec, pomáhal vám s technikou. Už je mimo hry?
„Odkedy som sa presťahovala do Bratislavy, toto bremeno prevzal môj partner Pavel Graus. Je to také veno, ktoré zdedil spolu so mnou (smiech). Myslím si však, že to má celkom rád.“
Minulý týždeň ste sa vrátili z Nemecka, kde ste uvádzali práve túto najnovšiu inscenáciu. Tamojšie médiá o vás písali pochvalne. Ako hodnotíte túto skúsenosť?
„Nemecko je pre mňa stále tak trochu začarované. Mám pocit, že pre nich východoeurópske teritórium nie je veľmi zaujímavé. O to viac ma prekvapilo, že existuje Festival Ost Europa Leipzig, ktorého organizátori sa každý rok orientujú na inú krajinu z východnej Európy. Tento rok bol festival zameraný na Slovensko. Okrem mňa účinkovali ešte Debris Company a viac tanečníkov a divadelníkov, ktorí pracujú doma aj za hranicami.“
Ako na vás prišli?
„Zaujímavé je, že organizátor vôbec nešiel cez oficiálne linky. Naopak, cestoval niekoľkokrát na Slovensko, snažil sa zistiť o našej divadelnej scéne informácie, nenechal sa nikým obmedzovať a vyberal si podľa svojej predstavy.“
Mali ste aj plnú sálu?
„No, to nie, ale netýka sa to len Slovenska, na divadlá stredovýchodnej Európy v Nemecku nikdy nechodia davy. Samozrejme, keď už ľudia prídu a páči sa im to, tak sa to roznesie. Divadlo, a vôbec umenie, žije aj z ústneho podania. Je dôležité počuť od dôveryhodnej osoby, že choďte tam, nehryzú.“
