KNIHA TÝŽDŇA / ŠKOLA MODERNÉHO VIDENIA
Vznik spoločenstva učiteľov a žiakov nebol náhodný, odkazuje autorka monografie o bratislavskej Škole umeleckých remesiel
V tvorbe Ivy Mojžišovej sú od začiatku prítomné dva momenty, ktoré jej umožnili napísať ako výsledok celoživotnej práce monografiu Škola moderného videnia. Bratislavská ŠUR 1928 - 1939 (Artforum, Slovenské centrum dizajnu, 2013). Prvým je dlhodobý záujem o verejný priestor, scénografiu a divadlo, dizajn, kritiku, filozofiu a pedagogiku, ale aj o veci verejné, presahujúci oblasť vizuálneho umenia, ktoré je jej domovskou disciplínou. Druhým je problém modernizácie slovenskej kultúry, ktorá by nebola možná bez ukotvenia v medzinárodných súvislostiach.
Zmena paradigmy
Je len logické, že po súboroch Giacomettiho oko (1994) a Giacomettiho smiech? (2009) prišla na rad monografia o bratislavskej Škole umeleckých remesiel. Jej názov je presný. Odkazuje k pedagogickému a modernizačnému étosu ŠUR a k filozofii videnia Mauricea Merleaua-Pontyho. Iva Mojžišová urobila zásadný obrat, ktorý možno označiť ako zmenu kultúrnej paradigmy. Tak jej krok nazval Ľubomír Longauer, autor viaczväzkového projektu Úžitková grafika na Slovensku po roku 1918, ktorého druhú časť má tvoriť práve ŠUR. Radikálna modernosť Ľudovíta Fullu a Mikuláša Galandu začiatkom tridsiatych rokov narazila. Ako ukázal Adam Bžoch, psychoanalýza, stelesňujúca modernosť kultúry, živorila u nás na periférii. Básnická a vedecká avantgarda bola za vojnového slovenského štátu neželaná a po roku 1948 dospela k vlastnej sebadeštrukcii.
Modernosť šesťdesiatych rokov sa ocitla v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch pod zámkou. Na okraj a za okraj bola vytesňovaná aj Škola umeleckých remesiel. Neprežila viac ako desaťročie. Na jeseň 1938 rozprášili českú časť jej profesorského zboru. V októbri 1939 ju zrušili a riaditeľa Ľudovíta Fullu nevzali ani len za učiteľa na Vysokú školu technickú. V roku 1945 dostala označenie „Vydrov švindel“.
Pamäť školy oživil až Rudolf Fila v šesťdesiatych rokoch na Strednej škole umeleckého priemyslu. Koncom šesťdesiatych rokov sa k nej vrátili aj výtvarní historici, ale potom nastalo znovu ticho. Po roku 1989 o nej písali v syntetických prácach Ján Ábelovský s Katarínou Bajcurovou, Zora Rusinová, Mária Orišková, Dagmar Poláčková, Aurel Hrabušický, Václav Macek, ako „derivát Bauhausu“ sa ocitla v medzinárodnom kontexte. Až Iva Mojžišová ju však uchopila ako centrálnu udalosť slovenskej kultúry dvadsiateho storočia.
Dva dôležité kroky
Iva Mojžišová opisuje v monografii genézu európskej, ale aj našej umeleckopriemyselnej výchovy, rolu Josefa Vydru pri vzniku školy, jej rané „prieskumné“ obdobie, čas avantgardy, roky stabilizácie, mesiace ohrozenia aj jej koniec. Píše o vnútornej štruktúre školy, o jej učiteľoch, žiakoch a jednotlivých oddeleniach. Vie, že kniha „nerozpráva príbeh nepretržite pretekajúci korytom času“, aj to, ako ťažko bolo zhromažďovať roztratené fakty. O to obdivuhodnejšie je množstvo funkčného sprievodného materiálu, ktoré sa jej podarilo nazhromaždiť, vďaka čomu sa stal dizajn knihy súčasťou kultúrnej pamäte školy.
Iva Mojžišová urobila dva dôležité kroky. Predovšetkým ukázala, že rozhodujúca nebola dĺžka trvania ŠUR ani to, že bola „len“ učňovskou školou, ale že kľúčový bol význam školy na ceste zarúbanej slovenskej kultúrnosti. Na základe množstva materiálu zdôvodnila však aj to, v čom spočíva pôvodnosť jej koncepcie a činnosti. Pri preberaní Ceny Mariána Várossa v roku 1998 s veľkou vehemenciou povedala, že škola „predstavovala nový typ, aký vzišiel z nutnosti reformovať spôsob výtvarného vzdelávania, lebo si to žiadali nové životné, ekonomické a kultúrne potreby“ a má výnimočné miesto „na uskutočňovaní modernizácie slovenskej kultúry, v pokuse pozdvihnúť úroveň priemyselnej výroby a modernizovať životný štýl“.
To podstatné
To podstatné o Škole umeleckých remesiel však povedala Iva Mojžišová pri preberaní havlovskej Ceny Vize ´97 v roku 2011. Vyslovila nádej, že vznik spoločenstva učiteľov a žiakov nebol náhodný, lebo „vždy boli, sú a budú múdri a charizmatickí jednotlivci, ktorí dokážu odovzdať niečo naozaj dôležité nasledujúcej generácii, a vždy boli, sú a budú mladi ľudia, ochotní – nielen ochotní, priam lační – načúvať múdrym a charizmatickým učiteľom“.
Ak bola kľúčovým slovom kritičky výtvarného umenia Ivy Mojžišovej v šesťdesiatych rokoch autentickosť, dlhodobým základom jej práce je druhé kľúčové slovo existenciálnej filozofie starostlivosť, starosť o slovenskú kultúru a kultúrnosť. V tom spočíva étos jej monografie a celého diela.
Ďalšie knihy
Giacomettiho oko
Artforum, 1994
Zbierka textov o slovenských a svetových výtvarníkoch šesťdesiatych rokov. Oko aj pero Ivy Mojžišovej sú presné a dobre zaostrené.
Giacomettiho smiech?
Vysoká škola výtvarných umení, 2009
Giacomettiho smiech? pokrýva základný výskum a historickú interpretáciu a kritiku slovenskej a zahraničnej umeleckej avantgardy 20. storočia. Zaoberá sa výtvarným umením, výtvarnou pedagogikou, javiskovým výtvarníctvom, fotografiou, umením objektu a kinetickým umením a dejinami kritiky. Zahŕňa autorkine texty od 60. rokov minulého storočia po dnešné dni.
Kritika porozuměním
O.P.S., 2011
Veľkou prednosťou autorkinho písania je doterajšia platnosť jej textov. Nepredstavuje autorku, ktorej vkus a názory sú poplatné dobe. Jej dielo je hodnotné v širokom kontexte umenia a umeleckej kritiky ako celku. Kniha obsahuje nadčasové state o začiatkoch umeleckej kritiky, ďalej najmä texty o A. Giacomettim, M. Paštékovi a o desiatich ďalších umelcoch, tri malé portréty a dve krátke spomienky. Nechýba ani autorkina bibliografia.
