Literárium / Ivan Kadlečík
Bojazlivý vietor mi drevenými prstami, rukou obrastenou zelenými chĺpkami ako smrek, klope na dvere a okná a ja hovorím voľno, ďalej, som doma a čakám.
Som doma? Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať, napísal kedysi klasik. Ale dá sa tam niekedy aj smiať.
Neplatí to všeobecne, ale pre spisovateľa je domovom a vlasťou jeho jazyk. A reč. V nej býva, dýcha. Aspoň tak to cíti moja myseľ, rozum inštinktu a intuície.
Úradne som sa však nenarodil z literatúry, ale život mi dali rodičia. Stalo sa to na správnom mieste, v správnom meste. To som si nemohol vybrať ani ovplyvniť, ale keby sa ma bol vopred niekto opýtal, kde sa chcem narodiť, roztočil by som zemepisný glóbus a prstom ukázal, napriek všetkým jej hrôzam a zúboženosti, na malú európsku krajinu a v nej jedno mesto, ktoré sa mi okrem iného spája s existenciálnou drámou nášho Ludenka Štúra. Je jedným z tých, ktorí mi darovali domov, teda reč a písmo.
Modranské kráľovské divadlo si zaumienilo, že vytvorí a sprístupní bohatú knižnicu všetkých autorov, ktorí sa mesta dotkli chodidlom. Od štúrovcov po Mihalkovičovcov. Je tam aj hŕba mojich kníh. Knihy, z ktorých majú viaceré výtlačky chcú rozmiestňovať medzi ľudí na verejne prístupných miestach v Modre – v kaviarničkách, v čakárňach lekárov, v školách, múzeách, na mestskom úrade, na zastávkach a podobne. Ľudia si ich môžu prečítať na mieste alebo požičať domov a po prečítaní vrátiť. Ak však niekto zatúži mať modranského autora doma a jeho lokálpatriotizmus bude silnejší ako svedomie, tak mu to odpustia.
Modranská beseda chce zas oživiť chátrajúcu budovu bývalého sirotinca, s ktorým sa spájajú osudy jeho patrónov, evanjelických farárov Zochovcov, autora vzhľadu stavby architekta Dušana Samuela Jurkoviča, príbehy stoviek slovenských sirôt, medzi ktorými vyrástli aj spisovatelia Ján Smrek a Daniel Okáli, či zabudnutý príbeh židovských detí ukrytých za múrmi sirotinca v čase vojny. Chce, aby budova sirotinca opäť získala svoju noblesu a stala sa miestom stretávania ľudí túžiacich po vzdelaní a kultúrnosti, ale aj krídlami, ktoré prichýlia siroty ducha.
Áno, aj uhrančivé oči národného umelca Dušana Jurkoviča nechali v meste svoj záblesk. Jeho geniálne dielo svetového formátu na Bradle vyrastá z domova uprostred lesov. Každý kamenný biely kváder Štefánikovej mohyly je ako Slovo.
