FOTO – VLADO JÁNSKY
Na čo si zo svojho detstva spomínate najradšej?
Moje detstvo je spojené s jedným stále existujúcim domom na Záhradníckej ulici neďaleko Justičného paláca. Keď tak spätne uvažujem, išlo o fantastické roky. Detí v mojom veku tu bolo plno, mali sme mnoho partií. Pamätám sa ešte i na názvy niektorých z nich: papagáje, kohúty… A hrali sme sa nielen na dvore, ale napríklad i na „zburku“, čiže zbúranisku, kde je dnes Park Martina Benku, v Medickej záhrade, ale aj priamo na ulici, pretože áut bolo vtedy iba minimálne. Lepšieho miesta na vybíjanú totiž jednoducho nebolo.
Už vaše detské roky boli spojené s prvými krokmi k budúcej profesii.
Pretože som bola neuveriteľne živé dieťa, moji rodičia ma zapísali do baletu – a zrejme mi to išlo. Už ako 5-ročná som v PKO tancovala snehovú vločku – svoje prvé sólo. Veľmi sa mi však páčilo aj vo vtedy známom speváckom zbore profesora Klocháňa, vďaka ktorému som zasa v ôsmich rokoch už spievala v SND v zbore opery Carmen. No a keď som potom vyhrala konkurz do Detskej rozhlasovej družiny, bola moja cesta k hereckému povolaniu už viac-menej jasná. Vtedy som hrala aj v činohre SND, bolo mi niečo cez desať a išlo o dodnes uznávanú inscenáciu režiséra Jozefa Budského Príbeh na brehu rieky. Stáť na jednom javisku s pani Kráľovičovou, pánom Machatom, to bol úžasný zážitok. Navyše, pani Borodáčová mala pre mňa vždy pripravený cukrík!
Stihli ste si užiť študentského života?
Ten náš, našej generácie, bol určite najviac spojený s Véčkom. Chodila som na SVŠ-ku na Vazovovej ulici a doteraz si pamätám, ako mi spolužiaci úžasne závideli, že som sem získala špeciálny vstupný preukaz, podľa ktorého som bola poslucháčkou právnickej fakulty. Pretože oficiálne mohli do Véčka chodiť iba vysokoškoláci. A aj tých bolo toľko, že celkom obvykle sa doň dostávali tajne zadným vchodom či oknom. A nemôžem zabudnúť ani na Bratislavskú lýru. Mesto festivalom doslova žilo a bolo celkom prirodzené, že po skončení každého koncertu sa všetci presunuli do Véčka, kde sa pravidelne hralo, spievalo, tancovalo až do rána.
Kde je vaše obľúbené miesto, keď dnes prídete do Bratislavy?
Vlastne ani neviem. Jej dnešná zmena k lepšiemu sa mi veľmi páči a vždy si rada sadnem do niektorej z kaviarničiek, alebo sa aspoň prejdem vynoveným Korzom. Pritom cítim istú nostalgiu. Lebo mnohé z toho, čo som mala spojené s mojím detstvom, už neexistuje. Pioniersky palác, kde som chodila do krúžkov a mala ho prebádaný doslova zhora až dolu, je dnes nedostupným sídlom prezidenta, priľahlá záhrada, plná rôznych zákutí, ktorej súčasťou bolo aj malé zoo, je akási sterilná a dokonca už nenájdem na konci Korza ani Mliečny bar! Viem, je to možno naivné, zmeny sa nedajú zastaviť, ale nemôžem si pomôcť. Tá ,,moja“ Bratislava už akosi mizne. A mne, rovnako ako mnohým z mojej generácie, zostáva stále viac iba v spomienkach. To je však asi normálne. Tak to prežili naši rodičia, a tak to čaká aj mladých, pre ktorých je zasa samozrejmou jej súčasná tvár.
JANA LUKÁČOVÁ
