Začalo sa to nadšením niekoľkých študentov, ku ktorým sa rýchlo pridali ďalší a vznikol profesionálny súbor Musica aeterna, ktorý je dobre známy aj v zahraničí. Pod vedením Petra Zajíčka na Bratislavských hudobných slávnostiach odohrá koncert k 40. výročiu.
Kedysi sa iná ako nová hudba nehrávala, no od romantizmu sa mnohí hudobníci aj publikum začali čoraz viac obracať do minulosti. A začalo sa viac hrať aj hovoriť o starých majstroch, v druhej polovici 20. storočia začali vznikať zoskupenia špecializované na barokovú a renesančnú hudbu či na stredovekú hudbu.
Slovenským priekopníkom tohto hnutia bol bratislavský súbor Musica aeterna. V nedeľu 29. septembra na festivale Bratislavské hudobné slávnosti odohrá koncert, ktorým oslávi štyridsiate výročie svojho založenia.
Aktuálne obsadenie súboru Musica aeterna.
Bratislavský Hyde Park
„Už je to zrelý vek,“ hodnotí huslista a umelecký šéf Peter Zajíček. „Náš súbor sa stal akousi matkou, vyšlo z neho niekoľko pozoruhodných hudobníkov, ktorí si založili vlastné súbory alebo zvolili sólové kariéry a presadili sa aj v zahraničí. Bola to základňa, z ktorej sa dobre štartovalo. Akurát stará hudba je dnes väčšou popoluškou, než sme si v minulosti mysleli.“
Musica aeterna mala vytvorené dobré podmienky vďaka Slovenskej filharmónii, do ktorej bola začlenená v druhej polovici 80. rokov. To už však mala za sebou prvú dekádu existencie. Na počiatku bolo zanietenie niekoľkých študentov konzervatória a ich stretnutie s legendárnou postavou bratislavského hudobného života. Hansi Albrecht bol typickým Prešporákom z dobrej rodiny, jeho otec bol priateľom skladateľa Bélu Bartóka a ďalších vplyvných umelcov, ktorí boli často hosťami v ich dome na Kapitulskej ulici.
Práve tam sa zrodila aj Musica aeterna, ktorá sa verejnosti predstavila v roku 1973. „Niekoľko konzervatoristov, ktorí v tom čase načierno hrávali v Dóme sv. Martina figurálne omše, raz išlo okolo jeho domu na Kapitulskej ulici, zabúchali na dvere, on ich pozval na čaj a spontánne začali hrať,“ spomína Peter Zajíček, ktorý sa pridal o dva roky neskôr. „Vznikol malý štvorčlenný súbor, ktorý sa začal venovať starej hudbe, postupne pribúdali ďalší, pri mojom príchode už sme hrali napríklad 7-hlasé canzony od Gabrielliho alebo aj rozsiahlejšie kompozície.“
Staromestský dom s veľkou záhradou bol za komunizmu oázou slobody, umenia a dobrého vkusu, kam neprenikala šedivá realita. Sám domáci pán bol zručným violistom, hudobným historikom a znalcom výtvarného umenia, mal obrovský notový archív a pochopenie pre mladú generáciu. Bola to vlastne neformálna a úžasná škola.
Prvé neverejné koncerty sa udiali v dome Albrechtovcov v centre Bratislavy.
Po smrti Albrechtovcov, ktorí boli bezdetní, však priestor začal chátrať a až v posledných rokoch sa začalo pracovať na jeho záchrane. „Ten čarovný dom s krásnou tradíciou, ktorý nás v mladosti tak silno objal, nám zároveň dal aj zodpovednosť. Snažíme sa ho zrevitalizovať, aby sme vytvorili priestor pre novú generáciu, na koncerty, pre knižnicu s veľkým notovým archívom a plánuje sa tam aj kaviareň. Má to byť taký hudobný Hyde Park, tak ako si to predstavoval Hansi, slobodným a zodpovedným voči tradíciám. Keď za ním niekto prišiel a poprosil ho o pomoc, nikdy ho neodmietol.“
Koniec vo filharmónii
Musica aeterna dlho hrávala starú hudbu na moderných nástrojoch, no po kontaktoch so zahraničím v druhej polovici 80. rokov bolo jasné, že tadiaľ cesta nevedie. Stará hudba slovenskej proveniencie bola sprvu exotická, mimo našej krajiny bola takmer neznáma.
Renomované európske festivaly a organizátori hudobných podujatí v zahraničí to rýchlo zistili, avšak stáli iba o súbory využívajúce dobové nástroje.
Zásadné zmeny prišli spoločne s pádom režimu: „V októbri 1989 sme vymenili inštrumentárium a v novembri už bol prvý koncert v Tatrách. Hneď v januári 1990 prišlo kúzelné pozvanie do Madridu a my nadšenci sme na rukách v lietadle niesli čembalino. Chceli sme čo najrýchlejšie dobehnúť svet. Bolo to veľmi zaväzujúce a zároveň riskantné, mali sme málo skúseností a už sme vystupovali napríklad vo Versailles. Ale asi sme to nerobili zle, keď sme za nahrávku Muffata dostali cenu Diapason d´Or, ktorú v tom čase na Slovenku nikto nemal.“
Umelecký šéf súboru spomína, že ešte v januári 2005 mali pozvanie na veľké stredoeurópske turné s francúzskym zborom z Nantes, no k tomu už, žiaľ, nedošlo. Musica aeterna, podobne ako Moyzesovo kvarteto, v Slovenskej filharmónii skončila. Oficiálnym dôvodom bolo šetrenie. „Žiaľ, udalosti, ktoré prišli ako blesk z jasného neba, nás pribrzdili. Slušne sme dohrali sezónu, hoci sme sa cítili dosť ohrození, vtedy sme nemali veľmi iné možnosti ako tolerantne a zodpovedne pokračovať v dohodnutých vystúpeniach. Vzhľadom na to, ako to bolo nastavené kultúrno-politicky - či subjektívne, alebo objektívne, sa javila minimálna šanca na reparát v Slovenskej filharmónii. To, čo bolo deklarované, že takýto model neexistuje nikde vo svete, boli len polopravdy. Paradoxne nám však teraz filharmónia vyšla v ústrety s tým, že v jej priestoroch môžeme nacvičiť a uskutočniť výročný koncert. Za to jej patrí vďaka.“
Času je málo, no aktivít veľa
Dnes Musica aeterna funguje na báze občianskeho združenia a grantových projektov. Jej šéf tvrdí, že je škoda, keď skončí akýkoľvek profesionálny súbor, pretože profesionalita spočíva v tom, že "máme podmienky, môžeme nerušene pracovať, študovať a napredovať: Vytvárať podmienky je jedna z našich základných povinností voči mladej generácii, na to nikdy nezabúdajme."
Dobrá úroveň sa dá dosiahnuť len pravidelným skúšaním, štúdiom literatúry a koncertovaním. Toto nie je možné, ak sa hudobníci vidia napríklad raz za mesiac. Dnes navyše prichádza otázka prirodzenej generačnej obmeny obsadenia: „Tento súbor potrebuje revitalizáciu, v poslednom čase zamestnávam čoraz viac mladých hudobníkov, budem vďačný, ak našu päťdesiatku už prídem oslavovať ako poslucháč,“ dodáva so smiechom Peter Zajíček.
Hansi Albrecht neďaleko svojho domu na Kapitulskej ulici.
V najbližšom čase má Musica aeterna niekoľko pozvánok do zahraničia. Chce tam prezentovať aj starú hudbu súvisiacu s Bratislavou. Ide o nový projekt s novým zvukom vtedajšej doby, s dvomi klarinetmi a dvomi hornami, z ktorého by mala vzniknúť aj nahrávka, v pláne je aj ďalší album.
„Možno sa ešte pokúsime do konca roka vydať best of Musica aeterna, pozbierame nahrávky a urobíme prierez, ako sme sa vyvíjali, čo všetko sme povyvádzali. Všetko závisí od času a financií. Mnohí máme rôzne zamestnania a, žiaľ, času na Musicu aeternu zostáva len málo, len po večeroch alebo po telefónoch,“ vraví agilný šéf, ktorý nepatrí medzi typy, ktoré by rezignovali.
„Ale aktivita žije, ten duch v nás stále je, žila, ktorou sme zaštepení od tých čias čo sme začali pracovať s Hansim, je horúca a vitálna. Nie je závislá od rozhodnutí iných, je nezávislá. Vieme zároveň, že sloboda je veľmi drahá. Naučili sme sa, ako krásne sa dá žiť so starou hudbou, od toho sa nedá len tak ľahko odstrihnúť. Do konca roka v Pálffyho paláci chystáme ešte štyri komorné koncerty v rámci cyklu Stará hudba. Najviac sa však teším na návrat domov na Kapitulskú. Prosím, pomôže nám ešte niekto?,“ pýta sa Peter Zajíček.
