V rozhovore s autorom, ktorý bol uverejnený v bulletine tohto predstavenia padla otázka: „Čo je Das Ding (To)?“. Philipp Löhle odpovedal stručne: „To je to, čo to je.“ O čo teda vlastne ide?
Bavlnená globalizácia
Dej sa skladá z viacerých príbehov. Na úvod stretávame sa s mužom, ktorý ako prvý oboplával svet z potreby objaviť novú lacnejšiu cestu k ostrovom korenia, neskôr s „obyčajným“ človekom, ktorý sa náhodne stal známym umelcom, jeho sestrou a žiarlivým manželom, Afričanmi, Číňanmi i so Švajčiarom.
„Je veľmi náročné určiť jadro príbehu,“ tvrdí dramatik. Zrejme však ide práve o to sledovať, ako je v komplikovanej spleti ľudských osudov ukrytý jednoduchý zákon akcie a reakcie. Löhle sa zameriava na medzinárodný obchod a problém globalizácie cez púť semienka bavlny naprieč zemeguľou od zberu v Afrike až po vznik trička.
Preto sa teda v inscenácii, ktorú zrežírovala Alena Lelková, nebolo ľahké upriamiť na vybranú líniu príbehu. Naopak, bolo to veľmi namáhavé, ba až nemožné – dialógy prislúchajúce istej situácii sa často strácali v prúde reči, situácie sa zase menili veľmi rýchlo a napohľad na seba nenadväzovali. Skladačka sa napokon začala zaujímavo spájať, ale až takmer v závere.
V Lelkovej koncepcii sa zlievali nielen časové roviny (čo však vychádzalo z textu a dalo by sa povedať, že išlo o zámer), ale nemenilo sa ani miesto akcie, ostal len jeden ohraničený priestor pohltený v sterilnej bielej farbe. Dramatický dej dynamizoval veľký drevený objekt, na ktorý treba vyliezť rebríkom. Pomohol hereckému konaniu na scéne i väčšej kreativite pri tvorbe mizanscén.
Funkčnosť jednotlivých prvkov scénografie bola výrazne podmienená hereckou akciou (drevené kolíky ožijú ako polica, ázijské paličky atď.). Tlak vytváraný neustálym pohybom, rýchlosťou zmeny času, miesta, situácie aj postáv, však herci zvládli veľmi dobre.
Improvizácie aj humor
Mnohé improvizácie vnášali do inscenácie spontánnu dávku humoru. Treba vyzdvihnúť najmä Martina Meľa a Ludwiga Bagina, ktorí sa museli popasovať s niekoľkými parodickými postavami aj s imitáciami niekoľkých jazykov.
Ľubomír Bukový sa typovo hodí na introvertnejšie, menej excentrické postavy, preto v úlohe Patricka, ktorý sa nevie brániť tlaku médií, pôsobil veľmi prirodzene. Vynikol aj Ján Dobrík ako neurotický žiarlivý manžel, hoci občas príliš skĺzaval do afektu. Katrin, ktorá sa zdá najtragickejšou postavou, v podaní Réky Gombár Derszi akoby potichu preplávala inscenáciou, pôsobila ako krehké žieňa plné veľkých vášní.
Hra je bohatá na témy, občas priveľmi náročne prepletené, ale závažné. Vďaka očisťujúcemu smiechu dovoľuje slobodnejšie porozmýšľať čo je to, čo nás všetkých v globalizovanom svete spája a rozdeľuje.
Autor: Jana Hlodáková
