Pred dvoma rokmi vydal František Mikloško knihu Desať spravodlivých. Zbierka textov Znamenia čias na ňu voľne nadväzuje a je ďalším autorovým príspevkom k budovaniu kontinuity a pamäti „na tomto kúsku zeme, kde žijeme“.
Písal sa 25. september 1981 a na Obvodnom súde 2 v Bratislave práve vyniesli rozsudok nad občanom Güntherom Matejom Rompfom, ktorý bol obžalovaný z toho, že „cieľavedome združoval okolo seba maloleté deti cigánskeho pôvodu a krivil ich myslenie náboženskou ideológiou“. Dostal dva roky nepodmienečne a počas čítania rozsudku bol zo súdnej miestnosti vykázaný jeden z prítomných, ktorý vyhlásil, že tento súd je začiatkom nových päťdesiatych rokov.
Aktér i kronikár
Príbehom „uja Maťa“, ktorému po odvolaní nakoniec znížili trest na osem mesiacov, sa začína kniha Františka Mikloška Znamenia čias (Hlbiny 2013). Bývalý katolícky disident a ponovembrový politik (on bol tým vykázaným zo súdnej siene) ju zostavil z chronologického výberu svojich textov z rokov 1982 až 2012, do pádu komunizmu publikovaných len v samizdate.
„V mnohých článkoch som sa usiloval klásť si v prežívanej chvíli otázku, či a ako sa v nej črtá aj naša budúcnosť. Bolo to často hľadanie znamení čias, ktoré sa nám prihovárali alebo boli pre nás výzvou,“ uvádza autor svoju knihu. Skromne vraví o „hľadaní znamení čias“, no často bol on nielen účastníkom, aktérom takýchto zlomových chvíľ (za všetky spomeňme Velehrad či sviečkovú manifestáciu), ale aj priamo ich organizátorom.
A tiež neoceniteľným kronikárom, a nie iba udalostí, veď v textoch reflektoval aj širšie etické, politické a duchovné témy, diskutované v katolíckom disente. „V poslednom čase,“ píše na jar roku 1989, „sa znova hovorí o jednej Európe, o európskom dome. Najmä národy východnej Európy si znova začínajú hľadať svoje miesto na tomto kontinente. V celom tom procese sa ani Slovensko nebude môcť tomuto pohybu vyhnúť.“
Samizdat v uránovej bani
Vzácne sú však aj málo známe fakty, ako napríklad ten, že prvý slovenský samizdat vznikol v jáchymovskom lágri v polovici päťdesiatych rokov. Vydávala ho skupina internovaných Slovákov, bol písaný ručne v dvoch exemplároch a podarilo sa vydať desať čísiel, ukrývaných v opustenej šachte uránových baní. Mikloško cituje aj spomienku istého teológa na ich jáchymovského táborového politruka a jeho okrídlený výrok: „Keď padne USA, padne aj Amerika, to vám hovorím ako zástupca človečenstva.“
František Mikloško svoje texty pod rôznymi značkami a či pseudonymami Ján Fruga alebo Marek Bohúň uverejňoval v Altamire, Fragmente K, Bratislavských listoch, ale najmä v periodiku Náboženstvo a súčasnosť, ktoré sám v roku 1982 spoluzakladal a dlho bol jeho redaktorom.
Článok na rozlúčku do posledného čísla tohto časopisu, ktorý už písal a podpísal ako predseda slovenského parlamentu, je svedectvom Mikloškovej politickej a životnej skúsenosti, pokory i predvídavosti. „Jestvuje tu akási podobnosť medzi situáciou, keď sme zakladali tento časopis a dnešnou situáciou.“ V oboch prípadoch išlo totiž o cestu neznámu a nebezpečnú, ale zmysluplnú. Kým tieto tri prívlastky pri vydávaní samizdatu boli zrejmé, Mikloško si aj pri novembrovej eufórii uvedomoval, že „nikdy sme nežili v slobode, a teda kráčame do neznáma“, čo prináša aj nebezpečenstvo, že túto slobodu “nenaplníme tým, čo sa od nás očakáva“.
Úlohy bývalých disidentov
Nádejou i povinnosťou bola a je aj v tomto prípade zmysluplnosť novej, hoci ťažkej cesty, pretože sloboda a život v nej je najväčším darom. Toto presvedčenie nachádzame v každom z textov, či sa týka zdravíc i nekrológov, pohľadov do slovenských dejín, aktuálnych otázok cirkvi či domácich a zahraničnopolitických polemík.
Konzistentnosť myslenia a postojov zákonite privádza Mikloška aj k formulovaniu úlohy, ktorú „by sme ako bývalí disidenti mali splniť“. Tou je jednak zachránenie pretrhnutej kontinuity, teda vydanie všetkého hodnotného, čo za komunizmu vzniklo a nemohlo byť publikované, ako aj zaznamenanie všetkých našich neduhov a zločinov spáchaných počas vojny, pri vysídľovaní Nemcov a Maďarov a potom za komunizmu.
Z chronologického radenia článkov je jasné, že príde rad aj na jedno veľké „splnenie úlohy“, ktorou bola dvojdielna publikácia Zločiny komunizmu na Slovensku 1948 - 1989. Je príznačné, že v dotyčnom texte Mikloško len v poznámke pod čiarou „priznáva“ svoje spoluautorstvo s Gabrielou a Petrom Smolíkovcami a už vôbec sa neobťažuje pochváliť, že tento monumentálny edičný čin získal pred dvanástimi rokmi Cenu Dominika Tatarku.
