Divadelná Nitra je tento rok takmer celá venovaná rozpomínaniu sa na zločiny generácie našich otcov a dedov.
Mali byť najnovšie dejiny súčasťou hodín dejepisu alebo skôr občianskej náuky? Prečo je historická pamäť taká odlišná od rodinných prípadových štúdií a čo to narobí s morálkou spoločnosti? Sú to hlavne bývalí komunisti, ktorí korumpujú súčasnú spoločnosť? Prebehla u nás vôbec nejaká dekomunizácia, tak ako sa v Nemecku snažili o denacifikáciu?
Mučiace hry
Aj takého otázky padali na zaujímavej debate organizovanej festivalom Divadelná Nitra, ktorá sa pretiahla do neskorého nedeľného večera. Ako zdôraznil psychiater Péter Hunčík, proces očisťovania našej spoločnosti je náročný už preto, že sám mozog vzdoruje pripomínaniu si negatívnych zážitkov a že sme všetci do väčšej či menšej miery na totalitných minulých režimoch participovali.
Séria medzinárodných produkcií, ktoré festival inicioval v rámci cyklu Paralelné životy, začala rozkrývať tieto témy aj divadelným spôsobom. Robiť svetové premiéry v rámci festivalu je atraktívna, ale zároveň aj riskantná záležitosť – výsledok projektov sa len ťažko odhaduje dopredu.
Veľkým zážitkom bola dokumentárna opera Toufar z pražského Národného divadla. Jej témou bolo umučenie kňaza z dedinky Číhošť, za to, že sa podľa ŠtB pokúšal v roku 1949 zinscenovať zázrak. Počas vianočnej omše sa mu totiž za chrbtom pohol kríž. Komunistická moc tento prípad pochopila ako príležitosť zdiskreditovať cirkev, despotická moc kňaza potom fyzicky zomlela.
Pomsta Gottwaldovi
Skladateľ Aleš Březina v roku 2008 napísal podobné dielo o procese s Miladou Horákovou. „Ani som netúžil byť výrazne iný, každý tvorca má svoj rukopis,“ vyjadril sa autor k možnému porovnávaniu s dielom Zítra se bude. Rozdiely sú hlavne v hudbe, pri Toufarovi sa skladateľ inšpiroval hlavne ranobarokovou operou a cirkevnými nápevmi. Historizujúce je aj využitie kontratenora, predstaviteľ Toufara Jan Mikušek spieva sopránom, čo pôsobilo veľmi dojímavo predovšetkým v scéne mučenia.
Březina si z materiálov Ústavu pre štúdium totalitných režimov zostavil scenár sám, príbeh nevnímal jednofarebne, pripomenul aj to, že kňaz bol medzi mlynskými kameňmi dvoch inštitúcií, ktoré majú dlhý register mučenia. V librete sa opakuje aj to, že Josef Toufar sprvoti vôbec nebol hrdinom a že na nátlak komunistov podporu katolíckej akcie odvolal.
Silným momentom celej inscenácie bolo účinkovanie 88-ročnej Sone Červenej, ktorá stvárnenie Klementa Gottwalda považovala sa svoju osobnú pomstu za zabitie jej najbližších rodinných príslušníkov.
Komorná opera, pri ktorej diváci sedia v kostolných či súdnych laviciach, ponúkla emočnú katarziu veľmi jemnými spôsobmi. Peter Zelenka k materiálu pristúpil pokorne, bez veľkých režijných gest. Na otázku zázraku si musí odpovedať každý sám, v kostole sa niečo stalo, ale prípad neuzavrela ani sama cirkev. Len ŠtB vyťažila z prípadu, čo mohla – podarilo sa jej vyhnať pápežského nuncia z krajiny.
