New Kids on the Block, Backstreet Boys či - božechráň - Lunetic sú minulosťou. Chlapčenská kapela 21. storočia sa musí prezentovať inak.
Neboli to Beatles ani Rolling Stones. Historicky prvý debut britskej kapely na vrchole amerického hudobného rebríčka dostal boyband One Direction.
Že ten názov počujete prvýkrát? Aj to patrí k fenoménu živenému sociálnymi sieťami. Sláva tejto chlapčenskej kapely za tri roky rástla tempom, aké staršie generácie nemuseli registrovať.
Pol miliardy kliknutí
Nie sú to len koncertné zábery pobláznených fanúšičiek, čím pätica sladkých chlapcov pripomína beatlemániu. One Direction sú populárni na celej planéte, dievčatá nad nimi omdlievajú v Európe, USA, Mexiku, či v Japonsku.
Videoklip k pesničke What Makes You Beautiful (Čo ťa robí úžasnou) sa na YouTube blíži k pol miliarde pozretí. Na sociálnej sieti Twitter kapelu sleduje dvadsať miliónov ľudí, mnohí sa pridali pred vydaním prvej nahrávky.
Teraz je na ceste ich tretí album a v kinách aj celovečerný dokument. Režisér filmu One Direction: This Is Us si želal čo najviac intímny a prirodzený portrét piatich mladých ľudí, ktorí tvrdo pracujú a zarábajú peniaze. Vydal sa s nimi na turné a prístup si vynútil kamkoľvek do zákulisia vrátane toalety.
„Viem, že ma milujú. Aj keď si uvedomujem, že ma vôbec nepoznajú,“ vyznáva sa v dokumente fanúšička. Jedna z masy „directioners“, ktorých idolom je Niall Horan, Zayn Malik, Liam Payne, Harry Styles, Louis Tomlinson, či celá pätica.
Samozrejme - z pozície každého, kto už má pubertu za sebou, je veľmi jednoduché vysmievať sa z bláznivého (u nás a v Česku na Facebooku minimálne dvestotisíchlavého) publika, ktoré sa na internete kolektívne rozplýva nad zábermi miláčikov, do nemoty ich lajkuje, komentuje srdiečkami a vrúcnymi vyznaniami („Hazzoušek!“).
Boybandom či girlbandom ani väčšina serióznych hudobných médií nevenuje pozornosť. Vidia v nich odpadovú produkciu, v lepšom prípade číry produkt marketingu, čo balamutí tínedžerov a z vreciek ich rodičov vyťahuje peniaze.
Zložitá puberta
Je tu však aj iný pohľad. Tínedžerské kapely, z ktorých časom fanúšičky vyrastú, sú súčasťou dospievania a v ich svete majú svoju funkciu. V časopise Respekt ich český publicista Pavel Turek prirovnal k akýmsi sprievodcom zložitou pubertou.
Interpreti z boybandov pomáhajú v dospievaní dievčatám, ktoré časom dozrievajú a potom ich odkladajú, ako odrastené deti dajú časom bokom hračky a detské knižky. Dovtedy je chlapčenský idol v epicentre dievčenského vesmíru – čo platí aj opačne.
Poslucháčka je tá, ku ktorej smerujú vyznania z pesničiek, jej dávajú istotu, sebavedomie a pocit, že bozky patria práve jej. A to všetko sa deje demokraticky, bez ohľadu na to, aká v skutočnosti je – krásavica, menej pekná, v kolektíve obľúbená, alebo outsiderka triedy.
To všetko je pri snívaní s hudbou v ušiach vedľajšie a nepodstatné. „Prečo počúvam One Direction? Pretože spievajú o tom, čo by som chcela počuť od chlapcov, ale žiadny mi to nepovie,“ vystihla to fanúšička v dokumente.
The Osmonds.
Kráľ boybandov za mrežami
Boybandy, girlbandy či sóloví interpreti, ako sú dnes Justin Bieber a Katy Perry sú legitímnou súčasťou hudobného biznisu. No história fenoménu závisí aj od toho, ako si boyband zadefinujete. Niektorí sem zaraďujú raných Beatles, Monkees či The Jackson Five, kde začínal aj kráľ popu Michael Jackson.
Osemdesiatym rokom vládli americkí New Kids on the Block a úspech pätice vzápätí vyvolal celú vlnu klonov. Ich zlaté časy prišli po roku 1997, keď kapely Backstreet Boys,´N Sync či Hanson ovládli hudobný trh v USA.
Muž, ktorý toho vie o boybandoch zrejme najviac, sa volá Lou Pearlman. Americký producent a manažér založil za radom Backstreet Boys (1993),´N Sync (1995), O-Town (2000) a US5 (2005). Každá z týchto zostáv mala úspech.
Mohol by o tom rozprávať sám ich stvoriteľ, keby bol v nálade, čo nie je veľmi pravdepodobné, pretože je vo väzení. Zatkli ho na úteku pred piatimi rokmi a súd mu vymeral dvadsaťpäť rokov.
Pearlman podľa neho rozbehol masívne podvody na princípe pyramídovej hry a pripravil investorov o sumu tristo miliónov dolárov, navyše spreneveril peniaze svojich zverencov, tí ho za to žalujú.
Cvičené hudobné opice
Lenže ak si odmyslíme postavu podvodníka, môžeme vidieť, že biznis model, ktorý Pearlman zaviedol, sa osvedčil a funguje. Vznikne v hlave producenta, ktorý členov obsadzuje konkurzom.
Tí väčšinou účinkujú ako speváci, málokedy obsluhujú nástroje. Pesničky sú jednoduché, chytľavé a skladá ich niekto iný, nie členovia kapely. Výzor a oblečenie sú dôležité aspoň tak ako sama hudba. Boyband máva optimálne štyri - päť členov (výnimkou je Japonsko a tamojšie mnohočlenné hudobnícke klany), každý člen sa od ostatných odlišuje výzorom i osobnosťou. Tá je presne nadizajnovaná a podávaná v médiách.
Práve pestrosť zostavy s jedným blondínom a druhým tmavším, kde je jeden chlapec „plachý“, druhý „športovec“ a tretí „drsniak“, dáva možnosť podchytiť najširšie publikum. A dievčatám vybrať si favorita, nech sa môžu prekárať, ktorý z nich je krajší.
Mimochodom, tento trik reklama pozná oddávna. Už v medzivojnovom Československu spisovateľ Jaroslav Foglar podobne skladal pre svoje komiksy chlapčenský klub Rýchlych šípov – dokonalý boyband, keby boli živí a spievali.
K zvrátenej dokonalosti doviedli koncept boybandu v Japonsku a Južnej Kórei.
Planéta hľadá superstar
Blesková sláva One Direction na celom svete sa dá prirovnať len k epidémiám vírusových videí na internete. Nevznikli úplne umelo – každý z členov pred troma rokmi samostatne súťažil v britskej talentovej šou X Factor podobnej šou Slovensko hľadá Superstar.
Sólovo síce neprerazili, ale postúpili do užšieho výberu. Na nápad porotcu sa dali dohromady, aby to vyskúšali v kategórii skupina, a tam to fungovalo. Ani ľudia z brandže nezažili, aby sa po prvom vystúpení pred štúdiom začali hromadiť fanúšičky.
Potom to išlo rýchlo. Podpísali zmluvu s firmou Sony, ohromení sledovali, ako rastie ich twitterové konto. Nákaza z Británie preskočila do USA a potom do celého sveta. Stačilo niekoľko mesiacov. „Sociálne siete sú nové rádio súčasnosti, globálnejšie než čokoľvek predtým,“ vraví šéf Syco Entertainment, súčasti firmy Sony.
Rýchly vzostup interpretov zaujal aj režiséra dokumentov Morgana Spurlocka. „Títo chlapci sa stali takí úspešní za taký krátky čas – prečo? Čo ich robí zvláštnejšími než väčšinu iných ľudí?“ zdôvodnil plán nakrúcať o boybande, ktorý bol podľa mnohých veľkým prekvapením.
Americký dokumentarista Morgan Spurlock.
Filmár a aktivista
V doterajšej tvorbe sa Spurlock vyfarbil ako aktivista, hlasný kritik komercie a konzumného spôsobu života. V dokumente Super Size Me (2004) sa tridsať dní stravoval výlučne v sieti McDonald, aby si na vlastnej koži overil, či je strava vo fastfoodoch určená na dlhodobú konzumáciu.
Skončil ťažší o jedenásť kilogramov, s nebezpečne vysokou hladinou cholesterolu a takmer impotentný, za film však získal nomináciu na Oscara. V dokumente Greatest movie ever sold sledoval fenomén product placementu, ako sa vo svete filmovej produkcie nazýva reklama ukrytá vo filmoch. Dokument bol zaujímavý tým, že bol sám financovaný metódou skrytej reklamy a sledoval úsilie režiséra získať príspevky od sponzorských firiem.
Mnohí preto nerozumeli správe, že Morgan Spurlock pripravuje portrét momentálne najslávnejšieho boybandu planéty. Vyznelo akoby sa aktivista zapredal diablovi komercie a prestúpil na stranu nepriateľa.
V skutočnosti tento projekt úplne logicky pasuje do tvorby provokatéra. Spurlock predtým pre MTV vymyslel reláciu I Bet You Will založenú na tom, čo sú ľudia ochotní podstúpiť za peniaze (napríklad zjesť pohár majonézy a vyhrať 235 dolárov).
Šou na podobnom základe 30 Days (30 dní) ukázala súťažiacich, ktorí sa podujali stráviť mesica v prostredí, ku ktorému cítia odpor (ako keď sa divák - zarytý homofób nasťahoval do domácnosti homosexuálov).
Z tohto pohľadu je Spurlockov dokument len ďalším príkladom sebazaprenia a experimentu, čo všetko vydrží filmár pri nakrúcaní, a jeho publikum v kine.
Fanúčišky Harryho Stylesa z One Direction sľubujú idolu manželstvo - keď dosiahnu plnoletosť.
Boyband, ktorý je cool
A výsledok vôbec nie je zlý. Dokument je oficiálny a autorizovaný, ale nie je servilný. Kritici ho prirovnali k filmu A Hard Day´s Night zo šesťdesiatych rokov, póza, do ktorej sa One Direction štylizujú, pripomína Beatles.
Pôsobia inteligentnejšie ako ich pesničky, na turné sa neustále zabávajú, navzájom sa doberajú absurdným britským humorom. A k tomu sa tvária, akoby ich vlastná sláva priviedla do pomykova. Takéto „vypadnutie z úlohy“ je súčasťou ľudského imidžu kapely, ktorej členovia na tlak zvonka reagujú tak, že sa medzi sebou zomknú a pri práci si užívajú chémiu medzi kamarátmi.
No nielen to ich odlišuje od typických boybandov deväťdesiatych rokov. Nechcú pôsobiť ako cvičené opice v módnych handrách. Vedome pracujú s rockovou históriou a rockový drive má aj ich hudba.
Boyband 21. storočia musí prezentovať lepší vkus a uvoľnenosť. „Keď mi niekto vyčíta, že spievam v podradnom boybande, odpovedám – áno, ale v boybande, ktorý je cool,“ vraví jeden z nich.
New Kids on the Block.
Dočasná záležitosť
Kritici a odporcovia (po novom „hateri“) boybandov majú v ruke jeden tromf. Môžu sa utešovať, že sláva každej tínedžerskej hviezdy skôr či neskôr pominie.
Nedokáže prekračovať generačné bariéry a v okamihu, keď publikum odrastie, zo scény spravidla odchádza aj kapela. Nie že by s týmto interpreti neskúšali bojovať. Stalo sa, že z boybandu vyrástol stabilne populárny interpret (Justin Timberlake z ´N Sync), a mnohé z nich sa na scénu vrátili.
Ako zrelý „man band“ pripravili comebacky zostavy Take That (2005), Boyzone (2007), New Kids on the Block (2008), unikátom je NKOTBSB, superboyband z boybandov dvoch generácií (New Kids in the Block a Backstreet Boys).
Tie môžu byť samozrejme načas úspešné aj vďaka nostalgii ich poslucháčov, no vývoj je medzičasom inde. Teraz pri One Direction.
