Do našich kín tento týždeň prichádza skvele nakrútený film, v ktorom žiari dvojica George Clooney a Sandra Bullocková.
Okolo Zeme dnes krúži 12-tisíc objektov vytvorených človekom.
V roku 1978 formuloval pracovník vesmírneho centra v Houstone Donald J. Kessler teóriu, podľa ktorej sa družice, ich zvyšky a vesmírny odpad na obežnej dráhe Zeme môžu navzájom zrážať a ničiť v apokalyptickej reťazovej reakcii.
Dnes ju voláme Kesslerov syndróm.
A skutočne, po zrážke družíc Kosmos 2251 a Iridium 10. februára 2009 zostalo na ich obežnej dráhe vyše dvetisíc nebezpečných úlomkov väčších ako desať centimetrov.
Udalosť, ale aj jej metaforická mnohovýznamovosť a podoba s osudmi inšpirovali mexického filmára Alfonsa Cuaróna.
Realistická sci-fi dráma
Film s maximom vedy a len minimom fikcie sa odohráva v súčasnosti. Vesmírny odpad zlikviduje americký raketoplán. Prežijú len ostrieľaný astronaut Kovalsky (George Clooney) a mladá vedkyňa Ryan Stone (Sandra Bullock), ktorá je na prvej misii.
V momente katastrofy vo voľnom vesmíre opravovali Hubblov teleskop. Zostali tam – bez spojenia, bez možnej pomoci, len s obmedzeným množstvom energie i kyslíka. A zistili, že šancu na prežitie má iba jeden z nich.
Príbeh ani akcia tu nie sú prvoradé. Dej sa uberá priamo vpred bez prekvapivých zvratov. Dôležitejšie sú postavy a najmä ich vývoj. Vlastne to nie je vedecká fantastika, ale komorná psychologická dráma zo života astronautov.
Hoci podstatná časť ťarchy leží na hercoch, skafandre, stiesnené priestory vesmírnych staníc a imitácia beztiažového stavu im tradičné herectvo znemožňujú. Sandra Bullock však veľmi podmanivo stvárňuje mladú ženu, neskúsenú astronautku.
Puntičkárski minimalisti
No Gravitáciu nerobia majstrovským filmom ani príbeh, ani herecké výkony, ale štýl, spôsob, akým je vyrozprávaná.
Cuarón opäť potvrdil, že je majstrovský rozprávač. Pre diváka je radosť a pôžitok sledovať jeho obsahovo i formálne minimalistické (a pri tom zároveň puntičkárske) rozprávanie, členené do dlhých záberov.
Kamera Emmanuela Lubezkiho navodzuje dojem bezprostredného, priameho svedectva, prenáša nás na miesto činu. V dlhých, často akoby reportážnych záberoch s minimom strihov nám dáva precítiť studený majestát aj hrozbu vesmíru.
Ilúzia je umocnená stereoskopickým obrazom. Ťažko možno uveriť, že rozhodnutie previesť obraz do 3D padlo až po nakrúcaní a scény neboli vopred koncipované ako trojrozmerné. Práca s tretím rozmerom je koncepčná a účelná ako celý film.
Napriek všetkému môžu niektorým nenáročným divákom chýbať tradičné sci-fi atrakcie – a tým náročným zasa prekážať melodramatické ladenie, klišé, nepravdepodobné, logike aj fyzike odporujúce momenty.
Ten, komu sa Gravitácia zapáči, sa však určite neuspokojí len s jedným pozretím si tohto filmu.
