Mladí herci toho o živote ešte veľa nevedia, ale iskra v očiach, talent a disciplína im dávajú šance dobre sa uchytiť. DOMINIKE KAVASCHOVEJ sa to darí od začiatku štúdia. Ako čerstvá absolventka má na konte divadelnú cenu Dosky ako objav roka. Keď sme si dohadovali stretnutie, pôsobila samozrejme, akoby rozdávala rozhovory každý deň. V koži mladučkej sympaťáčky s vážnou tvárou sa však ukrýva krehká herecká duša. Má toho ešte veľa pred sebou, no vie, že na javisku zo seba treba dať všetko.
Práve ste skončili školu, divadelní kritici zaradili vaše herecké výkony medzi najlepšie, rýchlo ste naskočili aj do televíznej produkcie. Nemáte pocit, že vaša herecká kariéra má až príliš rýchly spád?
Sama som dosť prekvapená. Veľmi som sa bála, čo bude po škole, ako to bude s mojím životom ďalej. A zrazu mám pocit, že sa ma životná zmena absolútne nedotýka. Necítim žiadny obrat, pokračujem v tom, čo mám rozbehnuté - predstavenia v divadlách, nakrúcanie v televízii. Som nabitá dobrou energiou, lebo vidím, že to, čo robím, má význam, a nájdu sa ľudia, čo vedia oceniť predovšetkým moju prácu v divadle.
Školská inscenácia Fajčiarky a spasiteľky, za ktorú vás nominovali na Dosky v dvoch kategóriách, sa vydarila, dokonca ju ide prevziať bratislavské divadlo Astorka. Ako sa na nej pracovalo?
Robil ju s nami absolventmi skúsený režisér Marián Amsler. Popri spolužiakoch, budúcich režiséroch, ktorí s nami študujú školské inscenácie, to bol zrazu človek, pred ktorým sme mali oveľa väčší rešpekt. Na druhej strane dosiahol, že sme sa vedeli úplne uvoľniť, skúšky boli veľmi hravé, na každú sme sa tešili. Mohli sme sa na nich doslova vyblázniť, vymýšľali sme rôzne hry, spievali, tancovali. Prvé dialógy sme robili tak, že sme sa všetky tri držali tuho dokopy, nemohli sme sa pustiť, až sme sa váľali po zemi. Boli to cvičenia potrebné na to, aby sme sa zocelili a lepšie sa spoznali nielen s režisérom, ale aj samy medzi sebou. Vzťahy boli zrazu plnšie, hodnotnejšie.
Hra súčasnej českej autorky je inšpirovaná Čechovovými Troma sestrami. Ako ste sa zžili s postavou dnešnej Máše?
Dokázala som sa s ňou úplne prepojiť. No najprv sme naše postavy s režisérom veľa rozoberali, čítali. V konečnom dôsledku vzniká postava aj tak až v generálkovom týždni. Vtedy ju herec nanovo objavuje, zisťuje, čo v nej naozaj funguje tak, ako ju dovtedy študoval. V hre ide o príbeh troch žien, ktoré svoje problémy schovávajú do škatuľky s cigaretami. Sú inteligentné, múdre, sčítané, vtipné, majú však rozdielne predstavy o živote, sú neschopné konať, nedokážu nadviazať kontakt s normálnym mužom, svoje frustrácie riešia v bizarných situáciách cez alkohol, cigarety či dokonca rôzne kurzy. Je to geniálne napísaná hra.
Ste takou Mášou aj v skutočnom živote?
Asi na päťdesiat percent. Mám s ňou nejaké spoločné črty a niektoré názory. Napríklad v mnohých veciach som nerozhodná a impulzívna alebo podobne dravá, v tom dobrom slova zmysle. Máša je niekedy introvertka, inokedy naopak exhibuje svojím správaním, je rozpoltená v tom, že nevie, čo chce od života a kam smeruje. Na druhej strane, určite nie som taká pesimistka ako ona. Je to postava, v ktorej sa, myslím, nájde kopec žien. Dokonca aj nejakí muži mi povedali, že sa v nej zbadali.
V inscenácii Fajčiarky a spasiteľky na motívy Čechovových Troch sestier
si zahrala jednu z troch sestier Mášu. S Irinou a Oľgou
nekompromisne debatujú o svadbe brata Andreja.
V inscenácii Vejár s Gabikou Dzúrikovou v Slovenskom národnom divadle.
Foto - Archív D.K,
Pred televíznou kamerou ste sa chytili. Išlo to ľahko?
Pravdupovediac, mala som s tým problém. V divadle som oveľa sebavedomejšia, viac si verím. Ale dá sa to pred kamerou naučiť. Možno by bolo fajn zaviesť na divadelnej fakulte hodiny herectva pred kamerou. Aj dabingu by sme sa mohli podučiť ešte skôr, než ho začneme robiť. Možno by potom odpadol problém s tým, že študentom počas školy musia takéto aktivity do istého času zakazovať.
Ako vás nakrúcanie zväzuje?
Zaberie mi dosť veľa času, ale divadlo je prvoradé. Sama si stanovujem, kedy môžem a kedy nie, a v televízii to rešpektujú. Mám zásadu, že dve hodiny pred predstavením musím skončiť. Potrebujem mať čas nielen na presun, ale aj na to, aby som sa uvoľnila, prepla na iné myšlienky.
Ako vyzerá nakrúcací deň?
Mám budík na pol piatu ráno. Začíname v ateliéroch na Trnavskej ceste, kam musím prísť, aby ma nalíčili, a potom ideme spolu autami do niektorého zo štúdií v Lozorne, Jablonovom, Stupave alebo v Plaveckom Štvrtku. Niekedy to vyzerá fakt zaujímavo, lebo nemáme čas ani sa poriadne najesť. Ide to veľmi rýchlo. Sú dni, keď nakrúcam 22 obrazov, čo je skoro 88 strán textu, ktoré sa musím naučiť zo dňa na deň naspamäť. Nakrúcam do piatej poobede v stálom nasadení a potom sa presúvam do divadla, kde v ešte väčšom nasadení musím odohrať predstavenie v divadle. Ale potom sú dni, keď mám celý deň voľno a je to úplne o. k., oddýchnem si.
Máte možnosť vstupovať do scenára, ovplyvniť jeho obsah, prípadne celkovú kvalitu pri výrobe seriálu?
Do veľkej miery. Tým, že sa scenáre musia písať veľmi rýchlo, často je v nich kopec replík, ktoré opravujeme spolu s režisérom, také kvetnaté výroky, ktoré tam vôbec nemusia byť. Aj sme na to párkrát doplatili, lebo sme na konci nakrúcania zistili, že celý diel má o desať minút menej, ako by mal mať, tak sme museli dokrúcať nové scény. Takže si na to dávame pozor. Ale stále upravujeme mnoho vecí. Zároveň sa stretávame s vedúcou scenáristov, ktorá vedie hlavnú linku našich postáv. S ňou diskutujeme, čo a ako bude ďalej, ako sa budú naše osudy vyvíjať.
Sú rôzne názory na to, ktorý seriál je lepší alebo horší, ako tento žáner na Slovensku hodnotíte vy?
Snažím sa nehodnotiť to. Beriem to ako svoju robotu, ktorú chcem robiť, a nie, že musím len pre peniaze. Nakrúcať čokoľvek ma veľmi baví. Je to minimalizované herectvo, musím si dať pozor na intonáciu, výraz tváre, ale inak ako v divadle. Má to čosi do seba, je to v niečom bližšie k normálnemu životu. Ale fakt je, že robiť divadlo ma baví oveľa viac. Tam cítim priame spojenie s divákom a dokážem mu vsugerovať emóciu, ktorou práve žijem. To, že ma divák vníma, že sa smeje, že je smutný vtedy, keď si to situácia vyžaduje, je veľmi silné. Žiť životom svojich postáv ma fascinuje, robí ma to šťastnou. Až po klaňačke často zistím, že mám rozbité kolená, cez predstavenie žiadnu bolesť ani pády necítim. Ako keby som na javisku bola skutočne niekým iným, všetok ostych ide nabok, je to zvláštna premena.
Ako mama malého Paľka v seriáli Chlapi neplačú. Foto - Markíza
Bolo herectvo vaším detským snom?
Vlastne áno. Ale najprv som chcela byť speváčkou. V základnej škole som sa potom sama prihlásila do dramatického krúžku, že vyskúšam aj herectvo. Veľmi ma to chytilo.
Ako vnímate staršiu hereckú generáciu, sú to vaše vzory? V čom vám cestu otvárajú a v čom naopak blokujú?
Mladých hercov je veľa. Mnohí sú šikovní a budovať si rešpekt tak, ako si ho drží napríklad Emília Vášáryová, nie je ľahké, navyše dnes sú celkom iné okolnosti. Páči sa mi, že starší herci majú dokonalejšiu techniku reči, že na ich prejave vidno precíznu prácu so všetkým, čo k herectvu patrí. Učili sa a pripravovali sa na svoju profesiu oveľa tvrdšie ako my dnes. Samozrejme, časy sa menia, a tým aj jazyk, prišla etapa nových výrazových prostriedkov v divadle.
Ako funguje technika herectva u mladého herca?
Neviem ako u iných, ale myslím si, že ja som úplne netechnický typ. Všetky techniky hlasu a reči, ktoré sme sa učili v škole, alebo navodzovanie emócie, nerobím technicky, ani mi to nikdy nešlo, zdalo sa mi, že som falošná. Samozrejme, technika môže hercovi veľmi pomôcť, ale som skôr intuitívny, emočný typ. To, čo hrám, chcem vnútri naozaj prežiť. Aj keď mi je niekedy po predstavení ťažko a som veľmi vyčerpaná, nemám svedomie, aby som poľavila. To by som sa sama za seba hanbila.
Vlaňajší absolventský ročník Emila Horvátha.
Čo vám herectvo dalo ako dieťaťu?
Bola som spočiatku veľmi hanblivá, nerada som vystupovala v čomkoľvek. No rodičia ma v tomto veľmi ovplyvňovali, rovnako ako moju sestru. Otec je muzikant, vždy dbal na to, aby sme boli v hudbe vzdelané, aby sme hrali na nástroje, aby sme spievali - sestra síce študuje psychológiu, ale krásne spieva. Mama zase vždy chcela byť herečkou, takže ma v túžbe byť na javisku veľmi podporovala. Všetky krúžky, do ktorých som chodila, mi veľa dali. Postupne som sa zbavila aj trémy.
Máte nemecké meno, akých ste mali predkov?
Naša rodina má nemecké korene, jeden z mojich predkov sa dokonca preslávil tým, že zostrojil prvý bicykel na Slovensku. Je vystavený v Kežmarku, odkiaľ pochádza môj dedko a aj môj otec sa tam narodil.
Prečo sa z mamy nestala herečka?
Jej sa to síce v živote nepodarilo, ale dodnes vedie dramatický krúžok a učí malé detičky. Povyhrávali kopec súťaží. Keď sa rozhodovalo o jej budúcnosti, moji starí rodičia sa stavali k herectvu s pochybnosťami – vraveli jej, načo by si tam chodila, budeš robiť ľuďom šaša? Herecký sen som jej splnila ja, z toho má asi veľkú radosť. Podporuje nás obe, mňa aj sestru. Vždy sa prídu pozrieť na premiéru do divadla. Aj seriál sledujú. Samozrejme, sú k svojmu dieťaťu nekritickí a iné ako pozitívne hodnotenie nehrozí (smiech).
A ako sa vidíte vy sama, napríklad na obrazovke?
Je mi to dosť nepríjemné, ale človek sa musí naučiť pozerať sa sám na seba a počúvať svoj hlas. Seriál je dobrá škola aj v tomto ohľade.
Odmietli ste už nejakú seriálovú úlohu?
Odmietla, keď mi ponúkali do Druhého dychu jednu z hlavných postáv. Nešla som aj pre vyťaženosť, aj som jednoducho nemala záujem podieľať sa na tom projekte. Nemusím byť všade za každú cenu. Na druhej strane, potrebujem niekde pracovať a aj si zarobiť.
Neláka vás ísť niekam do zahraničia?
Z cestovania mám traumu, necestujem rada. Ale do zahraničia ma to láka. Nie pre herectvo, skôr odísť, vypnúť, robiť chvíľu niečo iné a naučiť sa jazyk. Na druhej strane, neviem, či si to môžem dovoliť práve teraz, keď po škole začínam a celkom to ide. No napríklad jeden z mojich spolužiakov to tak urobil. Odišiel po škole až kdesi do Južnej Kórey robiť modela.
O rok mladšia sestra Janka je jej najbližším človekom.
Asi nepatríte medzi urozprávané typy. Ako na vás reaguje okolie? Vnímate napríklad prostredie divadla a televízie odlišne?
Podľa mňa sa tie prostredia po ľudskej stránke v ničom neodlišujú. Veľa záleží na mne - snažím sa mať dobrý vzťah a rozumieť si s ľuďmi, s ktorými pracujem. Príjemná atmosféra pre mňa veľa znamená.
Nakoľko sa vás dotýkajú problémy iných? Strážite si svoje naladenie?
Problémy si vypočujem, ale nepripúšťam si ich, skôr som typ človeka, ktorý sa vie obrniť. No nedám dopustiť na fyzické objatie, to je najlepší liek. Bola som tak vychovávaná – vždy sme boli taká objímajúca sa rodina a radi sa k sebe túlime. V Bratislave mi to trochu chýba. Často mám potrebu chytiť človeka za ruku, pohladkať ho, objať. No snažím sa vycítiť, kedy si to môžem dovoliť. Nie každý má rád dotyky.
Dominika Kavaschová (24)
1989 narodená v Košiciach, kde vyštudovala herecké konzervatórium
práve začala fungovať na voľnej nohe po skončení Vysokej školy múzických umení v Bratislave.
1 má o rok mladšiu sestru.
2 nominácie na divadelné ceny Dosky – ako objav roka a ako najlepšia herečka v hlavnej úlohe v inscenácii
Fajčiarky a spasiteľky, ktorú naštudovala s absolventským ročníkom v Divadle Lab.
3 divadlá, v ktorých momentálne hosťuje – Divadlo Aréna (Ráno po), SND (Vejár, predtým Herodes a Herodias, Zlatí chlapci, Tanec toreadorov), Divadlo Astorka (Fajčiarky a spasiteľky).
4 seriály, v ktorých doteraz účinkovala (Odsúdené, Ako som prežil, Dr. Ludsky, Chlapi neplačú).
