Prvá myšlienka pri novom ženskom mene na obálke románu Slepá mapa (Host, 2013) v tomto prípade klame. Alena Mornštajnová nie je ďalšou zo širokej skupiny mladých talentovaných debutantiek v súčasnej českej próze.
Prvotina autorky to síce je, ale k minulosti má táto dáma o čosi bližšie ako jej mladšie kolegyne. Nakoniec – je prirodzené, že v slepej mape sa lepšie ako mladí odvážlivci orientujú skúsenejší.
Hlavnými nositeľkami príbehu v tejto rodinnej ságe sú ženy. Sú svojské, nenápadné, ale i tvrdohlavé, realistky, bohaté na omyly a slabosti. Každá z nich vo vlastnej zbláznenej ére hľadá bezpečné miesto na mape sveta. Necestujú naprieč oceánmi, ale aj ich malé putovania vlasťou sa menia na dramatické príbehy.
„Obyčajné“ ženy, ktoré režim dobehol
Prvá z nich, Anna, ešte pred prvou svetovou vojnou odchádza napriek odporu rodičov s vyvoleným Antonínom do pohraničného mestečka v severných Čechách. Ďalším „áčkovým“ ženám v nasledujúcich generáciách vstupujú do osobných životov iné udalosti a dejinné komplikácie. Alžbeta uteká pred nemeckou armádou, ktorá „zachránila“ ohrozených príslušníkov národa v Sudetoch. Najmladšia z nich, Anežka, sa konfrontuje s eštebáckymi spôsobmi, emigráciou a skryto nebezpečnou normalizáciou.
Tieto ženy nie sú politicky angažované, nepatria k organizátorkám odboja, disidentkám ani k príslušníčkam dôležitých rodov. Ich životy sú také obyčajné, venujú sa šitiu oblekov alebo rehabilitáciám starých pacientov. Napriek ústupčivosti voči veľkým veciam, ktoré nemôžu ovplyvniť, ich režimy dobehnú a takmer dorazia.
Mornštajnovej ženské postavy nie sú veľmi emocionálne. Držia si odstup, málo rozprávajú a do vzťahov vstupujú – podozrivo podobne naprieč generáciami – pragmaticky.
Prerozprávanie historickej pamäti ženskou optikou má svoje kúzlo. Technika rozprávania v tomto románe však nie je veľmi kvalitná. Čitateľ sa kde-tu stráca. Vidí, že Mornštajnová neexperimentuje, preto nečaká žiadne nelogické prestrihy.
Nakoniec sa ich dočká – nie ako výsledku hravosti, ale nezvládnutej rozprávačskej vytrvalosti.
Únava z kartografie
Našťastie s pribúdajúcimi stranami sa autorka dostáva do formy. Niekedy sa snaží až veľmi. Románové postavy rozprávajú formálne, uhladene a príbehom ubližujú didaktické ambície. V niektorých chvíľach rozprávanie dostáva takmer žurnalistickú formu, až by sme čakali, že po pár stranách sa dostaneme po príbehu týždňa k športovému spravodajstvu.
Mapy minulosti sú nekonečné. Vždy ešte existuje priestor, aby ktosi nový v ich zákrutách spísal ďalšie príbehy. Či sa nám to páči, alebo nie, na rad prichádza únava. Máte tu nový druh spoločenskej korektnosti. Nie je dovolené byť nervózny z nekonečných návratov k vyháňaniu Nemcov (v českom prostredí), k holokaustu (v slovenskom spomínaní) či eštebáckym svinstvám (v spoločnom česko-slovenskom kontexte).
Únava je odpustiteľná. Hádam sa skončil čas povinných návratov do minulých máp. Zaujímavejšou výzvou je reflexia súčasníkov, v ktorej minulosť nebude potlačená ani bagatelizovaná, ale dostane aktualizovanú podobu a menej čierno-bieleho morálneho súdu.
Najzákladnejšie otázky – ako zostať ľudským, ako nestratiť tvár a hrdosť – sú (a je dobré si to občas pripomenúť!) nezávislé od režimov a zmätku v pohraničí.
