Divadelníci túžia dostať tak blízko skutočnosti ako je len možné, a to aj na úkor tradičných výrazových prostriedkov, s ktorými divadlo vie čarovať.
Fantázia , fikcia či katarzia boli oddávna zložkami divadla. Na Divadelnej Nitre sa tento rok stretla vzorka vzácne antiiluzívnych produkcií inscenovaných s minimálnou mierou výtvarnosti či artistnosti , v ktorých sa stierala hranica medzi umením a realitou. Ako ďaleko má či môže divadlo ísť v približovaní sa skutočnosti? Je lepšie, keď divákov dojíma, alebo keď ich šokuje či hnevá?
Známy francúzsky divadelný teoretik Patrice Pavis, ktorý sleduje festivalové predstavenia, včera na diskusii skonštatoval, že diváci boli v Nitre často tlačení prijať politické stanoviská. Etika je podľa neho v divadle dôležitá, sama o sebe však nestačí. Čistá dokumentárnosť je vhodnejšia na prednášku než do divadla. Na scéne nestačí len ukázať autentické príbehy či nehercov, aby sme v dušiach ľudí zanechali nejakú stopu. Nakoniec, to, čo sa tvári ako dokument môže byť aj nepravdivé, a naopak, fikcia môže prinášať silné pravdy o živote. Ako zdôraznil aj Pavis, už samotné radenie materiálov je istou manipuláciou a faktami.
Produkcia Prešernovho divadla z Kranju v Slovinsku bola jedna z tých, ktoré na podobné úvahy priamo provokovali. Režisér Oliver Frljič v nej rozprával príbeh 25 671 občanov, ktorí boli po vzniku samostatného Slovinska v roku 1991 vymazaní zo zoznamu občanov, a tým aj zbavení práv na legálnu prácu či bývanie. Išlo o „Južanov“, ľudí z Bosny, Rómov či príslušníkov iných etník, ktorí sa nepožiadali o občianstvo v novom štáte do stanoveného času. Napriek protestom slovinského ústavného súdu aj Európskej únie dodnes nie je vyriešená situácia vyše 15-tich tisícov z nich.
Divadelníci požiadali pred predstavením divákov o odovzdanie dokladov, aby im navodili pocit straty identity. Pod kožu sa dostávali nielen povedomými prejavmi národne orientovaných Slovincov, ktorí vysvetľovali, prečo si bránia krajinu pred cudzincami, ale aj výzvami na prejav solidarity konkrétnymi činmi – finančným príspevkom na odškodnenie, či súhlasom so zničením vlastných dokladov od novinárskeho preukazu až po občiansky, k čomu sa odhodlala asi desiatka divákov.
Herci nevedeli, čo môžu od publika očakávať, po prvýkrát sa totiž táto inscenácia - či skôr politický happening - odohrávala mimo krajiny bývalej Juhoslávie. Divák sa musel rozhodnúť, či verí hercom aj téme natoľko, že im zverí svoje peniaze či doklady, alebo to všetko bude považovať len za citové vydieranie či hru. Hraničné bolo aj zapojenie obetí do predstavenia, traja z vymazaných sa prišli na záver divákom ukázať, čím vyvolali len ďalšiu sadu otázok? Sú to skutočne poškodení či tiež len herci?
Aj dokumentárny projekt Môj spis a ja nemeckého režiséra Clemensa Bechtela priniesol na scénu deväť autentických výpovedí ľudí, ktorých poznačila Stasi. Medzi nimi bol aj jeden z tých, čo s nemeckou tajnou políciou spolupracoval. Bechtel sa vyjadril, že téma Stasi je stále tabu, hoci sa jej príslušníci z verejného života v Nemecku stratili. Pri príprave tejto inscenácie si ale trýznitelia aj týraní sadli do jedného kruhu a začali sa rozprávať o minulosti. Niekto spomínal, ako si staval lietadlo, aby preletel do západného Nemecka, iný, ako sa dal naverbovať na ochranu štátu pred imperialistami. Obe strany Stasi poznačila natoľko, že sa jej stále nevedia vo svojej mysli zbaviť. Pritom ako zaznelo na záver predstavenia, život bez nej nie je až takou zlou predstavou.
