Štefan Papčo robí sochy, ktoré diváka v galérii konfrontujú s mohutnými horskými masívmi, doráňanými rukami, pocitom pádu, vnútorným nepokojom aj radosťou lezca, čo dosiahne vrchol
Jeden z profesorov na vysokej škole mu to raz vraj povedal na rovinu: „Umelci sú blázni, horolezci tiež, no a ty – ty si totálny blázon,“ hovorí so smiechom Štefan Papčo.
Jeho cesta za umením, konkrétne za sochami, bola jasná a celkom priamočiara už od základnej školy, kým k lezeniu sa dostal až na vysokej. „Vyrastal som v Liptove, v lese som trávil veľa času, robil som turistiku, no až keď som začal intenzívnejšie liezť, vynoril sa predo mnou celkom nový priestor, svet vo svete,“ hovorí Papčo.
„Je to o námahe, strachu, hlade, bolesti aj o radosti. A potom, najmä v momentoch, keď niekto v horách tragicky zomrie, to smeruje k myšlienkam o tom, čoho všetkého je človek schopný a čo dokáže obetovať pre nejaké vnútorné naplnenie,“ vysvetľuje Papčo.
Má za sebou celkom úspešný rok, z ktorého väčšinu strávil v New Yorku, o mesiac ho berie galéria Zahorian & Co. na veľtrh do Paríža a v rovnomennej bratislavskej galérii má práve výstavu Všetky dobré veci smerujú k jednému bodu.
Z aktuálnej výstavy Všetky dobré veci smerujú k jednému bodu.
Otestovať sa
Štefan Papčo (1983)
– narodil sa v Ružomberku, na strednej škole študoval rezbárstvo, v roku 2007 absolvoval VŠVU (ateliér Jozefa Jankoviča), teraz je doktorandom v ateliéri Jána Hoffstädtera. Má za sebou viacero samostatných aj kolektívnych výstav doma i v zahraničí. Zastupuje ho bratislavská galéria Zahorian & Co.
„Celé to bola tak trochu náhoda,“ hovorí pobavene o ročných newyorských skúsenostiach. Najprv tam išiel iba na tri mesiace v rámci rezidencie Triangle Arts Association. Krátko po jeho príchode sa vo štvrti, kde pôsobil, konal festival Dumbo. Asi stodvadsať ateliérov a päťdesiat galérií otvorilo svoje priestory pre divákov, umelcov a kritikov.
„Tiež som mal ľuďom ukazovať, čo robím, no za tie dva týždne som ešte nemal nič hotové. Tak som si nachystal fotky, katalóg a iba som o svojich veciach celý víkend rozprával,“ hovorí Papčo.
Netušil vraj, že ateliéry obchádza pätnásťčlenná porota. „V nedeľu večer mi prišli povedať, že mám ísť na udeľovanie cien, lebo som finalistom,“ rozpráva sochár. Nebol však len finalistom - okrem toho, že vyhral cenu za najlepšie Open Studio, získal aj hlavnú Grand Prize. Jej súčasťou bol ateliér v hodnote 36-tisíc dolárov na celý rok.
„Najprv som tomu celkom nerozumel, bol tam strašný hluk a navyše ten brooklynský prízvuk, tak som sa len šťastne usmieval - až potom mi vysvetlili, čo som vlastne získal,“ hovorí.
Neváhal ani chvíľu. „Chcel som tam ísť, lebo som chcel vidieť, či sú moje diela schopné komunikovať aj v takomto prostredí, či majú svoje opodstatnenie aj mimo nášho teritória,“ opisuje.
V New Yorku pocítil, aké to je, stať sa súčasťou masy, čo si hovorí umelci, no zároveň ho tešili rozhovory s kurátormi, ktorí mali oveľa hlbší cit pre jeho veci, ako zažil doteraz. „Myslím, že ľudia tam úplne inak vnímajú umenie a kultúru – že ich priam nevyhnutne potrebujú, aby v tom obrovskom meste, ktoré ich po celý čas drží v zovretí, dokázali prežiť a normálne fungovať.“
Hudson River, 2012.
Tatranská architektúra, 2013.
Tatranská architektúra
Za takmer rok tam vzniklo viacero diel, vrátane toho najmohutnejšieho – Tatranskej architektúry – sedem a pol metra vysokej drevenej veže.
Papčo pri nej vychádzal z desiatich lezeckých trás vo Vysokých Tatrách, ktoré ho zaujali svojimi názvami. „Sú to napríklad Ruská ruleta, Neklidné duše, Psycho-vertical, Cesta hladných a ďalšie. Základom je to, že keď lezci urobia prvovýstup, potom tú trasu nielen zakreslia, ale zároveň ju aj pomenujú a tým obohatia, rozšíria o svoj vnútorný priestor, o svoj zážitok. Vzniká tam akýsi medzipriestor, virtuálna krajina, a to ma fascinuje,“ vysvetľuje.
Lezecké trasy sú zakreslené prostredníctvom špecifického vizuálneho jazyka, napríklad stromčekmi či štvorčekmi, ktoré sú presne prepojené s platňou, pilierom, komínom či škárou.
Na základe týchto schém vytvoril Papčo jednotlivé podlažia, pričom každé symbolizuje jednu z trás. Navrstvil ich na seba a vytvoril vysokú vežu. Skúma tak hranicu, po ktorú môže človek obsiahnuť prírodný priestor. „Bol to zároveň trochu test, či to tam ľudia pochopia, mnohí totiž nedokázali čítať názvy trás, no tie ani nie sú kľúčové. Celé to totiž funguje aj ako abstraktný priestor, v ktorom sa dá pohybovať vlastnou predstavivosťou a tá pracuje s tým, čo má človek v sebe zažité.“
K monumentálnej soche ho vyprovokovala aj vlastná cesta spred desiatich rokov po trase Pietní. „Už ten názov vo mne rezonoval a priviedol ma k vnímaniu seba a toho priestoru. Celú noc pred výstupom som nespal, cítil som stres a napokon sa to skončilo veľkým pádom v kľúčovom mieste, ktoré som nezvládol,“ hovorí Papčo.
Bivak, 2008 - 2011. Socha bivakujúceho muža bola najprv umiestnená v stene Lomnického štítu, neskôr nórskeho Jossingfjordu. Tri roky ju sledovala IP kamera, online prenos sa dal sledovať prostredníctvom webu. Postupne sa drevená socha menila vplyvom počasia a okolitého prostredia.
Nájsť v krajine útočisko
O svojich predošlých dielach, ktoré vznikli v priebehu desiatich rokov, dokáže Papčo hovoriť priamo, jasne a pohrúžene. Opisuje, prečo dielo vzniklo, aká situácia ho ovplyvnila, no nezachádza do podrobností, ak ide o vnímanie diela divákom.
„Ide mi skôr o to, ako človeka vyprovokovať, ako ho 'načať', dostať ho do určitej hladiny, aby vôbec začal nejakú vec vnímať,“ vysvetľuje. Na väčšine diel pracuje sám, lebo má pocit, že osobný dotyk s materiálom je potrebný. Pomoc si prizýva iba vo výnimočných situáciách. Od pondelka do soboty pracuje, nedele si necháva voľné na oddych a lezenie.
„Keď niečomu človek verí, baví ho to a má z toho procesu radosť, tak sa toľko nezaoberá materiálnou stránkou. Nie je to ideálne, no vidím, že každý krok má svoju odozvu. Nie je to stratený čas a energia,“ hovorí uvážene.
Už tretí rok pracuje na „súsoší“ piatich československých horolezcov, ktorí pôsobili v reprezentačných tímoch v 70. a 80. rokoch. Vychádza pritom zo skúsenosti s drevenou sochou bivakujúceho muža, ktorá bola v roku 2008 najprv osadená v stene Lomnického štítu a neskôr v nórskom Jossingfjorde, kde ju tri roky snímala IP kamera.
Pripravovaný projekt - sochy piatich československých horolezcov by mali byť umiestnené do štítov piatich krajín, kde sa reprezentácia často pohybovala a snímané kamerou po dobu troch rokov. Vo finále z nich vznikne online prenos, virtuálne súsošie, v ktorom budú sochy vyrezané z prostredia, no ono v nich bude prítomné vonkajšími i vnútornými premenami.
Socha jedného z horolezcov.
Ide o zmysel, o vzťah, o cit
Sochy piatich horolezcov sú už hotové, túto zimu by ich chcel vyniesť a inštalovať do skalných stien v Tatrách, vo Švajčiarsku, Taliansku, Francúzku a v Nórsku. Sú to miesta, kde sa títo horolezci často pohybovali.
„Lezenie pre nich nebolo cestou za výkonmi, ale cestou k sebarealizácii, ktorá ich dokázala vymaniť z vtedajších obmedzení. Chceli byť dobrí, aby sa dostali do reprezentácie a tá potom každý rok vyrážala do sveta. Niekedy v 70. rokoch sa dokonca stalo, že autobus nabudených Čechoslovákov urobil viac ciest v Alpách ako zvyšok sveta,“ hovorí Papčo.
Fascinuje ho, že prostredníctvom prirodzených možností krajiny pre seba objavili autonómny priestor, v ktorom dokázali fungovať.
Pätica sôch by opäť mala byť snímaná tri roky IP kamerami. Vo finále vznikne online prenos – koláž či priam virtuálne súsošie. Sochy budú pri ňom vyrezané z prostredia, no ono v nich bude prítomné, a nielen tým, že drevo ľahko nasáva okolité podmienky. „Snažím sa tak oživiť konkrétne postavy a situácie priamo v priestore, kde sa kedysi odohrávali. Vznikne tak duchovné spoločenstvo, ktoré bolo naplnené a živené prostredníctvom citlivého uchopenia možností krajiny,“ vysvetľuje Papčo ideu svojho pamätníka.
Krajina je pritom v jeho dielach nesmierne dôležitá. „Lezenie mi upriamilo pozornosť na priestor, na to, akú má silu, aký má význam s ním pracovať a čo z neho možno čerpať. Bol by som rád, ak by sme si voči priestoru, v ktorom sa pohybujeme vytvorili nejakú novú formu citlivosti, vnímania, rozširovali ho smerom do nášho vnútra. Nejde mi preto iba o vytvorenie nejakých objektov, na ktoré sa človek môže spokojne pozerať – skôr mi ide o to, aby som dokázal vyvolať interakciu, aby som preniesol na diváka vibráciu, vytvoril priestor, ktorý by ho vyprovokoval k uvedomeniu si vlastného smerovania,“ dodáva Papčo.
Arena Reload, 2009.
Indoor Sunset, 2008.
Hlavný hrebeň Vysokých Tatier, 2008.
Neklidné duše 7+, 2009
