Ajuk Ido kráčal dvadsať dní z Jamu. Má vyše sedemdesiat rokov. Sedemročná Makka Kalfar z Buku šla celé týždne. Muhhamed Hajanna vyrazil z Tifulu. Tridsať rokov, tridsať dní.
Pozeráte sa na fotky topánok sudánskych utečencov. Nie je to obyčajná obuv. Na zničených teniskách, sandáloch či detských žabkách sa podpísala dlhá a vyčerpávajúca cesta do relatívneho bezpečia utečeneckého tábora na hraniciach. SHANNON JENSENOVÁ za ne dostala Cenu Amnesty International za fotožurnalistiku. „Rozumeli, prečo ich fotím,“ hovorí mladá reportérka, ktorá do Bratislavy prišla na pozvanie Nadácie pre otvorenú spoločnosť.
V roku 2012 vrcholila utečenecká kríza, keď zo Sudánu utekali pred bojmi desaťtisíce černochov. Boli ste s nimi v utečeneckom tábore na juhu krajiny, kde vznikla aj vaša séria Dlhá cesta. Ako reagovali ľudia, keď ste sa ich pýtali, či si môžete odfotiť ich topánky?
Moja arabčina je veľmi slabá, ale každému som sa predstavila, že som novinárka a chcem si odfotiť jeho topánky. Niektorí pozerali na mňa pobavene, väčšinou súhlasili. Nemusela som im vysvetľovať, že podľa mňa ich zničené topánky symbolizujú cestu, ktorou si prešli. Ani by som to v arabčine nevedela. Keď som začala, vznikali veľké rady, keď ľudia čakali, aby som im odfotila topánky. Chodili aj do stanov, aby mi ukázali tie svoje.
Prečo ste si vybrali práve túto tému?
Chcela som priniesť niečo iné ako klasické fotografie z utečeneckých táborov, kde zástupy ľudí čakajú na vodu. Takých je už dosť od iných fotografov. Inšpirovala ma jedna rodina, ktorá si v rukách niesla mnohokrát opravované topánky. Vtedy som si uvedomila, aké sú pre nich dôležité.
Ako dlho ste tam boli?
Dva týždne, čo sa ľuďom z mimovládok zdalo šialené. Novinári tam bežne chodia na niekoľko dní.
Akú dlhú cestu mali za sebou utečenci?
Nevedia vzdialenosť, pýtala som sa ich len, koľko dní kráčali. Pre mladých a silných mužov to bolo tak desať dní, rodiny s deťmi, čo si niesli veľa vecí, boli na ceste aj štyridsať dní. Zrejme to boli stovky kilometrov. Väčšina z nich pritom pre boje ešte pol roka pred veľkou cestou opustila domovy a pohybovali sa v okolí. Dúfali, že sa budú môcť vrátiť domov, no nakoniec sa vydali na cestu na juh.
Majú sa kam vrátiť?
Mnohí nie, sudánska armáda spálila ich polia. Niektorí si so sebou priniesli aspoň svoje kozy, kravy tam museli nechať, tie sú na podobnú cestu príliš veľké. Každý sa chcel vrátiť, ale mnohí už rezignovali. V decembri ich prišlo 30-tisíc, v máji tiež. V tábore začína vznikať niečo ako normálne mesto, ľudia otvárajú obchody, zmierujú sa s tým, že sa domov tak skoro nevrátia. Čakajú, kým sa prestane bojovať. Nie všetci utečenci boli totiž roľníci, niektorí mali v mestách obchody, vozili sa v autách. Tí obchodujú aj v utečeneckom tábore.
Boli ste len v utečeneckom tábore?
Nie, spolu s jedným slovinským filmárom a vojakmi sme aj prekročili hranice a išli sme sa pozrieť do provincie Modrý Níl, odkiaľ ľudia utekali. Boje sa odohrávali niekoľko dní chôdze na sever. Len raz nad nami letel bombardér, tak sme sa schovali do krytu. Bola som s veliteľom, ktorý sa o mňa staral, dal mi aj vlastný stan. Necítila som sa v ohrození. Nechcela som ísť do bojovej zóny, zaujímali ma len utečenci a ich príbehy.
Mali médiá o tieto príbehy záujem?
Ani nie. Hovorili mi, že o bojoch v Sudáne písali už pred niekoľkými mesiacmi, že o Južnom Sudáne sa veľa písalo rok predtým. Napriek tomu som sa rozhodla, že ostanem ešte dlhšie, aj keď som si vôbec nebola istá, či z fotografií niečo bude. Situácia v tábore sa pritom zhoršovala. Prichádzali stále noví ľudia, bol nedostatok vody. Hrozil vznik epidémie cholery.
Nebáli ste sa v tejto krajine byť sama?
Ani nie, naučila som sa, že po zotmení sa von nevychádza. Cestovala som po celej krajine a v Jube, čo je hlavné mesto, bolo najťažšie niekoho fotiť, ľudia boli podozrievaví, navyše mesto nie je veľmi atraktívne. Mimo Juby však boli ľudia veľmi otvorení a pomáhali. Keď ľudia mimo hlavného mesta videli, že som mladá žena, starali sa o mňa. Oslovovali ma, pozývali ma k sebe domov, dostala som aj ponuky na sobáš. Veľmi ochotní boli ľudia v kostoloch, pomáhali mi s tlmočením.
Ako reagovali ľudia na vidieku, keď ste ich fotili?
Mnohí z nich videli fotoaparát prvýkrát a prvýkrát aj samých seba, keďže nie každý tam má doma zrkadlo. Ak to bola menšia skupina, ukázala som im fotografie. Ak však bolo veľa ľudí okolo, nikomu som ich neukazovala, lebo by to bolo nekonečné. Ak o to žiadali, vypla som fotoaparát a povedala som im, že je pokazený. Keď som v teréne, nemôžem si veľmi pozerať zábery, lebo by sa okolo mňa zhromaždilo mnoho ľudí a nemohla by som pracovať.
Pôvodne ste sa však venovali niečomu úplne inému. V čom sa ako vyštudovaná ekonómka líšite od iných fotografov?
Ostatní fotografi majú viac skúseností, sú starší. Ja preto nechcem robiť rovnaké zábery ako oni. Vždy sa snažím nájsť niečo, čo môžem ponúknuť práve ja. Napríklad keď bolo v Južnom Sudáne referendum o nezávislosti, novinári z iných médií tam prišli na jeden, dva týždne. Ja som tam bola niekoľko mesiacov. Mohla som to tam lepšie spoznať.
Ako sa to prejavilo na fotografiách?
Namiesto klasických fotiek z referenda, ako všetci hlasujú, som sa rozhodla nafotiť sériu o basketbale. Stretla som jedného Južného Sudánca, ktorý vyrástol v New Yorku a vrátil sa, aby učil miestnych hrať basketbal. Južní Sudánci sú veľmi vysokí, majú predispozície na basketbal, ale v celom meste je jediné ihrisko. Mne sa zdal zaujímavý príbeh niekoho, kto má veľmi pohodlný život v Amerike, no vráti sa domov do Juby.
Prečo práve basketbal?
V celej Afrike je športom číslo jeden futbal, ľudia poznajú hráčov z ich krajín. V Južnom Sudáne to však neplatí, tam majú skôr známych basketbalistov. Napríklad Luol Deng, ktorý pochádza z Južného Sudánu a má britský pas, hrá v NBA. Basketbal som si vybrala preto, lebo tento šport je atraktívny aj v mojej krajine a rozmýšľala som, čo zaujímavé by som mohla priniesť.“
Prečo ste sa rozhodli pre Južný Sudán?
Ešte v rámci štúdia som sa dostala do Kene, kde som skúmala systém mikropôžičiek a podobné veci, a vtedy ma zaujal príbeh Južného Sudánu, vznikajúceho nového štátu. Je tak veľmi odlišný od všetkého, čo som predtým videla. Aj v porovnaní s Ugandou alebo Keňou. Odohráva sa tam toľko zaujímavých príbehov. Ľudia majú za sebou desaťročia konfliktov a snažia sa postaviť na vlastné nohy. Chcela som byť pri tom.
