e, zábavne.
Autor tu hovorí o politickom pozadí a o tom, ako môže ovplyvniť kinematografiu. Súvislosti spoločensko-politického rámca vzniku filmu sú vždy veľmi silné. Zvlášť to tak bolo po vzniku „železnej opony“. O situácii u nás vieme koniec koncov dosť.
Hlavne o propagande, ideologizácii filmových obrazov. Išlo o dramatický boj „socialistických“ povojnových kinematografií, o kolektívnu pamäť svojich divákov. V Československu bolo nakrútených po februári roku 1948 pomerne mnoho filmov o druhej svetovej vojne, dokonca by sa s prižmúrením oka dalo povedať, že i niekoľko veľkofilmov – napríklad okupačná trilógia Otakara Vávry Dny zrady, Sokolovo, Osvobození Prahy (1973 - 1975).
Ideologická propaganda
Na Slovensku sa mnoho z týchto filmov tematicky vymedzovalo k Slovenskému národnému povstaniu. A už vopred boli komunistickou tlačou avizované ako diela, ktoré budú ukazovať Pravdu: „V štúdiu hraného filmu na Kolibe práve dokončili celovečerný film Kapitán Dabač. Film, ktorý uvedú do kín pri príležitosti 15. výročia SNP, ukáže hrdinstvo prostých ľudí v Slovenskom národnom povstaní a zdôrazní, ako idea za novú sociálnu spravodlivosť bola podnetom k heroickým činom našich partizánov v boji proti fašizmu.“ (SNP vo filmovej tvorbe, Ľud 6. 8. 1959).
Prezentácia ideologického pozadia je v tomto Bielikovom filme naivne doslovná a často znepokojujúco trápna, ale aspoň ju vyvažuje bravúra pri výstavbe dobrodružnej línie deja, ktorá je tu dominantná. Nehľadiac na to tu propagandistická funkcia prítomná je, i keď nevytŕča tak stupídne ako v iných slovenských filmoch päťdesiatych rokov. Napríklad: „Tento film rozpráva o pravdivom príbehu zo Slovenska, kde si pracujúci ľud po oslobodení Československej republiky sovietskou armádou buduje za bratskej pomoci českej robotníckej triedy socialistickou industrializáciou svoj lepší život.“
Úvodné motto filmu Priehrada (1950) obsahuje skoro všetky kľúčové termíny ideologickej propagandy svojej doby. Chýba tam síce termín „komunizmus“, ale ten sa vyskytuje často v dialógoch a nakoniec aj v motte filmu z nasledujúceho roku, filmu Boj sa skončí zajtra: „Tento film je venovaný 30. výročiu Komunistickej strany Československa, jej bojom a víťazstvám, cez ktoré viedla pracujúci ľud k jeho radostnému dnešku.“
Vymazané z pamäti
Nejde ani tak o ideologický obsah citovaných textov, ako skôr o to, že sú (tieto texty) dôkazom o úpornej snahe vydávať dej nasledujúci po titulkoch za historickú realitu. Tento titulkový efekt mal pomôcť čo najplnšej emocionálnej identifikácii diváka s predvádzaným a prinútiť ho uveriť v „historickú pravdu“ inkriminovaných filmových obrazov.
Vďaka mnohým vojnovým filmom tohto typu sa v Československu takmer podarilo vymazať z kolektívnej pamäti fakt, že časť republiky oslobodili Spojenci a že existoval relevantný tzv. londýnsky odboj.
Spôsoby a stratégie reprezentácií obrazov sa prispôsobili ideológii. Ideológia v období štátov smutne sa rozprestierajúcich východne od železnej opony a budujúcich komunizmus bola systémom (s vlastnou logikou) existujúcich reprezentácií (obrazov, kníh, filmov), ktoré mali jednoznačnú úlohu: spracovať myslenie obyvateľstva tak, aby spolupracovalo s mocou. Okrem iného teda vymazať obyvateľstvu pamäť.
Používanie výrazových schém bolo podriadené propagande. Propagandistický účel bol evidentný a prítomný. Problém bol v tom, že táto propaganda bola vyprázdnená, skutočnosti neprimeraná. Používala vyslovene umelé stereotypy, ktoré nevyplývali z archetypov myslenia, ale len zo spomínanej ideologickej koncepcie. Umelé stereotypy nemôžu fungovať (nie sú overiteľné), čo je koniec koncov zrejmé.
Americký protipól
Mark Cousins sa na problém pozerá z druhej strany: diváci si vďaka tejto piatej epizóde prežijú neisté roky v USA, poznamenané McCarthyho často fanatickým (ale i často oprávneným) honom na komunistov v Hollywoode. Naozaj veľa sa o tomto období dá dozvedieť z rozhovoru preslávených amerických scenáristov Paula Schradera a Roberta Towneho.
A Stanley Donen, režisér Spievania v daždi z roku 1952, jedného z najslávnejších filmových muzikálov všetkých čias, osobne porozpráva o päťdesiatych rokoch a o svojej pozoruhodnej kariére. Mark Cousins sa zaoberá aj ideologickými a estetickými súvislosťami tvorby Orsona Wellsa, ktorého tvorba výrazne ovplyvnila celú kinematografiu a špeciálnu pozornosť venuje britskej kinematografii skúmaného obdobia, ktorú reprezentuje brilantný film Tretí muž Carola Reeda.
Talianska línia
Keď však hovoríme o povojnovej kinematografii, zásadnou témou je tu taliansky neorealizmus. Pomocou scén z filmov, ako napríklad Zlodeji bicyklov, Slnko opäť vychádza, Žiť v mieri, Rím 11 hodín.
Mark Cousins skvele dokumentuje túto strohú štýlovú líniu, túto neorealistickú rekonštrukciu reality. Cesta k autentickej realite sa po vojne zdala nevyhnutnosťou. Dovtedajšia mystifikačná estetika kašírovaných ateliérových melodrám beznádejne prestala korešpondovať so skutočnosťou Talianska posledných rokov vojny, so situáciou rozpadávajúceho sa Duceho impéria plnou zúfalého nedostatku základných potravín, chaosu, nezamestnanosti s beznádeje.
Neorealizmus vstúpil do kinematografického (a spoločenského) kontextu bezprostredne po vojne. Až tak, že film sa stal vďaka tomuto špecifickému štýlu prvýkrát v dejinách skutočne najdôležitejším umením, priťahujúcim nesmiernu pozornosť. Ovplyvňoval všetko naokolo, iné umelecké druhy, intelektuálov aj robotníkov.
Neorealizmus mal ďalekosiahle následky, hoci jeho obdobie netrvalo dlho. Čo znamenalo využitie prirodzených prostredí mimo ateliérov, reálne námety, odpoetizovanie obrazu a využitie nehercov – to všetko sa diváci dozvedia v tejto piatej epizóde s názvom Povojnová kinematografia (40. roky).
