V poradí deviaty bratislavský Rigoletto je len povinnou jazdou SND k verdiovskému výročiu. Divadlo ním zbytočne upozornilo na to, že mu chýba vhodný barytónový sólista.
Dvojstoročnica Giuseppe Verdiho je popri rovnakom výročí Richarda Wagnera leitmotívom operného roku 2013. Povinnosť voči najfrekventovanejšiemu skladateľovi našich javísk si splnili všetky slovenské divadlá.
Škoda, že jubileum nevyprovokovalo Slovenské národné divadlo k slovenskej premiére Sicílskych nešpor či aspoň k inscenovaniu niektorého z raných opusov, na ktoré si doposiaľ trúfla iba banskobystrická opera.
Najnovší Rigoletto je príspevkom bez vyšších ambícií.
Tradícia bez invencie
Ťažko odhadnúť, či by projekt dopadol inak, ak by ho realizoval pôvodne oslovený Johannes Schaaf, renomovaný nemecký režisér staršej generácie. Jeho mladší kolega Martin Schüller nevytvoril inscenáciu, ktorá by zásadne prispela k interpretačnej tradícii diela.
Schüllerovej koncepcii sa nedajú uprieť ostro profilované postavy a morálna apelatívnosť. Vojvoda je stelesnením zhýralého narcizmu, v nedostatku súcitu mu konkurujú zločinní dvorania, Rigolettov oportunizmus hraničí s nadprácou. Naivná čistota posúva Gildu do pozície obete.
Viaceré momenty prvých dvoch dejstiev zaujmú: mravná skaza Cepranovcov, ktorí sa stavajú na stranu víťazov, krutý koniec úplatnej pestúnky Giovanny či tragédia Gildinho zneuctenia, v ktorej Vojvoda nehrá o nič láskavejšiu rolu než jeho posluhovači Marullo a Borsa.
V poslednom dejstve však režisérova invencia zlyháva, postavy spievajú na rampe a zjavenie ducha mŕtvej Gildy pôsobí v doposiaľ realistickom tvare nepatrične.
Strohá scéna nemeckého architekta a scénografa Hansa Dietera Schaala je čistá i funkčná, akurát by sa na nej mohla odohrať ktorákoľvek opera. Najlepšou zložkou produkcie tak ostáva hudobné naštudovanie Friedricha Haidera, hoci frapantnosť Lohengrina nezopakoval.
Dirigent inklinuje k nezvykle rýchlym tempám, viac mu sedí dramatický rozmer partitúry, v lyrických miestach znie orchester pomerne stroho. Až na výnimky však ku svojej expresívnej koncepcii nenašiel zodpovedajúcich vokálnych partnerov.
Sólista sa musel šetriť
Pustiť sa do Rigoletta bez domáceho titulného predstaviteľa je zbytočným upozorňovaním na smutný fakt, že súbor SND nemá jediného sólistu schopného adekvátne stvárniť kľúčový part barytónového odboru.
Navyše, z dvoch hosťujúcich protagonistov bol v čase premiér disponovaný len Kórejčan Leo An.
Počas prvého večera sa zjavne šetril, takže až v druhom sme mohli spoznať jeho farebný, technicky dobre vedený materiál. Soprán herecky výraznej Petry Perla-Nôtovej (Gilda) má vrúcnu medovú farbu, no chýba jej strieborný zvonček vysokej polohy a prieraznosť materiálu alternantky Andrey Vizváriovej.
Mladý kórejský tenorista Kyungho Kim prekonal domáceho Tomáša Juhása pevnými výškami, kompaktnosťou kovového lyrického tenoru aj štýlovosťou frázy. Z menších postáv zaujali typovo optimálny Jozef Benci (Sparafucile), štýlovo adekvátna Monika Fabianová (Maddalena) či vydarená figúrka Jitky Sapara-Fischerovej (Giovanna).
Ak sa na to pozrieme pohľadom, ktorý nie je zaťažený nárokmi dvojstoročnice, do repertoáru Slovenského národného divadla pribudol slušný kus, ktorý obecenstvo dobre prijalo a zrejme bude plniť divadelnú kasu.
Nuž, aj to je dramaturgická stratégia.
