Festival Bratislava v pohybe priviezol aj slávneho Wima Vandekeybusa.
Desať predstavení v štyroch divadlách počas celého októbra ponúka festival Bratislava v pohybe. Asi najzaujímavejším menom bol Wim Vandekeybus a jeho skupina Ultima Vez. Cez víkend vystúpila v SND s predstavením What the Body Does Not Remember (Čo si telo nepamätá).
Po dvadsiatich piatich rokoch od jeho prvého uvedenia je z Vandekeybusa medzinárodná hviezda a zo zoskupenia mladých neskúsených tanečníkov jedna z najžiadanejších skupín na svete. Čo si určite nepamätá historická budova SND, je toľko tehiel na scéne, ale práve tento materiál sa stal symbolom Vandekeybusovej surovej pohybovej poetiky.
Zaujme už úvodná scéna – dvaja tanečníci sa náhodne prevracajú na zemi, kým nevysvitne, že prekladajú gestá rúk perkusionistky na ozvučenom stolíku do prudkého až akrobatického pohybu celého tela v priestore a viacmenej v horizontálnej polohe. Čo sa odvíja potom, je vlastne len niekoľko jednodu〜chých fyzických akcií, motívov, ktoré by iný choreograf už dávno opustil; Vandekeybus sa v nich však vŕta tak dlho, až z nich vydoluje skutočne perfektný materiál.
Jeho deväť tanečníkov (medzi nimi aj Slovenka Lívia Balážová) podáva výborný výkon. Musí – tú tehlu svištiacu priestorom totiž treba chytiť. Bezprostredné nebezpečenstvo, živočíšne napätie a bojovný vzťah muža a ženy držia pozornosť diváka.
Sú to jeho témy, Vandekey〜bus je syn veterinára, študoval psychológiu, fotografiu aj film, v predstavení sa podpísal aj pod scénografiu. Viera v naše zvieracie inštinkty ho očividne fascinuje. Keď sa muži so ženami v predstavení ocitnú v situácii typickejšej pre ich pohlavie, pôsobí to až humorne – väčšinou sú totiž ich úlohy a prejav kruto rovnocenné. Tieto ženy majú svaly a nikto ich v tomto náročnom fyzickom nápore nešetrí.
V predstavení sú aj tiché miesta, prevláda však divoké tempo podporené skvelou hudbou. Čo si telo nepamätá má štvrť storočia, je zachytené v tanečnom filme Roseland a inšpirovalo toľko tanečných a divadelných tvorcov, že by už aj dnes mohlo pôsobiť trochu staromódne. Ale nepôsobí, nemôže – tú tehlu svištiacu vzduchom tre〜ba chytiť ako vtedy, tak aj teraz.
Autor: Katarína Zagorski
