Nový slovenský film Zamatoví teroristi rozpráva o ľuďoch, ktorí neváhali zájsť v odpore proti režimu až na hranu. Je veselý aj vážny.
„Volám sa Stano, chcel som odpáliť trhavinou tribúnu na prvého mája, lebo som nemal rád komunistov. Teraz žijem v Seredi, som sám a je mi dobre.“
Pomyslenie na občanov odsúdených za paragraf 93 – ako teroristov zaradili zákony socialistického Československa – vyvoláva tri rozdielne pocity.
Najprv je to pobavený úsmev.
Aj keby opitého Stanislava Kratochvíla nepremohol na diverznej akcii spánok, František Bednár odoslal prezidentovi ČSSR bombu, ktorá vybuchne, a keby si Vladimír Hučín vyberal viac strategické ciele, ako boli stranícke nástenky v okresnom mestečku, tuzemské pomery dodávajú terorizmu rozmery komédie.
Možno to súvisí s niečím takým základným, ako je zemepisná šírka. Nemáme more, iba ťažko dopestujeme citrusové plody a podobne zákonite každý domáci akčný hrdina pripomína figúrku z Danglárovho komiksu.
Zúfalý pokus o rokenrol
Hneď po smiechu nasleduje úžas.
Rozumieme motívu, prečo niekto vyjadroval odpor k systému, rozumieme disidentom, ktorých činnosť mala často merateľný význam. Ale ťažko porozumieť činom, ktoré boli také osamelé, nezmyselné. Je to niečo dráždivé a tajomné.
Do tretice cítiť rešpekt.
Môžeme sa hádať, aké tieto akcie boli – bezvýznamné, groteskné a amatérsky nešikovné - ale isto vieme, aké neboli.
Zamatoví teroristi neboli zbabelí, ľahostajní ani konformní. Odvážne sa vymykali väčšine, chceli kričať, na rozdiel od bratov Mašínovcov či vrahyne s nákladiakom Oľgy Hepnarovej však nechceli ľuďom ubližovať. Bolo to symbolické gesto, zúfalý pokus o rokenrol v štáte, kde rokenrol zakázali zhora.
„Katolícky disent vydával spisy a distribuoval knižky po Slovensku. Títo borci niečo vyhodili do vzduchu. Je to iba rozdiel formy,“ vraví Ivan Ostrochovský, jeden z filmárov.
No ak sú Zamatoví teroristi taký skvelý film, nebude to len tým, ako dobre v ňom držia pohromade príbehy troch postáv optikou troch režisérov. Je to práve tým, ako sa v ňom prekrývajú spomínané emócie.
Je veľmi vtipný a zábavný, ale nerobí z objektov figúrky, nechce sa im vysmievať, aj keď smiešne pôsobia. Rešpektuje ich tajomstvo, nekladie im priamočiare otázky, nepátra po ich minulosti.
Viac ako vedieť, čím kedysi boli, snaží sa zistiť, čím postavy žijú teraz. A napokon je to aj vážny film s presahom do súčasnosti, keď sa pýta, či sme spokojní s dnešnými pomermi a ak nie, k čomu nás to provokuje. Kde je tá hranica?
Normalizácia bez klišé
Čo naopak riešiť netreba, je pochybnosť, či Pavol Pekarčík, Ivan Ostrochovský a Peter Kerekes nakrútili dokument, alebo to má byť hraný film. Je to totiž oboje: filmári zoberú postavy, zaranžujú situáciu, no nechajú aktérom voľnosť, nech sa sami prejavia.
Môže to trvať dlho (v tomto prípade desať rokov), ale výsledok v zhustenej podobe potom stojí za to. Je hravý, metaforický, premýšľavý, a ešte aj vizuálne úchvatný (kamera Martin Kollár).
Zamatoví teroristi ocenení v Karlových Varoch sú jedným z najzaujímavejších filmov – nielen dokumentov – tohto roka. Predovšetkým ukazujú, ako o normalizácii aj súčasnosti premýšľať sviežo, bez klišé. To sa ešte zíde, keď začnú naokolo vybuchovať bilbordy.
Kotlebovci neboli takí dôležití ako ženy
Jeden z autorov vysvetľuje, prečo sa do filmu Zamatoví teroristi nedostalo to, že jeden z hrdinov kandiduje do župných volieb za extrémistickú stranu.
Režisér Peter Kerekes hovorí, že keď s kolegami hľadal kandidátov do filmu Zamatoví teroristi, nebolo veľmi z čoho vyberať.
V socialistickom Československu boli len štyria muži odsúdení za teroristickú činnosť - oni si nakoniec vybrali troch. Jeden z nich, František Bednár, je dnes na kandidátke Kotlebovej Slovenskej ľudovej strany do župných volieb. Čo vyvoláva otázku, či je slovo „zamatoví“ v názve filmu zvolené vhodne.
Oprava: František Bednár kandiduje za Slovenskú ľudovú stranu. Tá nie je s Kotlebom spojená.
„Fero Bednár vyšiel z väzenia v roku 1990 a odvtedy sympatizoval s viacerými politickými stranami, angažoval sa v nich ako naivný bojovník za spravodlivosť. Keď vybadal v strane korupčné tendencie, vždy odišiel,“ hovorí Peter Kerekes.
Režiséri začali film chystať v roku 2003 a prvá klapka padla o sedem rokov neskôr. „V septembri 2011 nám Fero oznámil, že začal spolupracovať so Slovenskou jednotou, potom sme sa dozvedeli, že ho vyhodili, pretože nerešpektoval autoritu vodcu,“ hovorí Kerekes.
„Kým sme film dostrihali, sympatizoval so stranou Sedem statočných z Košíc, a kým náš film zo slovenských kín odíde, ešte môžeme čakať nejaké prekvapenie.“
Peter Kerekes, Ivan Ostrochovský a Pavol Pekarčík neplánovali jeho porevolučné aktivity do filmu zapojiť, nebola to vraj pre nich hlavná téma. Kerekes upozorňuje, že Zamatoví teroristi majú podtitul Film o láske a že by bolo nedôstojné, keby sa diskusia okolo neho okresala iba na politickú linku.
„Napríklad Vladimír Hučín bol z atentátov obvinený aj po roku 1989 a o jeho činnosti by sa mohol nakrúcať seriál. Pre nás však bolo dôležité aj to, ako to ovplyvnilo jeho vzťahy so ženami,“ tvrdí Kerekes. „Stanislav Kratochvíl bol zas človek plný hnevu a to, čo robil, bolo skôr výsledkom jeho životnej frustrácie.“
To, že sa režiséri vo filme venujú najmä romantickej linke, dá sa považovať za provokačné rozhodnutie. Tým, že politickú linku potlačili do druhého plánu, Zamatoví teroristi naozaj pôsobia v tom prvom pláne ako portrét troch neškodných „hrdinov“.
„Ak sme sa niečomu chceli vyhnúť, tak potom to bola glorifikácia. Zároveň sme nemali záujem nakrútiť čiernobiely film na obraz socialistického realizmu, kde je hneď každému jasné, kto je dobrý a kto zlý,“ tvrdí Kerekes. „Myslím si, že naši hrdinovia sú miestami úsmevní, miestami trápni a miestami z nich ide hrôza.“
Kristína Kúdelová
