FOTO - FALCON
Postkomunistické krajiny majú viacero nevýhod. Medziiným aj tú, že sa im nedarí nakrútiť dobrý film s témou drogy, násilie, politické kamufláže a podobne. Sú to fakty, ktoré už môžu tematizovať, ale nemajú svoju žánrovú ani jazykovú tradíciu. Úroveň v postihnutých krajinách je rôzna, avšak divák, vytrénovaný hollywoodskym, rafinovane prepracovaným kriminálnym žánrom, poväčšine skučí pod sedadlom. „Prestrieľam ťa sťa rešeto“ je známy výraz slovenského prekladu ktoréhosi detektívneho diela.
Nedarí sa to ani českej kinematografii. Pri týchto neorealitných témach sa stavia na netypizované herectvo, hudbu a digitálnu kameru. Tieto tri zložky však nie sú spásonosné, ak je slabý scenár a dramaturgia. Čo s hlavnými hrdinami, ktorými sú mladí, subkultúrni predstavitelia mladej aj drogovej scény? Ako ich zobraziť, aby boli príťažliví pre divákov, a teda aj drogy-skúšajúcich rovesníkov a aby boli v konečnom dôsledku negatívni, lebo kladní byť nemôžu? Rozpačitosť je rovnaká ako zážitok začínajúceho narkomana.
Film Zatracení režiséra Dana Svátka je nakrútený na základe skutočnej udalosti z roku 1995, keď bol v Thajsku uväznený Emil Novotný za pašovanie heroínu. Príbeh sa začína na letisku v Bandungu, abstraktnom meste v Ázii, kde je český sprievodca Tomáš Egermaier (Jan Révai) svedkom zatknutia Patrika Lovického (Jan Plouhar) pre pokus o nelegálny prevoz tvrdých drog. Tomáš sa dostáva k osobnej taške a videokazetám, na ktorých sú cesta a pobyt Patrika v Ázii zdokumentované v intenciách, ktoré naznačujú nevinu. Na tomto predpoklade je postavené pátranie po pravde a snaha dostať Patrika z väzenia.
Tieto tri roviny rozprávania sa striedajú nerovnomerne. Prvá polovica filmu je takmer celá záznamom home-video cesty do Ázie. Je to hektický a príliš zdĺhavý záznam dennodennosti, ktorý nenásilne vysvetľuje logiku deja. Je prijateľnejší ako ťažkopádne obrazové flashbacky či verbálne spomienky pri retrospektívach.
Tomášovo riešenie prípadu sa odohráva poväčšine v Čechách a snaží sa opatrne naznačiť neschopnosť českej spoločnosti razantnejšie zasiahnuť pri objasnení prípadu. Je to najslabší článok celého filmu a vyznačuje sa značnou nelogickosťou.
Najsilnejšou rovinou tak zostáva Patrikov pobyt vo väzení, ktorý má všetky atribúty hraného filmu. Scény krutosti a neskutočne tvrdé podmienky väzňov sú ostré ako britva na krku a v rámci týchto sekvencií sa mení aj samotný Patrik ako postava.
Neurčitý koniec, ktorý zneisťuje jeho vinu či nevinu, je otáznikom. Tvorcovia sa vyhli moralizovaniu, odsudzovaniu a aj dokazovaniu. Film sa stáva mementom.
Vo filmovom kontexte je Zatracení vcelku akceptovateľným pokusom o paradokument s prvkami hraného filmu, v strohej poetike, v jemných a veľavýznamných detailoch, v nenápadných pohyboch rúk a gestikuláciách, ktorými sa akoby mimochodom objasní spôsob dílerstva drog v Ázii a podobne. Zločin je jemne štruktúrovaný a zlo relatívne.
Z tohto hľadiska nie je Zatracení márnym dielom. Rovnako, ako nie je skvostom českej kinematografie. Je ambicióznym gestom s priemerným výsledkom, s vynikajúcou hudbou, kamerou, slabými hereckými výkonmi a ťažkopádnou dramaturgiou.
Autor: JANA ŽILČAYOVÁ
