Jeho vzťah k ľuďom vraj najviac vystihovalo slovo intimita. Tak sa aj volá film, s ktorým Patrice Chéreau zvíťazil na festivale v Berlíne.
Agentúrnu správu sme nahradili autorským textom.
Spisovateľ Phillipe Besson bol medzi prvými, čo vo francúzskych médiách reagovali na správu, že zomrel režisér Patrice Chéreau. Mal len tridsaťpäť rokov a za sebou román Jeho brat, keď sa mu Chéreau ozval a oznámil mu, že chce jeho knihu sfilmovať.
Bol to príbeh o mladom mužovi s nevyliečiteľnou chorobou krvi, ktorý prešiel stavmi zúfalstva, zlosti, revolty a potom sa rozhodol, že svoje posledné týždne chce prežiť ďaleko od ľudí, len v spoločnosti brata.
Chéreau Bessonovi povedal, že vo filme by chcel ukázať trpiace mužské telo, to, ako bojuje s chorobou. Predstavoval si ho ako poctu svojim najbližším, tým, ktorých takto stratil.
„Pýtal sa ma, či som aj zažil to, o čom v knihe píšem. Chcel vedieť, kde som nabral všetky tie – tak verne vyzerajúce – detaily o bolesti, nemocnici, degenerácii,“ píše Besson v časopise Le Point. „Pozrel sa na mňa tým svojím spýtavým pohľadom, čo pátra, hodnotí, vyžaduje pravdu. Prijímal som tie otázky ako boxer údery v ringu.“
Treba byť osobný
Patrice Chéreau nemal filmové vzdelanie, všetko, čo ako režisér vedel, sa naučil v kine. Ešte keď ho pred desiatimi rokmi zvolili za predsedu poroty na festivale v Cannes, prijal to s veľkými rozpakmi, pretože vtedy „ešte stále nevedel, kde je jeho miesto vo svete filmu.
„Mám pocit, že sa ešte nachádzam vo vývoji čohosi, že sa len stávam dobrým režisérom a že som ešte nedosiahol to, čo hľadám,“ hovoril v rozhovore pre časopis Studio.
Medzi rozličnými prúdmi a generáciami filmárov sa cítil ako solitér aj ousider, pritom však celkom zreteľne zapadal do tradície psychologického realizmu, na ktorý sa francúzska kinematografia mohla vždy spoľahnúť. Dlho to bola jej najväčšia sila.
Jeho filmy navodzovali skôr nepokoj ako pohodlie, pretože filmárom sa vraj nestal preto, aby ľuďom nahováral, že život je ľahký. Život je plný bolesti a neustáleho súboja s ňou – to chcel povedať aj v dráme Zranený muž, ktorý nakrútil ako tretí v poradí, ale chcel, aby sme ho považovali za jeho prvý.
„Zistil som, že musím byť osobný, rozprávať o tom, čo som zažil, videl, precítil ja. A skúsil som začať príbehom o trápení v mladosti,“ vravel pred štyrmi rokmi na festivale v Karlových Varoch.
Rozbitá kamera
Možno, že v našom regióne si diváci spomenú najmä na jeho Kráľovnú Margot s Isabelle Adjaniovou. Na filmových festivaloch sme však videli aj Intimitu, Gabrielle, Prenasledovanie a aj spomínanú adaptáciu Jeho brat.
A videli sme ho aj ako herca, vo Wajdovom Dantonovi, Hanekeho Čase vlkov a – kto by to povedal, aj v Poslednom Mohykánovi Michaela Manna. Keď od takých režisérov prijímal ponuky, cítil sa ako herec, hosť alebo žiak? To posledné, vravel...
Chéreau obdivoval Bergmana a v poslednom čase ho nadchýnala ázijská kinematografia, jej schopnosť a odvaha spoliehať sa na mágiu obrazu. Európski filmári ju vraj strácali. Keď vtedy v roku 2003 viedol porotu v Cannes, Zlatú palmu získal celkom pochopiteľne americký režisér Gus van Sant a jeho filmová meditácia o rodiacom sa zle.
Bol dosť rozšírený názor, že Chéreau pri nakrúcaní postupoval ako maliar, ešte presnejšie je prirovnanie k sochárovi. Spomente si na tie obnažené, neprikrášlené, traumatizované telá vo filme Intimita – nenašli vtedy Auguste Rodine a Camille Claudel svojho nasledovateľa?
Jeho spolupracovníci hovorili, že slovo intimita najviac vystihovalo jeho prácu a vzťah k hercom. Nech bola jeho obrazová technika akokoľvek ťažkopádna, nestaval ju len pred to, čo sa v jeho filme malo diať. To by asi bolo príliš pohodlné. Nechal ju stáť a pracovať priamo v tom.
Jean-Hugues Anglade, ktorý hral Karola IX. v Kráľovnej Margot, to pre agentúru AFP skúsil povedať takto: „Jeho kamera na hercov narážala a rozbíjala sa na nich.“
Chéreau nerežíroval šou, ale energie hercov
Patrice Chéreau bol všestranný, renesančne nadaný umelec. Britská tlač ho označila za Bergmana svojej generácie.
Chéreau vnímal divadlo a film ako dva rovnocenné spôsoby rozprávania príbehov. Pochádzal z umeleckej rodiny a mal povesť zázračného dieťaťa, už ako 19-ročný si založil vlastné divadlo. Jeho vklad do európskeho divadla bol skutočne fenomenálny.
Spolupracoval s milánskym Piccolo Teatro a režisérom Giorgiom Strehlerom. Dlhoročný vzťah ho spájal s hercom Pascalom Greggorym, ktorý sa objavil aj v Kráľovnej Margot. Mal aj veľký podiel na zviditeľnení francúzskeho dramatika Bernarda-Marie Koltesa.
Keď v roku 2008 preberal v Solúne európsku divadelnú cenu, vyjadril sa, že na javisku neorganizuje šou, ale energiu všetkých zúčastnených.
„Patrice bol živel, k hercom hovoril po francúzsky, po nemecky či po španielsky a nikdy sa nepomýlil,“ spomínal známeho režiséra operný spevák Marian Pavlovič. „Mám z toho zimomriavky,“ reagoval na správu o jeho smrti. Spolu s niekoľkými ďalšími slovenskými spevákmi ho spoznal pri inscenovaní opery Leoša Janáčka Z mŕtveho domu, ktorú Chéreau s úspechom pripravil pre Wiener Festwochen s dirigentom Pierrom Boulezom.
„Sadli sme si, asi sa mu páčilo aj moje herecké stvárnenie. Strávil som s ním intenzívne štyri roky, otvoril mi dvere do sveta,“ spomína Pavlovič na spoluprácu s ním.
Hoci nepatril medzi hlavných sólistov, Chéreau si ho vybral aj do obsadenia, ktoré vystúpilo na festivale v Amsterdame, v Metropolitnej opere či v La Scale. Chéreau si vyberal účinkujúcich podľa hereckého typu, čím sa mu darilo aj v divadle dosahovať autentické zážitky.
Pri práci používal špecifické metódy: „Zavrel nás na dva týždne do veľkej filmovej haly, zhasol svetlo, aby sme si mohli naše fiktívne väzenie naslepo ohmatať, nechal nás biť sa medzi sebou. Po dvoch týždňoch zažal svetlo a my sme začali napĺňať jeho režijné videnie, kde už nebol priestor na žiadnu improvizáciu, ale emócie z workshopu sme si na javisko preniesli,“ opisuje Pavlovič.
Spomína, že rakúski kolegovia k nemu pristupovali s obrovskou úctou, pre možnosť robiť s Chéreauom boli ochotní vzdať sa aj stáleho angažmánu. On sám však pochopil, že robí s režisérom Kráľovnej Margot či Intimity až počas skúšok.
Pavlovič bol však aj svedkom jeho začínajúcich sa zdravotných problémov. Počas prípravy premiéry v Berlíne si už musel „odskočiť“ na operáciu, na generálku sa však stihol vrátiť.
Chéreau spolupracoval s Boulézom už v roku 1976 na Wagnerovom opuse Prsteň Nibelungov. Toto naštudovanie robené pre festival v Bayreuthe bolo najprv vnímané ako škandalózne, potom inovatívne a dnes sa mu od mnohých kritikov dostáva aj nálepka geniálne.
Zuzana Uličianska
