Najvýraznejšie generačné hnutie z obdobia socializmu oslavuje piatu päťročnicu. Je načase si pripomenúť: Túlaním nový svet nevybudujeme!
Pohlo sa to oveľa dávnejšie, ako by sme si mysleli. V čase, keď normalizácia ešte len čerstvo zlikvidovala výsledky Pražskej jari, začala v hlavnom meste vtedajšieho Československa vyčíňať skupinka šialencov. Najprv boli len dvaja. Pätnásťroční študentíci gymnázia David Vávra a Milan Šteindler akosi nevedeli čo so sebou, a tak v roku 1971 založili divadlo.
Čisto súkromná zábavka naplno zamestnala bujnú adolescentnú fantáziu nedobrovoľne masírovanú socialistickým školstvom. Keďže vznikala zašitá v českej pivnici domčeka Vávrovej babičky, dali jej názov Sklep.
Kamaráti si spočiatku vymýšľali všelijaké scénky, veselé pesničky a básničky iba pre rovesníkov. Čoraz častejšie vystúpenia si však pýtali viditeľnejší priestor. Prvé verejné predstavenie odohrali v druhej polovici sedemdesiatych rokov v braníckom bábkovom divadle Zvoneček, kde pôsobil známy bábkoherec a vášnivý zberateľ bábok Jiří Vorel, otec ďalšieho nespratníka v partii, budúceho režiséra Tomáša Vorla.
Chlapci postupne dobýjali ďalšie kultúrne domy a študentské kluby na okolí, aby v roku 1980 získali ako vysokoškoláci priestor v pražskom kultúrnom dome Dobeška. V jadre súboru už vtedy pôsobia aj herci Tomáš Hanák, Eva Holubová, Jiří Burda či František Váša.
Baletná jednotka Křeč
Netradičná spolupráca
V osemdesiatych rokoch to v československých divadlách podobného typu intenzívne žije magickou poetikou a obrazotvornosťou. Mnohé súbory spája osobný, umelecký aj filozofický názor, ktorý sa ukazuje ako dobrý zdroj netradičnej spolupráce.
Jednu takú – a ako sa neskôr ukáže, široko-ďaleko najvydarenejšiu – iniciuje práve divadlo Sklep v réžii Tomáša Vorla. Spoločne oslovujú ďalšie štyri pražské súbory, aby napísali scenáre pre filmové poviedky. V divadelnej zostave Sklep, baletná jednotka Křeč, výtvarné divadlo Kolotoč, recitačná skupina Vpřed a pantomimická skupina Mimóza tak vzniká unikátna filmová komédia Pražská pětka.
Drobné radosti v trezore
„Pražská pětka bola neoddeliteľnou súčasťou môjho života, veľkou životnou silou, ktorá spojila inšpiratívnym spôsobom viac ako sto rôznych tvorcov,“ hovorí pre SME spoluzakladateľ divadla Sklep, herec, spisovateľ a architekt David Vávra. „Bolo to obdobie, keď ešte Ľudové milície mohli chrániť devízové prísľuby, ale prestavba povolila uzdy drobným, no pre nás podstatným radostiam.“ K filmu má stále vrúvny vzťah, najmä keď ho po rokoch už musí zaradiť do kategórie pre pamätníkov.
Je to neuveriteľné, ale Pražská pětka má za sebou štvrťstoročie. V čase, keď vznikala, nebolo ďaleko do nežnej revolúcie, no pre istotu si ešte pol roka poležala v trezore, kým ju spoločne s filmom Věry Chytilovej Kopytem sem, kopytem tam vypustili medzi ľudí. „Za zvukov sklepovských piesní sme stáli na pódiu Lucerny a už nebolo kam ďalej ísť,“ spomína Vávra na 1. jún 1989, keď sa napokon film dožil premiéry. Nekompromisný postup výrobcov humoru vzápätí chytil ľudí za srdce.
Experimentálny režisérsky debut prilákal do kín tisícky divákov. (David Vávra
a Eva Holubová s rodinkou v poviedke Směr Karlštejn.)
Slizký vyslanec
Príprava filmu bola vlastne veľmi jednoduchá. Pár ľudí z každého súboru napísalo scenár, podľa ktorého sa potom nakrútilo päť krátkych originálnych príbehov.
„Tomáš Vorel ich s citom spojil do leporela, ktoré bolo vecné, autentické, uslintané, nekonečne diskotékové, inteligentné, krčmové, nadstranícke, undergroundové, protizväzácke, výtvarné, tanečné, krívajúce, rytmické, spevavé a predovšetkým pre nás zásadné,“ hlási David Vávra.
Dve z poviedok sú skôr tanečno-hudobno-výtvarného rázu (dodnes invenčného) a napriek seriózne pôsobiacemu scénickému výrazu majú osobitý poetický humor. Ďalšie dve poviedky sú vystavané na textových skečoch a gagoch a jedna je pantomimická.
Sprevádza nimi (zjavne inšpirovaný skutočnou situáciou) Milan Šteindler čoby slizký vyslanec zoštátnenej kinematografie, ktorá chce byť na tepe čias za cenu vplyvov zo Západu.
„Dnešné nové časy si žiadajú nové postoje, nové myšlienky, nové rozhodné činy,“ hovorí funkcionár z duše vo svojich príhovoroch, pri ktorých aj červené karafiáty vädnú. Cez jeho postavu sa tvorcom podarilo nielen osvetliť pre diváka motívy vzniku filmu a priblížiť mu scenáristické postupy v poviedkach, ale aj využiť bizarnú podobu štátnej kultúry na kus šťavnatej zábavy.
Nové časy si žiadajú nové postoje, nové myšlienky, nové rozhodné činy.
Milan Šteindler
„Prdel“ z hocičoho
Pantomimická poviedka Směr Karlštejn, napísaná na základe etúd súboru Mimóza, potvrdzuje, že tvorcovia sa neostýchali urobiť si „prdel“ z hocičoho. Jej autori poslali päťčlennú sídliskovú rodinku s plnými ruksakmi na výlet na Karlštejn - prepchaným autobusom, bez lístkov na vlak, nesprávnou trasou cez prales, skalnaté útesy a púšť. Nechali v nej fajčiť školopovinných pištoľníkov, smútiť vrkočaté dievčatko za podivuhodným dementným škriatkom. Trampom v lese dovolili hororovo strašiť slušných ľudí, na mol rozbitého krčmára prinútili zlievať pivo a saponátovú malinovku pre neželaných hostí.
Ďalšia veršovaná poviedka Oldův večírek sa zase odohráva v luxusnom hoteli, kde slušný a poslušný idealista - mladý inštalatér a majiteľ voliéry s kurčatami - zisťuje, že láska nemá miesto v obchode a svet funguje celkom inak, než mu vraví jeho presvedčenie.
„Chlapi, jdou po nás!“ Legendárna scéna demolovania krčmy z poviedky Na brigádě.
(Kovboj Tomáš Hanák a traktorista Radek Uhlíř.)
Človek mieni, traktorista mení
Jednoznačne najpopulárnejšia je sklepárska paródia Na brigáde, ktorá, naopak, ukazuje, že láska prenáša hory a prerod amerického kovboja na uvedomelého bojovníka za komunistické ideály je naozaj možný. Stačí krčmový súboj na život a na smrť so žiarlivým traktoristom a predovšetkým prenikavý pohľad do očí spanilej vidieckej súdružky učiteľky. Zahrala si ju mladá, príťažlivá a predsa odzbrojujúco komická Jana Kušiaková.
Práve ona sa potom stala prvou manželkou Tomáša Hanáka, z ktorého postava spomínaného kovboja spravila svojho času najväčšieho playboya v republike. Keby celý, dôsledne naaranžovaný filmovo-divadelný pátos tejto poviedky nebol takou bezhraničnou recesiou, ich spoločný duet Strom kýve pahýly/Rosa v kanadách (spoluautor Jaroslav Vaculík) by bol najvrúcnejším love songom všetkých čias. Je dokonalou paródiou trampskej romantiky.
Čo dokáže divadlo
Pražská pětka, plná vtipných hlášok, ktoré rýchlo zľudoveli, nemá nič spoločné s trápnosťou dnešných retro trendov. Jej estetika je zvrátená v základoch v tom najlepšom zmysle slova a v mnohých paradoxoch ani po rokoch nestráca svoj groteskný rozmer. Výrazne oživila divadelnú scénu a necháva hmatateľný dôkaz o tom, čo všetko dokáže umenie.
