Bagdad 15. októbra (TASR) - Irak nie je práve krajina, ktorú by si ľudia spájali s politickou satirou, aj napriek tomu, že paradoxy miestneho života k nej domácich autorov určite vyzývajú.
V týchto dňoch, keď sa o Iraku hovorí najmä v súvislosti so zbraňami hromadného ničenia a prípadným vojenským útokom USA, dominuje divadelnej scéne v Bagdade predstavenie s názvom: Mne to nehovor, videl som to na vlastné oči!. Táto komédia sa vysmieva hádam všetkému, okrem Saddáma Husajna.
Bagdadské publikum hru zbožňuje. Je to skôr groteska, ktorá nelipne na zápletke, ani na súvislom príbehu. Jej hlavnou témou sú prekážky, ktoré prináša Iračanom každodenný život.
Vtipy v tejto komédii sa týkajú života v Iraku, vzostupu a pádu doláru, častých výpadkov elektriny, na ktoré si už ľudia zvykli a tiež problémov s pitnou vodou - na ktoré si nemôžu zvyknúť.
Mnohé narážky sa týkajú korupcie, napríklad úplatkov, ktoré rodičia dávajú učiteľom, aby sa ich deti dostali do vyššej triedy a tam dostávali dobré známky.
Divák by však márne čakal narážky na Saddáma Husajna. Ani o Spojených štátoch sa tu nehovorí priamo, i keď hra odhaľuje irackú horkosť voči Západu a hrozbe vojny.
"Chceme svojím predstavením povedať: Nechajte nás predsa žiť! Amerika Iračanov nenávidí. Prečo? Prečo sa nás bojí a čo sme im urobili? My bojovať nechceme. My si vojnu neželáme. Nechceme vidieť niekoho zomierať," vysvetľuje jeden z hercov súboru.
Politická klíma v Bagdade sa nedá porovnávať so situáciou v jordánskom Ammáne, kde si satirik Hišam Janes postavil kariéru na paródiách irackého aj ďalších lídrov arabského sveta. Udalosti uplynulého roku mu umožnili pribrať do repertoáru i Usámu bin Ládina.
Arabská kultúra má dlhoročnú tradíciu satiry, karikatúr aj politických vtipov, ale treba sa mať na pozore. Režisér bagdadského predstavenia: Mne to nehovor, videl som to na vlastné oči, upozorňuje, že úplatkárstvo, ktorému sa hra vysmieva, je jav medzinárodný.
Irackí herci však podľahli autocenzúre. Veľmi opatrne volia slová. Dobre vedia, že priama kritika irackého režimu nie je povolená, to sa jednoducho nerobí.
Kritizujú úplatkárstvo - teda korupciu obyčajných ľudí, nie štátnych činiteľov. Ako terč im slúžia Iračania, ktorí zneužívajú situáciu okolo sankcií OSN vo vlastný prospech a snažia sa zbohatnúť.
V krajine, kde si ľudia dávajú dobrý pozor na to, čo hovoria na verejnosti, táto hra teda nezachádza, a ani nemôže zachádzať, nebezpečne ďaleko. Ostne satiry sa sústredili najmä na momentky každodenného života. A keďže je práve tento život so sankciami OSN, hrozbou vojny a absenciou alternatívy skôr neveselý, publikum je zrejme vďačné za každú príležitosť zasmiať sa, hoc aj svojim slabostiam.
