Tohtoročná laureátka najprestížnejšieho literárneho ocenenia má povesť vnímavej pozorovateľky a skvelej rozprávačky. Jej dominantným žánrom sú poviedky.
ŠTOKHOLM, BRATISLAVA. Švédska Kráľovská akadémia vied ani tentoraz neporušila tradíciu. Hoci udelenie Nobelovej ceny za literatúru Kanaďanke Alice Munroovej nebolo žiadnym šokujúcim prekvapením, porota opäť „nepotvrdila“ predpovede prestížnej stávkovej kancelárie Ladbrokes.
Tá je totiž pre širokú čitateľskú verejnosť jediným spásonosným vodidlom, keďže vyhláseniu laureáta nobelovky, na rozdiel od iných ocenení, nepredchádza zverejnenie nominácií. Veľkým favoritom Ladbrokes bol Japonec Haruki Murakami, čakateľmi na najslávnejšiu literárnu cenu naďalej zostávajú aj Philip Roth, Milan Kundera či Amos Oz.
Brilantná poviedkarka
„Niektorí kritici ju považujú za kanadského Čechova,“ napísala v zdôvodnení svojho verdiktu švédska akadémia, ktorá nazvala Munroovú majsterkou súčasnej poviedky.
„Jej príbehy sa často odohrávajú v malých mestečkách, kde zápas o sociálnu akceptáciu často vyústi do napätých vzťahov a morálnych konfliktov,“ píše sa ďalej v hodnotení poroty. „Munroová sa zmocnila umeleckej formy poviedky, ktorá tak trochu zostáva v tieni románu, a vypracovala ju skoro do dokonalosti,“ uviedol pre agentúru AP stály tajomník akadémie Peter Eglund.
Čo vám predtým nenapadlo
Keď Alice Munroová, narodená 10. júla 1931 vo Winghame v kanadskom Ontariu, napísala ako pätnásťročná prvú poviedku, asi ani sama netušila, že tomuto žánru zostane verná celý život. Jedinou výnimkou bol román Lives of Girls and Women z roku 1971, no to už mala za sebou úspešný debut so zbierkou poviedok The Dance of the Happy Shades, ocenenou najprestížnejšou kanadskou cenou Governor General s Literary Award. Tú získala ešte dvakrát.
Ďalší literárny triumf si Munroová, ktorá je spolu s Margaret Atwoodovou najznámejšou kanadskou spisovateľkou, pripísala pred štyrmi rokmi. Získala Medzinárodnú Man Bookerovu cenu, keď v štrnástke nominovaných boli jej konkurentmi aj nobelovkári Maria Vargas Llosa či V. S. Naipaul, ale aj vtedy vysoko favorizovaný Arnošt Lustig.
„Čítať Munroovú znamená dozvedieť sa niečo, čo vám predtým nenapadlo,“ povedala vtedy šéfka poroty Jane Smileyová.
Témy ženského sveta
Typickým rozprávačom Munroovej poviedok, ktoré sa odohrávajú často v Ontariu a ich témy sa väčšinou viažu so ženským svetom, sú mladé dievčatá. Sama si na svoju mladosť zaspomínala v rozhovore pre španielske periodikum Vanguardía: „Nezapadala som do kánonu krásy, bol koniec štyridsiatych rokov a v móde bolo byť milou, frivolnou a zábavnou, no ja som bola príliš vážna.“
Cítila, že bola inteligentnejšia ako jej rovesníčky, ale nevyvyšovala sa nad ne. Pritom trpela, že nebola obľúbená. „Doma sa mi dokonca vysmievali, že nemám frajera, ale nezúfala som si, lebo som vedela, že sa z toho vymotám a môj život bude zaujímavý.“
Dnes je 82-ročná Munroová, matka troch detí, spisovateľskou hviezdou. Vydala takmer dve desiatky kníh, z ktorých v češtine vyšli Nepřítel, přítel, ctitel, milenec, manžel, Útěk, Příliš mnoho štěstí a Už dávno ti chci něco říct a jiné povídky.
To je to, čo viem robiť
Alena Jindrová-Špilarová, ktorá preložila dve z nich, povedala pre iDnes, že Munroová je úžasná v tom, ako celistvo dokáže vnímať svoje postavy. „Akoby existovali ešte predtým, než si z ich života vyberie svoj príbeh, i potom, ako sa ten príbeh skončí.“
Slávna autorka sa však na svoju tvorbu pozerá prozaickejšie. „Nie som šťastná vtedy, keď píšem, ale keď dostanem nápad a môžem sa pustiť systematicky do práce. Je to tvrdá práca, ale to je to, čo viem robiť.“
