„Absolútny sluch, nezlyhávajúca pamäť, vzácna pohotovosť a intenzívny osobnostný vklad," tak Helenu Gáfforovú (30. 9. 1914 - 8. 10. 2013) charakterizovala hudobná kritika.
Na bratislavských koncertných pódiách sa vynorila v 30. rokoch minulého storočia ešte pod dievčenským menom Ilonka Magyar. Spočiatku vystupovala v duu so svojím pedagógom Štefanom Némethom-Šamorínskym.
Talentované dievča v roku 1932 prijali na Vysokú hudobnú školu Ferenca Listza v Budapešti a potom ešte dva roky súkromne študovala u Bélu Bartóka. Stala sa jeho poslednou žiačkou, blížiaca sa vojna slávneho skladateľa a klavírneho virtuóza vyhnala do Ameriky. Škoda, ich spolupráca by určite trvala dlhšie.
Komunistický režim jej kariéru obmedzil na územie východnej Európy, no zároveň sa tak mohla venovať aj iným domácim talentom. Učila ich najskôr súkromne, od roku 1954 až do roku 2003 (mala vtedy 89 rokov) aj na Vysokej škole múzických umení v Bratislave.
Rovnako neuveriteľne dlho dokázala koncertovať a stále na vysokej úrovni. Špecializovala sa na komornú hru, najčastejšie pracovala s flautistom Milošom Jurkovičom a v kvartete s huslistom Viktorom Šimčiskom, violistom Milanom Teleckým a violončelistom Jurajom Alexandrom.
