Celý svoj život venoval opere a stal sa jedným z jej najväčších symbolov. Pre mnohých je aj zosobnením esencie Talianska. Jeho diela zľudoveli už počas života a po smrti za ním len v Miláne smútil takmer polmiliónový dav. Ako sa vlastne zrodil fenomén Verdi? Začalo sa to pred 200 rokmi.
Podľa Guinnessovej knihy rekordov je Američan Vincent La Selva jediným dirigentom, ktorý uviedol všetkých 28 Verdiho opier. Stihol to od roku 1994 do 2001, keď sa vo veľkom pripomínalo sté výročie skladateľovho úmrtia. Projekt zaznel v newyorskom Central parku a hoci sa nezúčastnili najlepší speváci ani režiséri, na koncerty sa nedalo dostať.
Vplyvný kritik Alex Ross tvrdí, že to boli najsilnejšie produkcie verdiovských osláv. A ako dodáva vo svojej knihe Listen to this, zažil oslavy v Metropolitnej opere aj v milánskej La Scale.
„Milujeme Verdiho viac než kedykoľvek predtým, ale musíme vynaložiť veľa úsilia, aby sme ho pochopili: zľahčujúca irónia našej doby je v rozpore s jeho búrlivou srdečnosťou,“ napísal vtedy výstižne. A stále to platí.
Cit pre masy aj pre umenie
Samozrejme, aj teraz sa Verdi skloňuje po celom svete, ale už to nie sú také pompézne oslavy ani toľko originálnych projektov a slávnych hviezd ako v roku 2001. O to lepšia príležitosť pripomenúť jeho život a dielo.
Kým jeho súčasník Wagner bojoval proti dobe a stal sa hudobným revolucionárom, Verdi bol jeho pravý opak. Bojoval jedine za ušľachtilý ideál talianskej opery. Na rozdiel od iných skladateľov romantizmu takmer totálne ignoroval symfonickú tvorbu, bol tradicionalistom a zapáleným vlastencom. Iniciálky jeho mena sa stali symbolom zjednotenia Talianska pod vedením savojskej dynastie (Vittorio Emmanuele Re D’Italia).
„Patrí nielen k najvýznamnejším operným skladateľom, ale bol to aj politicky angažovaný človek. Takže nielen hudobný génius, ale stelesnenie talianskeho génia,“ vraví Juraj Valčuha. Mladý dirigent naštudoval jeho Rekviem pre Bratislavské hudobné slávnosti, uviedol ho aj so svojím orchestrom RAI v Turíne.
Ako je možné, že diela veľkého tradicionalistu prežili a sú dodnes také populárne? Verdi svoju tvorbu založil na pravdivosti ľudských emócií a vernosti ich melodického vyjadrenia. „Nechcem hľadať v umení to, čo Rossini – iba rozkoš,“ jasne napísal v liste z júla 1868. „Zabaviť sa! To je slovný zvrat, pri ktorom mi už neraz vzkypela krv a ktorý ma privádza do zúrivosti.“
Keby žil o storočie neskôr, pravdepodobne by nepísal opery, ale muzikály. Stačí spomenúť áriu La donna é mobile z tretieho dejstva Rigoletta, zbor z Trubadúra či Triumfálny pochod z Aidy. Podobne ako Mozart chrlil chytľavé melódie, ktoré si pískali ľudia na uliciach.
„Pokladňa je správnym teplomerom úspechu,“ tvrdil a dodával. „Musíte mať oči na stopkách - jedno na publiku, druhé na umení. V tom sa dá považovať za Shakespearovho dediča, aj on dokázal osloviť laikov i znalcov. Kým sa dostal k zhudobneniu anglického klasika, uplynulo veľa rokov jeho života, ale on sám sa klasikom stal veľmi rýchlo.
Nebyť Nabucca, na Verdiho by si dnes nik nespomenul.
FOTO - ISIFA
Vášnivý melancholik
Pochádzal z malého mestečka Busseto, kde sa dá dodnes navštíviť jeho dom. Nebol z chudobných pomerov, ako sa občas zvykne písať. Jeho otec mal malú krčmu a pár pozemkov, takže hoci Verdi nebol prijatý na konzervatórium (čo sa vysvetľuje jeho vysokým vekom, no škola mala aj nedostatok priestorov a nástrojov), mohol si dovoliť súkromné hodiny. Už vtedy mal mecenáša, s ktorého dcérou sa oženil.
Nový talent vzbudil záujem vedenia divadla La Scala a dostal šancu na debut. Oberto (1839) sa dá považovať za úspech, no druhá opera Un giorno di regno bolo fiasko. Rovno po premiére ju stiahli a ďalšiu komickú operu skomponoval až Falstaffa. Nezlomilo ho to, ani rodinná tragédia, keď najskôr prišiel o deti a potom na encefalitídu umrela jeho manželka.
Všetko zmenil Nabucco. Dielo na biblický námet ho vystrelilo medzi najväčšie hudobné hviezdy Talianska, dokonca až symbol národnooslobodzovacieho boja - krajina v srdcervúcom Zbore židov videla paralelu útlaku pod Habsburgovcami.
„Jeho postavy nie sú bábky v kostýmoch, ktoré spievajú árie a duetá, ale živé bytosti so všetkými vášňami sústredenými do tragických situácií,“ uvádza Alfred Einstein v knihe Hudba romantizmu. „Verdi bol vášnivý, ale melancholický človek. Najčastejším interpretačným pokynom v jeho partitúrach bolo cupo, pridusene, ako výraz najhlbšieho žiaľu.
Nezaujímal ho príliš orchester ani predloha, najdôležitejší bol príbeh a ľudský hlas. Mnohé jeho rané predlohy sú naozaj plytké a pri práci na Otellovi inštruoval libretistu: „Používaj málo slov. Málo, ale signifikantných.“
Nemal príliš v láske technicky virtuóznych spevákov, viac ho zaujímalo, či majú zmysel pre drámu. Neexistuje jednotný „verdiovský štýl“, kánon ako spievať jeho opery. Caruso a Placido Domingo ich uchopili úplne inak, to isté platilo pri speváčkach (Maria Callas, Renata Tebaldi či Leontyne Price). Ešte voľnejšie sa nakladá s réžiou. Na scéne sa začali objavovať drsné sexuálne narážky či postmoderné posuny deja, napríklad do ruín Svetového obchodného centra.
Tento fenomén má vlastný názov regietheater, no hoci sa mnohí tradicionalisti pohoršujú, je paradoxne dosť „verdiovský“. Ako uvádza Philip Gossett v knihe Divas and Scholars, sám Verdi po námietkach cenzorov nemal žiadny problém s radikálnymi posunmi deja. Rigoletta jednoducho posunul z dvora kráľa Františka I. ku Gonzagovcom z Mantovy, v Maškarnom bále sa z 18. storočia stalo sedemnáste a zo švédskeho kráľa bostonský guvernér.
Takže keď v roku 1982 režisér Jonathan Miller v Rigolettovi nahradil renesančných vojvodov mafiánmi v New Yorku, dávalo to zmysel.
Od rovesníkov k Shakespearovi
Jeho tvorba sa delí do niekoľkých období: prvé, v ktorom ešte súperil s rovesníkmi, rámcujú opery Oberto a Stiffelio (1850), druhé datujú opery Rigoletto, Trubadúr, Traviata, ktoré z neho spravili ľudového autora, tretie sa začína koketovaním s veľkou francúzskou operou a končí sa najtalianskejším dielom Aida a posledné obdobie bolo „shakespearovské“.
Aida (1871) ako jediná vznikla na objednávku – pri príležitosti osláv otvorenia Suezského prieplavu. Bol to triumf, ale starnúci skladateľ dielo považoval za uzavretie celoživotného diela a po galapremiére v Káhire sa odmlčal. Napísal len sláčikové kvarteto a Rekviem, ale vydavateľ Ricordi a libretista Arrigo Boito mu hodili správnu návnadu - Shakespeara.
A tak ešte, viac sám pre seba než pre svet, napísal Otella (1887) a Falstaffa (1893). Na premiére prvej menovanej sedel v orchestri mladučký violončelista Arturo Toscanini, ktorý sa neskôr stal jej najslávnejším dirigentom.
V posledných rokoch života už pred ním mladí talianski intelektuáli uprednostňovali Wagnera a jeho opery označovali ako „vŕzgavé vozy pre hviezdnych spevákov“, no veľkej popularite jeho najznámejších diel to neublížilo.
„Verdiho veľkosť spočíva v jednoduchej veci. Introvert od prírody našiel spôsob, ako prehovoriť k masám a jeho metódou bolo totálne sa ponoriť do postáv. Nikdy neskladal hudbu pre hudbu, každá fráza pomáha rozprávať príbeh,“ tieto slová z roku 2001 zopakoval vo štvrtok 10. októbra Alex Ross. „V modernom svete nás len zriedka dostane jediná emócia a to je práve to, čo nám Verdi obnovuje - zmysel pre spolupatričnosť.“
