ZUZANA HÁJKOVÁ je riaditeľkou jediného profesionálneho tanečného divadla na Slovensku. Niektorí ju označia za autoritatívnu a zaťatú, ale niečo musí robiť dobre, lebo Štúdio tanca, ktoré v Banskej Bystrici založila a priviedla do vlastných priestorov oslavuje pätnásť rokov existencie.
Divadlo Štúdio tanca má pätnásť rokov, to je slušný tínedžer. Poslúcha?
„Ten správny vek podľa mňa treba vyrátať ako u psov - krát sedem - ak to môže hodnotiť niekto, kto to pätnásť rokov robí (smiech).“
Kto stál pri zrode?
„Po odchode zo Štátnej opery v Banskej Bystrici, kde som bola rok šéfka baletu, som zvažovala návrat späť do Bratislavy, ale riaditeľ konzervatória ma presvedčil, že z tanečného odboru, ktorý sme založili, vzídu tanečníci pre čosi nové. V Štátnej opere sa medzitým vymenil riaditeľ a Rudolf Hromada mi zavolal, že je čas, aby som sa znovu pokúsila pri Štátnej opere sformovať teleso. Tak sme založili Štúdio tanca.“
Program festivalu Dni tanca pre vás
14.10.2013, 19:00
33 inscenácií – výstavná retrospektíva: Vernisáž výstavy scénografov Divadla Štúdio tanca
15.10.2013, 19:00
From side of a man From side of a women: Premiéra Divadla Štúdio tanca v choreografii Jozefa Fručeka (Grécko)
16.10.2013, 19:00
Changes: Zagreb Dance Company (Chorvátsko)
17.10.2013, 19:00
Jovatos Dreams: LarumbeDanza (Španielsko)
18.10.2013, 19:00
After: Eva Duda Dance Company (Maďarsko)
19.10.2013, 19:00
Off Beat Plus: Milan Tomášik (Slovinsko)
Ambivalence: Yuriko Suzuki (Japonsko)
Súčasťou festivalu je sekcia Tvorivá zóna - prezentácia mladého súčasného umenia, tanečné workshopy pod vedením renomovaných tanečných lektorov a diskusie o súčasnom tanci a umení.
Štátna opera ponúkla finančnú podporu?
„Áno, oni mali rozpočet na samostatný súbor, ktorý tam vtedy nebol, len služobný balet. Ten nám dali a vzápätí vzniklo Stredoslovenské štátne divadlo ako zlúčenie troch súborov - opery, činohry a Štúdia tanca. Keď ďalší minister kultúry reformu rušil, bol to okamih, ktorý som využila na vznik samostatného subjektu. Išli sme pod kraj a odtiaľ pod Banskobystrickú samosprávu, kde sme doteraz.“
Ste jediné teleso súčasného tanca na Slovensku, ktoré je dotované pravidelne a dlhoročne. Ako je to možné?
„Súhra dobrej vôle a náhody. Aj Božie riadenie, lebo ja som sa vždy lepšie cítila pod nejakým krídlom. Po zlúčení súborov som zrazu mala titul riaditeľka, ktorý tam najskôr vôbec nefiguroval. Keď prišlo k ich deleniu, medzitým som sa zorientovala v riadení a nadobudla odvahu na vlastný projekt.“
Bol to váš sen?
„Áno, rôzne zoskupenia som mala aj v Bratislave. Ale videla som kamenné divadlo, budovu a v ňom súbor, nie zoskupenie, ktoré sa zvoláva na projekt.“
Teraz vediete divadlo so štrnástimi zamestnancami, z toho je päť tanečníkov. Sú jediní na Slovensku, ktorí majú pracovnú dobu a mesačný plat. Čo to znamená?
„Dennodennú technickú prípravu, teda tréning a repertoár, kde sa precvičujú tituly, niektoré až z roku 2006. Workshopy s rôznymi skupinami, napríklad gymnazistami, pred alebo po predstavení, cez víkend, večer. Tanečníci vedú kurzy pre verejnosť, každý z nich učí. V stredu a v piatok máme hracie dni, čo je na divadlo tohto typu absolútne maximum, vychádza to osem, deväť predstavení za mesiac.“
Koľko premiér máte za sezónu?
„Priemerne tri.“
Chceli ste niekedy súbor zväčšiť?
„Mne by vyhovovalo šesť tanečníkov. To je na žáner súčasného tanca adekvátne.“
S akými problémami sa najčastejšie boríte?
„Ľudia to už asi neradi čítajú, ale najviac s finančnými. V tom zostáva riaditeľ vždy osamelý. Ostatní ho môžu chápať a podporovať, no nikdy nevedia aké to je pozerať sa na čísla a vedieť, že z toho nemôžeme vyjsť. Vekom sa mi neuľavuje, skôr naopak. Keď nám drasticky krátia rozpočet, v noci nespávam. V poslednom čase si všímam aj u kolegov, že ich to tlačí, že sme stratili istý rozmach.“
Ako by mal ideálny štát podporovať umenie?
„Štát sa musí rozhodnúť – toto potrebujeme a toto nepotrebujeme. Najhorší variant je, keď to neurobí a ďalej tu všetko prežíva podvyživené. Aj samospráva má právo zrušiť divadlo, keď zváži, že nie je schopná uživiť ho a nevidí jeho opodstatnenosť. Alebo sa musí zaň postaviť. Ale len sa čaká, kto sa sám vyhrabe a kto sám padne. Veľmi sa nemáme kam vyhrabať, súčasné umenie tie peniaze nevyrobí, má limitovaný počet divákov.“
V repertoári máte tridsaťštyri titulov, hosťujete po Slovensku a reprezentujete na festivaloch vo svete. Čo je pre vás najväčším úspechom?
„Že sme postavili vlastnú budovu. To je veľký medzník a naplnenie sna. A možno to bude znieť falošne skromne - mám veľmi rada hranie pre domáce publikum, keď sem niekto doslova zablúdi a povie, tak to som ešte nikdy nevidel, bolo to úžasné. Mám to na tom istom piedestáli, ako keď sme hrali päť predstavení v Indii alebo keď sa podarí hosťujúcemu choreografovi dobrá vec.“
Organizujete festival Dni tanca pre vás. Ako vznikol?
„Festival oslavuje desať rokov a vznikol z festivalu Tanec dnes, ktorý fungoval na pôde konzervatória. Počas troch dní sa prezentovali tri zahraničné súbory. K tej myšlienke sme sa vrátili v Divadle Štúdio tanca s tým, že to bude domáca produkcia a koprodukcia Slovákov v zahraničí, v túžbe podporiť našu tvorbu. Tento ročník sa vrátime opäť k zahraničiarom, nebude tam už tá podmienka Slováka v produkcii.
Ako vidíte svoju budúcnosť?
„Pre mňa by bolo ideálne, keby som mohla svoje skúsenosti už len niekomu ponúkať a nemusela to celé ťahať tak intenzívne ako doteraz.“
Čo to znamená pre vaše divadlo?
„To nie je moje divadlo. Veľmi sa snažím, aby sa to už tak nebralo. Z historického hľadiska a nielen v tanci, sú len dve možné cesty vývoja: buď sa jedna éra skončí s vedúcou osobnosťou, alebo sa ten organizmus dokáže pretransformovať do niečoho ďalšieho. Nebola by som spokojná, keby som si ešte desať rokov uzurpovala svoje miesto a potom by sa zľahla zem po celom divadle.“Autor článku
Autor: Katarína Zagorski
