„Julo z tejto knihy je pre mňa úplne nová postava, ktorú som spoznala vďaka jeho listom,“ hovorí Lucia Satinská, ktorá zostavila knihu Listy Oľge.
Július Satinský zo žartu vravieval svojim najbližším o knižnici s jeho denníkmi, scenármi či listami – tu sú písomnosti, vďaka ktorým raz zbohatnete.
Potom, pred desiatimi rokmi nastal deň, keď sa tie písomnosti odrazu stali pozostalosťou.
Slávny názov
„Človek si asi nevie dosť dobre predstaviť, ako vyzerá taká pozostalosť. U nás doma je zrastená s celým naším bytom, s naším životom. Nie je teda v nejakých škatuliach na jednom mieste, hoci hlavným miestom je otcova dôkladne zorganizovaná knižnica,“ hovorí Lucia Satinská, ktorá po smrti svojho otca z jeho pozostalosti pripravila už štvrtú knihu.
Volá sa Listy Oľge, čoskoro vyjde v Slovarte a obsahuje korešpondenciu Júliusa Satinského a jeho prvej manželky Oľgy Lajdovej z rokov 1962 až 1965.
Je to obdobie od ich zoznámenia sa pri nakrúcaní filmu Výlet po Dunaji až po sobáš. Samozrejme, v pozostalosti sú ešte ďalšie listy zo 70. a 80. rokov.
„Dovolila som si ponechať tento slávny názov, a nie je to len parafráza na knihu Václava Havla, ale aj Karla Čapka, ktorý písal svoje listy Olge Scheinpflugovej.“
Podľa Lucie Satinskej sa listy jej otca trochu viac podobajú tým Čapkovým. „V každom prípade je to svojím spôsobom aj rozvíjanie tradície ľúbostnej korešpondencie československých intelektuálov.“
Absolútne zamilovaný
Hoci Julo aj Oľga pochádzajú z jednej ulice (znalci vedia, že to môže byť jedine Dunajská), neboli vždy spolu v Bratislave. On strávil istý čas na vojenčine, no najmä tanečnica Oľga bola viac preč, najskôr mala angažmán v Košiciach a neskôr bola dlhšie v Amerike. A tak prišla na rad korešpondencia.
V knihe sú všetky listy, ktoré sa dochovali.
„Julových je trikrát viac, on mal potrebu sa jej zverovať so všetkým, písal jej takmer denne, Oľga tak zhruba raz do týždňa. To vychádzalo z ich pováh, Julo bol jej ctiteľ, absolútne zamilovaný, ona, aspoň v tých listoch, neprejavovala také veľkoslovné vyznania. Cítiť z nej istú striedmosť a disciplínu, ako baletka musela veľa a tvrdo trénovať, ale má tam skvelé komentáre. Napríklad to, ako opisuje Ameriku očami Východoeurópanky 60. rokov, je nesmierne cenné. Tam sa dokázala výborne rozpísať.“
Lucia Satinská pri rozprávaní o knihe celkom spontánne nazýva svojho otca krstným menom. „Hovorím o ňom ako o Julovi a nie ako o otcovi, pretože je v tej knihe mladší, ako som ja teraz. Pre mňa je ako postava, ktorú som spoznala vďaka jeho listom, je to postava krásne vykreslená, hravá, ktorá sa stavia do viacerých rolí. Vždy je to ten obdivovateľ Oľgy, ale sú tam aj veľmi zaujímavé obdobia - Julo na vojne, potom ako začínajúci herec, Julo ako čitateľ, píšuci svojej milovanej o knihách, ktoré čítal, alebo ako psičkár na prechádzkach s Ďufkou opisujúci miesta, ktoré dnes vyzerajú úplne inak.“
Listy dvoch zamilovaných mladých ľudí sa tak dajú čítať nielen ako ľúbostný príbeh, ale aj ako obraz tých čias.
Chránim pamiatku oboch
Už tradične sa pri posmrtnom zverejňovaní denníkov či korešpondencie vynárajú otázky, či by ich autori s tým súhlasili, alebo na druhej strane, či tie texty už nepísali s vedomím, že určite budú vydané.
Známy je prípad slávnej korešpondencie Voskovca a Wericha, ktorá bola dlhé roky jediným pokračovaním ich predvojnovej umeleckej spolupráce. Listy považovali za dielo, ktoré treba zachovať, veď „všetko sa nemusí robiť pred ľuďmi“.
„Myslím, že Julo nerátal s tým, že korešpondencia niekedy vyjde knižne, na to bol vtedy príliš mladý. Ale určite rátal s tým, že tie listy budú čítať okrem Oľgy aj jej kamarátky či rodina. Potvrdzujú to aj občasné odkazy, kde jej píše, ktoré listy alebo ich časti nemá dávať nikomu inému čítať,“ hovorí Satinská.
„Čo sa týka Oľgy, poznáme jej rodinu, samozrejme, že vedia o knihe. Ja ako spoludedička všetkých autorských práv, aj po nej, som urobila všetko preto, aby jej zverejnenie listov neublížilo. Bolo mojou povinnosťou ochrániť pamiatku oboch, a hoci mám bázeň pred tým, ako bude kniha prijatá, verím, že čitatelia pochopia ich príbeh.“
Dopisovateľka Ďufka
Vyše tristostranová kniha má, podobne ako predchádzajúce Expedície, výnimočnú grafickú úpravu. Je v nej použitých veľmi veľa autentických prvkov z korešpondencie, sú tam známky, obálky s adresami, fotografie, pohľadnice z oboch strán, lebo Satinský často komentoval aj obrázok na pohľadnici.
„Navyše on vyrábal pre Oľgu časopis, posielal jej ho, sú v ňom dokonca aj reklamy a inzeráty, ktoré sám vymýšľal, to všetko je v knihe verne reprodukované.“ Svoju rubriku tam mala aj dopisovateľka sučka Ďufka, ktorá napríklad 4. augusta 1965 informovala: Stretla som Skukálka, ktorého som oštekala pred všetkými, lebo si nechal narásť bradu a nič mi nepovedal!
„Julo je tam mladý, ale už má záblesky toho, čo potom tak fantasticky rozvinuli s Milanom Lasicom,“ uzatvára Lucia Satinská.
