Emil Horváth: Milovníkov som si zahral v živote neúrekom

Herca EMILA HORVÁTHA varoval otec pred svetskou slávou. Sám bol hercom a vedel, o čom hovorí

Emil Horváth.(Zdroj: SME - GABRIEL KUCHTA)

Herca EMILA HORVÁTHA varoval otec pred svetskou slávou. Sám bol hercom a vedel, o čom hovorí. Napokon si aj po rokoch toho mladšieho diváci užívajú a študenti herectva si ho ako pedagóga pochvaľujú. Patrí mu jedna z hereckých šatní v labyrinte SND, kde sme v tichu obrovskej budovy debatovali. Napriek prísnej atmosfére sa rozhovoril o herectve, ako ho po rokoch vníma. Chýbajú mu divadlá, ktoré v Bratislave zanikli.

Chcel by som mať úsmev sladší ako Emil Horváth mladší... Spievate si občas túto pesničku Lasicu, Satinského a Filipa?

Pamätám si matne, keď kedysi vznikla. Je fakt, že mi pripomína moju mladosť. Autori akoby tušili niečo o tom, že som bol výrazne introvertný. Tak mi zvýšili popularitu (smiech).

Dodnes vás ľudia vnímajú ako Emila Horvátha mladšieho. Neprekáža vám, že tá koncovka prirástla k vášmu menu?

Pre poriadok je lepšie rozlišovať to, keďže otec bol tiež verejne známa osoba a som jeho menovec. Myslím, že s Martinom Hubom sme boli prvé herecké deti na Slovensku. Ešte nebohý Ondrej Jariabek mal dcéru herečku, ale tá emigrovala. Zdá sa, že mi tá koncovka zostane až do penzijného veku. Kedysi som si robil žarty, že mi poštár bude nosiť dôchodok na meno Emil Horváth mladší, a už je to tu. S otcom sme to vlastne urobili z praktických dôvodov. Mýlili si nás až tak, že jeho daň som musel platiť ja, alebo aj naopak. Keď nám raz nám prišli nejaké daňové preplatky, tak sme si povedali: nebudeme sa dohadovať, lebo nám nakoniec nenechajú nič. Rozdelili sme sa napoly a basta. Keď tak počítam, vlastne by som tú koncovku nemusel používať už dvanásť rokov. Otecko je na pravde božej od 1. januára 2001. Odišiel symbolicky, na Nový rok.

Nie veľmi chcel, aby ste sa aj vy stali hercom. Prečo?

Pochádzal z veľmi chudobnej sklárskej rodiny v Zlatne, kde bola veľká nezamestnanosť. Hercom sa stal, lebo bol šikovný. Učil sa za automechanika, vďaka čomu začal pracovať v Nitre v Devínskeho súkromnej spoločnosti. Nastúpil tam ako šofér majiteľa, potom začal robiť v tamojšom divadle rekvizitára a vozieval na predstavenia Františka Krištofa Veselého z Budapešti, ktorý bol vtedy veľká hviezda. Tak sa dostal bližšie k divadlu a postupne začal aj hrávať. Keďže spoznával nielen výhody, ale aj úskalia tohto povolania, chcel, aby som študoval niečo iné, hlavne reči. Na to som mu logicky odpovedal, že načo mi budú, veď nikam necestujeme. Bol tvrdý socializmus a v škole nás, asi štyroch chlapcov, vyšetrovali ešte aj kvôli tomu, že sme chodili na hodiny latinčiny. Jednoducho, otec chcel, aby som si vybral nejaké menej rizikové povolanie, ale samozrejme neuspel. Keď už nevedel, aký argument použiť, povedal: tak prosím ťa pekne, aspoň sa staň režisérom. Nakoniec som mu predsa len trošku vyhovel.

V čom sa mu zdalo rizikové povolanie herca?

Otec ako dieťa vlastne nemohol študovať, boli chudobní, z bratov šiel na vysokú školu ten starší, stal sa z neho veterinár. Herecké vzdelanie si otec doplnil až neskôr. S hrôzou dnes zisťujem, že aj mnohí moji študenti si musia privyrábať, aby popri štúdiu vyžili. Ale späť k otázke: povolanie bolo podľa otca rizikové v jednej veci: je atraktívne a efekt môže byť okamžitý - hlavne v divadle sa to dá podľa potlesku hneď zistiť. V mladosti môže úspech človeka príliš opantať. Samozrejme, s pribúdajúcimi rokmi to začína byť beh na dlhé trate. Starnete, fyzická aj psychická kondícia idú proti vám.

sladkestarosti.jpg
Šindelka ide! Ako cukrár v komédii Juraja Herza Sladké starosti (1984).
Foto: filmovamista.cz

Kedy vás otec ako herca uznal?

Bol som ešte na škole, keď raz na Štedrý večer dávali televíznu inscenáciu Palárikovho Drotára, ktorú robil nebohý Karol Zachar. Hral som v spoločnosti Karola Machatu a Františka Dibarboru. Otec sa na to pozeral a zrazu povedal: možno z teba aj niečo bude. Ale nedá sa povedať, že by ma tým uspokojil. Nevidel totiž žiadne moje školské predstavenie, a ja som ho vlastne ani nikdy nevolal. Napokon sa ukázalo, že sa na mňa stále vypytoval nášho pedagóga Viliama Záborského, s ktorým chodieval na dve deci, keď prišiel do Bratislavy nakrúcať. Mal teda o mne všetky referencie.

Čo z nich pre vás vyplývalo?

Asi to, že som mal v herectve väčšie šťastie ako on. Keď otec začínal, neexistovala generácia starších hercov. Výsledkom bolo, že si celú mladosť lepil fúzy a hral starých. Vlastne až po štyridsiatke začal reálne existovať ako osobnosť. Vravel mi - máš veľké šťastie, že hráš postavy adekvátne svojmu veku. Je fakt, že tých milencov som si naozaj pohral neúrekom. Od divadla, cez televíziu až po film.

Spomínate, že otec začínal v Nitre. Ako sa potom rodina dostala do Martina?

Otec začínal v Nitre ako slobodný a zoznámil sa s mojou mamou. V čase, keď som sa tam narodil, Andrej Bagar, herec, režisér, ale aj intendant slovenských divadiel, zriaďoval Slovenské komorné divadlo v Martine. Otec hovoril, že sme jednoducho nasadli do nákladného auta a presťahovali sme sa tam. Odvtedy som bol Martinčan. Dodnes si to divadlo zachovalo vysokú úroveň, aj vďaka obecenstvu, ktoré vytvorila z veľkej časti nová inteligencia. Najlepšie sa malo asi za éry Armádneho divadla. Mala ho na starosti armáda, podobne ako Královské vinohradské divadlo. Potom fungoval ešte vojenský umelecký súbor, kde herci po škole často slúžili v rámci povinnej vojenskej služby. Tiež som tam strávil rok.

Dalo sa to vydržať?

Pamätám si, že som tam účinkoval s akýmsi programom, ktorý sa volal Memento a krédo. Raz sme hrali vojenským väzňom a keď jedna zo speváčok zaspievala svoju repliku „lidické deti, hľadám vás, kde ste“, jeden z väzňov vykríkol niečo vulgárne a major to musel prerušiť. Hneď druhé číslo som vystúpil ja s básňou Nenávidia ťa, Moskva, a z hľadiska sa vzápätí ozvalo „veru áno“. Znova to museli prerušiť. Takto sa vtedy rozdávala kultúra.

Školu ste končili v roku 1968. Ako sa to na vás odrazilo?

Myslím, že vpád ruských vojsk našu generáciu veľmi ovplyvnil. Vtedy som práve nastupoval do martinského divadla. Bolo to za zvláštnych okolností, nevedel som, či emigrovať alebo nie. Akoby sa pretrhlo niečo, čo bolo veľmi uvoľnené. Ešte počas školy sme začali cestovať po rôznych zahraničných festivaloch, kde sme všetko vyhrávali, boli sme veľmi dobrí. V šesťdesiatom ôsmom sme ako absolventi boli v Erlangene, a už tam sa nás domáci vypytovali, či sa nebojíme vrátiť, že nás Rusi obsadia.

A vy?

Nikto z nás tomu, samozrejme, neveril. No keď sa začala uplatňovať normalizácia, nastalo pochybovanie, či to s divadlom doma má vôbec význam. Na druhej strane však divadlo bolo únikom, každé klasické dielo dávalo určité možnosti viaczmyselnej výpovede, ktorú si ľudia aj vedeli správne vyložiť. V martinskom divadle som hneď na začiatku dostal úlohu vyšetrovateľa v inscenácii Suchovho-Kobylina Smrť Tarelkina. Raz, krátko po premiére, sme hrali pri príležitosti oslobodenia Žiliny a keď som vykríkol, že celé Rusko si predvoláme a budeme vyšetrovať, bolo počuť len štrnganie metálov a už na druhý deň sme to nehrali. Neskôr sa to ešte pritvrdilo, nesmeli sa hrať ani preklady martinskej rodáčky Zory Jesenskej, ktorá prejavila nespokojnosť so vstupom sovietskych vojsk. Napriek tomu sme v martinskom divadle dostali, aj spolu s mojou ženou, veľké príležitosti. Mali sme šancu sa presadiť.

kvarteto_r6291.jpg
Ako Wilfried Bond v inscenácii Kvarteto, ktorú v SND aj režíroval.
Foto: Andrej Čanecký

Tam ste sa spoznali?

Boli sme aj spolužiaci na škole. Mimochodom, v histórii školy sme boli asi najmenší ročník, okrem jedného staršieho, v ktorom skončil iba Štefan Kvietik so svojou manželkou, Eva Poláková a Igor Hrabinský. My sme začínali dvanásti a skončili traja - Milan Kňažko, ja a moja žena Viera Richterová. Z režisérov iba Stano Párnický a Gejza Ďurjak. Vtedy to bolo dosť tvrdé štúdium. Herecká tvorba bol klasifikovaný zápočet, ktorý sa nedal opakovať. Ak sa človek na prvý raz neprejavil, alebo sa komisii nevidel a neprešiel sitom, tak ho vyhodili. Dnes je situácia iná, funguje univerzitný spôsob štúdia, keď sa študent dostane na školu, tak je veľká pravdepodobnosť, že ju skončí. Herectvo sa teraz učí päť rokov, osobne si myslím, že je to zbytočné, lebo filologické vzdelanie by mohol študent získať aj inde. Najdôležitejšia je praktická ukážka. Všetko, čo si herec okrem toho naštuduje, je síce veľmi dôležité, ale na javisku sekundárne.

Ako pedagóg ste pre svojich žiakov príkladom. Zároveň ste teraz jednou z hlavných postáv televízneho seriálu. Ako ovplyvňuje tento fakt váš vzťah?

Môže to byť výhodou, ale nie je to prvoradé. V každom prípade, učenie je rehoľa, mimoriadna záťaž, za ktorú cítite veľkú zodpovednosť. Práve som skončil s piatakmi. Chystám sa ešte s ďalšími piatakmi urobiť v Labe absolventské predstavenie a potom by som chcel zo školy odísť. Nechám učiť iných a radšej by som bol teraz viac v divadle. Z našej generácie nás veľa v divadle nie je. Čo sa týka seriálovej produkcie, myslím, že nie je na zahodenie, ak vás študent vidí v zaujímavej postave.

Dá sa porovnávať seriál s literárno-dramatickou tvorbou?

Samozrejme, nedá. Televízne inscenácie v minulosti riešili náročné témy a potrebovali sme úplne inú prípravu. V každom prípade, Daniel Michaelli ako vtedajší dramaturg v československej televízii mal geniálny nápad, že by sa mohla svetová klasika a tvorba, ktorá nie je právne až tak viazaná, dostať na obrazovky. Vďaka tomu som mohol hrať v Americkej tragédii, mohli sa nakrútiť Buddenbrookovci a celý svetový klasický repertoár. Myslím, že by to ani dnes nebola zlá cesta.

Nemalo by sa štúdium herectva prispôsobiť viac televíznej produkcii?

Určite nie. Herci si úplne vystačia s tým, čo trénujú v divadle. Musia ovládať remeslo. Divadlo je lavica pravdy, to sa jednoducho oklamať nedá. O devätnásť nula nula nikomu nevysvetlíte, koho ste syn, kto je váš švagor, aké máte s kým vzťahy. Žiadny kompromis.

V niektorých krajinách existujú čisto divadelní a čisto seriáloví herci.

Podľa mňa herec, ktorý hrá intenzívne v divadle, je o konskú hlavu pred tými, čo v divadle nehrajú. Nebohý pán Filčík, s ktorým som si stihol zahrať v inscenácii Výnosné miesto, vždy opakoval: hovorí sa o takom a onakom herectve či alternatívnom divadle, ale ja si myslím, že herec musí hrať vždy hlavne správne.

antigona.jpg
V televíznom filme Antigona z New Yorku (1995) si zahral
s manželkou Vierou Richterovou.
Foto: archív E. H.

Je vínna sezóna. Robíte v seriáli Búrlivé víno aj naozajstné koštovky?

Vypijem najviac deci vína, aj to málokedy, lebo to závisí od môjho kalendára, ktorý je preplnený. Nie som fajnšmeker ani odborník. Minule mi dokonca nejakí diváci vytýkali, že pred kamerou držím nesprávne pohár, z ktorého degustujem. Nuž ale hádam to nebude taký problém, veď je to hlavne o vzťahoch. Inak, keď sme začali seriál točiť, bolo pre mňa dosť veľkým prekvapením, že vinárstvo, ktoré nám poskytlo priestory, vyzerá skôr ako chemická továreň. Žiadna romantická vínna pivnica, akú si pamätám z detstva, keď sme chodili na Zobor k príbuzným, ktorí mali vinohrad. Inak, pred kamerou pijeme obyčajný ríbezľový džús, ktorý je na môj vkus príliš sladký.

Keď sme už pri chutných drinkoch – pamätáte si biskvit debouché?

Samozrejme, Sladké starosti! To bola jedna z mála dobrých slovenských komédií. Vďaka nej som sa zoznámil s Jurajom Herzom. Poznal ma z televízie, kde som však hral len romantické, životopisné, tragické postavy. Raz prišiel do divadla pozrieť si Ostrovského Výnosné miesto, v ktorom som hral. Paradoxne, na základe toho ma obsadil do úlohy cukrára vo filme. Bola to moja prvá komediálna postava a je mi veľmi ľúto, že takých viac nebolo. Bola to výborná práca, scenár napísal Jozef Paštéka a veľa sme sa na nakrúcanie pripravovali. Vopred sme skúšali aj etudu s prstom a bicyklom, ktorá sa mi, mimochodom, naozaj stala.

zeman.jpg
Mladý kriminalista Gajdoš v seriáli Tridsať prípadov Majora Zemana (1974).
Foto: imfdb.org

Filmoví fanúšikovia vás majú zaradeného aj vďaka seriálu Tridsať prípadov majora Zemana. Ako ste sa v zostave ocitli?

Objavil som sa v 21. dieli vďaka Americkej tragédii, ktorá mala ako televízna inscenácia obrovský úspech. Po nej mi volal režisér Jiří Sequens. Napriek komplikovanému osudu seriálu musím povedať, že sa s režisérom úžasne pracovalo. Všetky tie debaty v Česku, ktoré spochybňujú jeho prácu, sú mi smiešne z jedného dôvodu: bola to realita, tak sa žilo. Kedysi bol „vrchní rada“ Vacátko, potom ho vystriedal major Zeman tak, ako sa po oslobodení konštituovala polícia. Prípady, v ktorých som účinkoval, boli podľa skutočných udalostí. Ako mladý herec som bol strašne rád, že som sa stretol s Vladimírom Brabcom, je to vynikajúci herec. Major Zeman ma dokonca sprevádzal aj na rodinnej dovolenke v Juhoslávii. Dva roky som žiadal o devízový prísľub, aby nám dali dináre a aby som následne zažil šok, keď som prechádzal s manželkou a s malým synom cez Šibenik. Pozerám v meste na plagát a hovorím si, veď tento tu vyzerá ako ja! Tatranské pastorále tam dávali v kine.

Momentálne beží v divadle sezóna, ktorú ste ešte ako šéf Činohry SND vlani pripravovali. Ste s ňou spokojný?

Najlepšie to zhodnotia diváci. Čo sa týka jej vedenia, myslím si, že v divadle je najdôležitejšia kontinuita, preto som sa aj ja snažil nadviazať na pôsobenie môjho predchodcu Vladimíra Strnisku. Vyžaduje si to korektné vzťahy. Výmena nejakého vedenia by nemala negatívne ovplyvniť chod divadla. Každý večer sa predsa snažíme pripraviť divákom zážitok.

Emil Horváth (67)

3 divadlá, ktorých bol členom - Divadlo SNP v Martine, Nová scéna v Bratislave a od roku 1983 je členom SND, kde hrá aj režíruje.

2 roky pôsobil ako šéf Činohry SND.

6 televíznych seriálov, v ktorých účinkoval (30 prípadov majora Zemna, Neresti ľudkov nepoctivých, Okná dokorán, Ordinácia v ružovej záhrade, Búrlivé víno, České století).

1 s manželkou Vierou Richterovou majú jedného syna Tomáša Horvátha, spisovateľa, prekladateľa a literárneho vedca

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Trenkwalder má nového generálneho riaditeľa
  2. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  3. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  4. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  5. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  6. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  7. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce
  8. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta
  9. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom?
  10. Jarné prázdniny pri mori?
  1. Diplomaciu v praxi na EU v BA otvorila veľvyslankyňa Nórska
  2. Študenti z rôznych kútov sveta prichádzajú študovať na EU v BA
  3. 10 faktov o ovocí a zelenine, ktoré musíte vedieť!
  4. Trenkwalder má nového generálneho riaditeľa
  5. Montážne konferencie - Novinky aj vzdelávanie o suchej výstavbe
  6. Profesijný rast študentov médií sa začína už počas vysokej školy
  7. Paneurópska vysoká škola otvára špecializované kurzy IT
  8. Medzinárodná súťaž FIRST LEGO League na Fakulte informatiky PEVŠ
  9. S profesorom Michalom Miovským o prevencii závislostí
  10. Poslanci nevzdávajú boj proti herniam, chcú prísnu reguláciu
  1. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce 9 426
  2. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom 8 189
  3. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to 7 471
  4. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš 6 520
  5. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári 6 405
  6. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom? 5 830
  7. Klasickým gastrolístkom konkuruje už aj nová stravovacia karta 4 533
  8. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta 4 427
  9. Ceny bytov vo veľkých mestách prekonali historický rekord 4 371
  10. Jarné prázdniny pri mori? 2 840

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

SaS sa približuje k antisystémovému voličovi, odchodom Mihála stráca výhodu

Z mnohých výrazných osobností, ktoré boli v strane od jej vzniku v roku 2009, v nej dnes zostávajú už len niekoľkí.

KULTÚRA

Vo filme odpratával mŕtve telá. V práci ich umýva

Oscarového Saulovho syna na Berlinale nechceli.

EKONOMIKA

Land Rover z Nitry budú rozvážať Nemci, Cargo neuspelo

Štátny prepravca rokuje s Deutsche Bahn Cargo.

CESTOVANIE

Desať pláží s najčistejšou vodou na svete

Pozrite si tipy na miesta s najčistejším morom.

Neprehliadnite tiež

Černošskí herci a Oscary, to je jednoduchá matematika

Tipnite si počet afroamerických hercov, ktorí získali Oscara za hlavnú úlohu

Viac Oscarov pre černochov? To nie je to, čo potrebujeme

Režiséri Matrixu sa zmenili z bratov Wachovských na sestry Wachovské. V Hollywoode je to detail.

Žalovali ho, že vykrádal cudzí hrob. Nový autor Millenia v tom úspešne pokračuje

Slávne severské krimi zarába milióny, do kníhkupectiev príde už piaty raz.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop